Začnime od konca a z trošku zvláštneho pohľadu.
Starý muž, hlava v dlaniach, pred sebou akési noty. Ozvú sa prvé tiché tóny slávneho Introitu, iste najslávnejšieho na svete. Starý muž si povzdychne: „Reqiuem... Presahuje všetky hranice. Tu, zoči-voči smrti sa Mozart na krídlach Ducha svätého dotkol večnosti.“ (Ide o výrok zaznamenaný jedným z jeho žiakov.) Pripája sa zbor, no nespieva pôvodný latinský text, ale epitaf z budúceho starcovho náhrobného kameňa. Ten znie: „Odpočívaj v pokoji! Tvoja večnosť bude kvitnúť nepokrytá prachom. Odpočívaj v pokoji! Vo večnej harmónii. Tvoja duša je už slobodná. Ozývala sa v čarovných tónoch a teraz plynie v navždy trvajúcej kráse.“
Skladba vzápätí pokračuje rovnako slávnou dvojitou fúgou Kyrie. Dvojitý kontrapunkt. Bod proti bodu. A zároveň jediné dve časti, ktoré Mozart napísal (respektíve zapísal) v úplnej partitúre!
Nálada sa mení. Orchester sa rozdelí na dve polovice. Jedna hrá Mozartov originál, v druhej narastá obrovský disonantný klaster. Starec začína šalieť. Rozhadzuje noty, trhá ich, krčí, žmolí, behá po izbe, váľa sa po zemi, plazí, zvíja, plače a kričí: „Ty si mŕtvy, a ja žijem! Ale ja zomriem, a ty budeš žiť ďalej! Ty a ja sme kontrapunkt, Mozart! Som do teba vrytý ako tvoj večný protiklad! Som to ticho, ktoré zostalo, keď si zmĺkol! Som to nič, ktoré dokazuje, že ty si všetko! Zaručuješ mi nesmrteľnosť, možno iba preto, že sme žili v tom istom čase... Ďakujem ti, Mozart, Bohom milovaný! Vďaka tebe som existoval a existovať budem naveky...“ Pri poslednom akorde Kyrie (a vlastne i celého Requiem), mimoriadne pôsobivej prázdnej kvinte D–A, zostane starec nehybne ležať. V celom divadle hasnú svetlá. Na scéne, v publiku, v orchestri. Dlhá, veľmi dlhá, veľká tma. A v nej iba podprahový ultrazvuk. Fis, centrum prázdnej kvinty. Spolu s rytmom bijúceho srdca. Fade out... Keď sa svetlo rozsvieti, diváci sú v šoku, paralyzovaní, niektorí plačú.
Toto nie je scéna z Amadea, ale finále opery resp. hudobného divadla Gottgefällig (Bohom milovaný), ktorá mala premiéru v Štátnom divadle Košice pred niekoľkými rokmi. Autorom námetu, libreta a hudby je Marián Lejava, jeho zásadnou oporou bola dramaturgička Zuzana Hekel Šajgalíková, režisérom Michal Spišák.


Legenda
Marián Lejava je môj rovesník, spolužiak, vzácny priateľ a podobne celoživotný „mozartológ“. Preto viem, že tento námet v sebe nosil veľmi dlhý čas a príbeh vzťahu Mozarta a Salieriho má faktograficky „narešeršovaný“ ako nikto v našich končinách. Veľa sme sa o tom rozprávali a sám vo svojom predhovore k Bohom milovanému píše: „Najdôležitejšie pre mňa bolo demýtizovať oboch skladateľov, pripomenúť ich ľudskosť, a tým aj smrteľnosť. Často zabúdame, že to boli obyčajní ľudia z mäsa a kostí s každodennými radosťami a starosťami. Ich obraz býva deformovaný a ich ľudská hodnota devalvovaná. Spoločne so Salierim si však kladiem otázku, kto je napokon tým skutočne „Bohom milovaným“? Či trpiaci Mozart, umierajúci v mladom veku v príšerných bolestiach, ale zanechávajúci dielo, aké nemá v dejinách hudby obdoby, alebo dlhoročne úspešný a spoločnosťou vážený Salieri, ktorý cíti, že jeho dielo ho neprežije...“
Dávno už vieme, že celý ten temný „príbeh o vražde“ z umeleckej či profesionálnej žiarlivosti je v podstate podobenstvom. Pôvodne geniálnou komornou psychologickou drámou A. S. Puškina, napísanou iba pár rokov (!) po Salieriho smrti v ústave pre duševne chorých, inšpirovanou viedenským bulvárom, resp. klebetami ruských diplomatov. Potom prišlo zhudobnenie Puškinovho textu (Mozart a Salieri) Rimským-Korsakovom, potom celovečerná hra Petra Shaffera Amadeus, nasledovaná jej slávnou filmovou adaptáciou režiséra Miloša Formana. Všetko vynikajúce, silné a pôsobivé diela. Lenže – nepravda.
Minulý rok dvojnásobne „jubilujúci“ Salieri bol totiž po celý svoj život značkou absolútnej profesionality, pracovitosti, slušnosti, ...

... pokračovanie článku v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 20. 02. 2021
x