Logo HŽ

Juraj Beneš - Going to

Hudobný fond 2011

Na Slovensku žiaľ platí, že keď zomrie skladateľ, prakticky okamžite s ním zomrie aj jeho dielo, vytratí sa z koncertných programov a stáva sa už len učebnicovým pojmom, záznamom v katalógoch a knihách o dejinách slovenskej hudby. Takto sa vytratili Sixta, Martinček, Beneš, takmer úplne aj Zeljenka a mnohí ďalší. A rovnaký osud zrejme čaká aj na príslušníkov tejto generácie, ktorí ešte ostali nažive. Vyskytnú sa síce občasné pokusy o reinkarnáciu (dúfajme, že malá renesancia tvorby Tadeáša Salvu, sprevádzaná aj čerstvo vydanými nahrávkami, nebude len dočasným fenoménom), no zväčša majú podobu kompilácií z archívnych záznamov. Ale vďaka aj za ne...
Do tejto kategórie patrí aj CD Going to venované komornej tvorbe Juraja Beneša, jedna z pätice platní, ktoré Hudobný fond uviedol do života na sklonku minulého roku. Názov, príhodne odkazujúci na (akosi nejasnú) blízku budúcnosť, patrí zároveň úvodnej skladbe pre 6 violončiel napísanej pre Jozefa Podhoranského a jeho žiakov. Rytmicky svižná a zvukovo kompaktná virtuózna kompozícia, ktorá vyúsťuje do bachovského citátu tesne pred záverom, bola ako otvárací kus zvolená vynikajúco. Pamätám sa na jej premiéru v Moyzesovej sieni na festivale Melos-Étos v novembri 2001 a dojmy z nahrávky (hoci v trochu odlišnom interpretačnom obsadení – Podhoranský, Alexander, Slávik, Prochác, Bohó, Rácz) mi oživili skúsenosť, ktorá mi aj napriek uplynulým rokom ostávala kdesi v podvedomí. Ešte zaujímavejšie však pôsobí nasledujúca skladba, Intermezzo No. 3 pre dva klavíry v podaní Nory a Mikiho Skutovcov, pre ktorých bolo napísané. Beneš v nej odkazuje na svoje skladateľské vzory, najmä na ich diela venované zostave klavírneho dua, no svojským spôsobom. Nie sú to iba Ligetiho Drei Stücke a jeho Etudy, ale aj Debussyho En blanc et noir či Messiaenove Visions de l‘Amen a samozrejme Lutosławského paganiniovské variácie. Devízou Benešovej hudby je, že rovnakou mierou zamestnáva zmysly (jej virtuozita a dôraz na zvukovosť pôsobí často pomerne senzuálne) aj intelekt. Rôzne referencie, odkazy či parafrázy sa stávajú súčasťou jej (nielen v čisto hudobnom zmysle chápanej) polytonality a myslím, že pre dokonalé vychutnanie tejto kompozície je dôležité poznať jej širšie kontexty. Nie je to však úplne nevyhnutné – efektná gradácia pripravená kratšími formovými úsekmi má bezprostredný účinok a skladba dokáže pútať poslucháčsku pozornosť aj pri svojom trvaní prekračujúcom 17 minút.
Tak, ako bol Beneš plodným autorom inštrumentálnej hudby, má v jeho tvorbe výrazné miesto aj tá vokálna – je autorom 4 opier a 15 piesňových cyklov. Túto oblasť reprezentuje výber Troch monódií na texty P. O. Hviezdoslava a „exotický“ cyklus 12 piesní pre soprán a cimbal Haiku. Monódie vďaka svojej „archívnej patine“ azda najviac vytŕčajú z celej kompilácie. Vytŕčajú aj dramatickosťou hudby odkazujúcej spôsobom využitia sláčikových nástrojov a čembala k Schnittkemu, a tiež prudkými náladovými kontrastmi – po dráme 1. časti nasleduje lyrizmus akoby evokujúci hudbu Hviezdoslavovej doby a napokon povestný „pochod do pažeráka smrti“ vybudovaný na nekonečne klesajúcom päťtónovom motíve. Tu sa objavuje ďalšia paralela s Ligetim – nie iba s jeho čembalovými skladbami, ale (pri úvodných slovách „Čas ubieha“) aj s replikou Nekrotzara z Le grand macabre („...die Zeit verrennt“) a čembalom v jej sprievode. Haiku v podaní Nao Higano a Enikő Ginzery sú naproti tomu vyslovene komorné a miestami vtipné miniatúrky (zhudobňujú vždy jedinú vetu v japončine), opäť výdatne okorenené benešovskými alúziami a pseudocitátmi, ale aj duchaplnými zvukomalebnými efektmi.
Najmladšou skladbou vo výbere je v roku 2002 skomponovaná a posmrtne premiérovaná Durée Δ pre organ. Jej veľká, jednočasťová forma opäť otvára priestor pre Benešove hry s bachovskými a mozartovskými odkazmi, ktoré však v podaní J. V. Michalka nevystupujú príliš do popredia a sú skôr „spodnými prúdmi“ v kontinuálne plynúcom tektonickom oblúku. Záver CD je ohliadnutím sa za 70. rokmi, obdobím normalizácie, kedy mal Beneš povesť provokatéra a recesistu. Waltz for Colonel Brumble inšpirovaný poviedkou Andrého Mauroisa je napísaný pre arzenál brnkacích, klávesových a bicích nástrojov a hoci nie je valčíkom v pravom zmysle, stáva sa ním vďaka evokáciám tanečnej hudby obdobia okolo 1. svetovej vojny či Ravelových Vznešených a sentimentálnych valčíkov. Surrealistický, akoby orchestriónový zvukový obraz je približne v polovici skladby brutálne atakovaný „kanonádou“ bubnov, aby sa potom kúsok po kúsku znova poskladal do novej podoby...




Aktualizované: 14. 03. 2016