Logo HŽ

Eduard Hanslick: O hudobnom krásne

preklad Ladislav Šimon

Bratislava, Hudobné centrum 2010

V rámci edície Preklady Hudobného centra sa slovenským čitateľom po prvý raz dostáva do rúk legendárna publikácia z oblasti hudobnej estetiky O hudobnom krásne Eduarda Hanslicka z roku 1854. V čase svojho vzniku predstavovalo toto dielo predovšetkým reakciu na aktuálne vývinové tendencie hudby a spĺňalo rolu určitého „manifestu“. Hanslick tu vyjadruje svoju príslušnosť k táboru „brahmsovcov“ oproti „wagneriánom“, t. j. háji pozíciu estetiky absolútnej hudby oproti hudbe programovej. Jeho spis predstavuje súčasne akúsi vzburu voči dovtedy prevládajúcej estetike citu, v rámci ktorej bola inštrumentálna hudba vzhľadom na svoju pojmovú neurčitosť považovaná za menej hodnotnú než hudba vokálna. Odtiaľ pramení aj výrazne polemický podtón Hanslickovho spisu, ktorého si bol vedomý aj autor samotný, ako vyplýva z úvodov k 1. a 9. vydaniu diela citovaných v slovenskom preklade. Východiskom slovenského vydania je 15. vydanie knihy z roku 1922, z ktorého vychádzajú aj mnohé nemecké reedície. Hanslickov spis bol preložený do desiatok jazykov; v českej verzii bol vydaný v roku 1973 v preklade a s úvodným slovom Jaroslava Stříteckého.
Na základe svojej presvedčivej argumentácie v prospech imanentne hudobnej a na subjektivite ľudských citov a mimohudobnej realite nezávislej podstaty hudobného krásna je Hanslick dodnes považovaný za čelného hovorcu tábora reprezentantov estetiky hudobnej formy oproti estetike hudobného obsahu. Hanslick nepopieral, že hudba má obsah, len poukázal na to, že hudobný obsah nemá predmetnú podstatu. Rovnako priznával hudbe schopnosť bezprostredne a dokonca zo všetkých umení najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské city a myseľ: kým iné umenia sa nám prihovárajú, hudba nás prepadáva, má schopnosť získať nad nami moc. Do dejín hudobnej estetiky a filozofie sa nesmrteľne zapísala predovšetkým nespočetnekrát citovaná Hanslickova téza, že základom hudobného krásna sú „tönend bewegte Formen“, čo Střítecký preložil ako znějící pohybové formy a autor aktuálneho slovenského vydania Ladislav Šimon, pravdepodobne väčšmi v súlade s Hanslickovým zámerom, ako formy rozhýbané znením. V knihe Hudobná estetika (1997), ktorá v slovenskej verzii taktiež aktuálne vyšla v rovnakej edícii, navrhuje Roger Scruton (resp. Ivan Koska, ktorý je spolu s Petrom Zagarom autorom prekladu) aj alternatívu tónmi rozhýbané formy a poukazuje na to, že označovať Hanslicka za „formalistu“ je neadekvátne, pretože vo svojej definícii o forme pojednáva len v kontexte pohybu ako metafory nerozlučne spätej s podstatou života. Hanslickovi dáva za pravdu, že hudba naozaj nemôže niečo zobrazovať; má však schopnosť vyjadrovať emócie a expresivitu, ktoré ale nie je možné pojmovo pomenovať ani zobraziť ich subjekt.
Vzhľadom na to, že termíny estetický formalizmus a formalistická estetika nadobudli v reflexii hudby 20. storočia dosť problematický významový rozmer (predovšetkým v súvislosti s politikou „socialistického realizmu“), navrhuje aj Miloslav Blahynka, prednedávnom predčasne zosnulý odborný spolupracovník a autor Predhovoru k slovenskej verzii vydania Hanslickovho spisu, v súvislosti s jeho estetikou používať herbartovský termín formová estetika. V rámci svojho Predhovoru poukazuje Blahynka na údaje z Hanslickovho životopisu a na súvislosti jeho spisu s dielami významných predstaviteľov súdobej nemeckej a českej hudobnej estetiky, predovšetkým Josefa Durdíka a Otakara Hostinského.
Vydanie Hanslickovho spisu je určite nesporným obohatením domácej odbornej literatúry, ktorá slovenským záujemcom z radov odbornej a laickej verejnosti poskytne možnosť bezprostrednej konfrontácie s dielom epochálneho významu, akým Hanslickov spis nepochybne je.




Aktualizované: 17. 03. 2016