Logo HŽ

Lýdia Urbančíková: Anna Poláková - Hadravová

Hudobná spoločnosť Hemerkovcov
Košice 2012

Na Slovensku už máme knižné publikácie o najväčších zjavoch slovenského operného umenia vzdialenejšej i nedávnej minulosti (Blaho, Bartošová, Kittnarová, Kišonová-Hubová, Gruberová, Dvorský). Teraz k nim pribudla publikácia košickej muzikologičky Lýdie Urbančíkovej venovaná sopranistke Anne Polákovej-Hadravovej. Na prvý pohľad je táto umelkyňa (s výnimkou staršej generácie operných priaznivcov v Košiciach takmer neznáma) oproti vyššie spomínaným osobnostiam v značnej nevýhode. Jednak jej operná dráha bola relatívne kratšia (1949–1962 v Košiciach a potom tri sezóny v SND), jednak jej povesť je spätá nie s našou metropolou, ale „len“ s Košicami. Práve tam však bola Poláková pojmom a čo do popularity jej nik (pred ňou ani po nej) nedokázal konkurovať. Ani také operné osobnosti, akými boli jej kolegovia – basista Gejza Zelenay a tenorista Imrich Jakubek, ktorí ju v prechode do SND o čosi predbehli –, neboli v Košiciach priaznivcami operného žánru tak cenení ako práve ona. Preto Urbančíkovej knihu treba vrelo privítať.
Kniha na 120 stranách textu obsahuje aj množstvo fotografií umelkyne (od rodinných po zábery z predstavení), ale aj fotky plagátov divadelných inscenácií a novinových článkov a navyše má bohatú fotografickú prílohu, ktorá spolu s fotografiami textovej časti niekedy pôsobí azda až redundantne. Čo si zvlášť treba ceniť, je príloha jej rozhlasových nahrávok, predovšetkým z košického, čiastočne aj bratislavského rozhlasového štúdia. Ich skladba vo „východoslovenskej časti“ nasvedčuje, že po prechodnom spoločenskom označení operety ako buržoázneho umenia sa o pár rokov neskôr v Košiciach opäť vrátili k tomuto preferovanému hudobno-divadelného druhu. Akousi poslednou prílohou knihy je CD s nahrávkami slovenských ľudových piesní.
Hlavná časť publikácie je bohato štruktúrovaná. Jej hodnota spočíva predovšetkým vo faktograficky obsiahlom zmapovaní Polákovej umeleckej činnosti, ale aj v sprievodných detailoch jej života, ktoré boli doteraz aj pre širšiu opernú verejnosť (po emigrácii umelkyne roku 1965) neznáme. Mám na mysli napríklad popis jej, v dôsledku politických obštrukcií, neúspešných snáh o účinkovanie vo viedenskej Volksoper alebo informácie o jej emigrantských životných peripetiách a koncertoch pre Svetový kongres Slovákov. Publikácia sa začína vyjadreniami jej umeleckých kolegov či priateľov (Veclová, Regec, Synková, Skřepek, Gruberová), pokračuje rozhovorom s Polákovej manželom a úvahou farára ThDr. Vargaša o jej detstve, nasleduje stručný životopis vo faktoch a až potom prichádza hlavná časť – hodnotenie jej umeleckej činnosti v Košiciach a Bratislave. Tu sa autorka opiera predovšetkým o súdy uznávanej i lokálnej a dnes už niekedy aj anonymnej opernej kritiky hodnotiacej jej jednotlivé kreácie. Takto môžeme čítať, ako jej umelecké výkony posudzovali osobnosti ako Potemrová, Bokesová, Čížik, Palovčík, Čavojský, Blaho, Marenčinová a ďalší, pričom osobitne je vyčlenená skôr spomienka než kritický ohlas vtedy mladého Stana Bachledu na jej Rusalku. Košický angažmán je ešte členený aj podľa dirigentských osobností, s ktorými spolupracovala, teda na éru Ladislava Holoubka a Josefa Vincourka.

Kým informačná hodnota knihy je nepopierateľná, isté výhrady možno mať k jej formálnej stránke. Ako príklad uvádzam kapitolku spracovanú v jej prvej časti J. Blahom o sopranistkinom bratislavskom pôsobení. Do nej sú včlenené dojmy milovníka opery Žiga Péchyho, ktoré popri istej prirodzenej insitnosti obsahujú aj niektoré nepresné údaje (B. Hanák spieval v Aide v nemčine a nie v taliančine) a ktoré nie sú graficky odčlenené od následného autorského textu Urbančíkovej. Istý zmätok menej podkutému čitateľovi môže spôsobiť aj striedanie textov rôzneho druhu – od popisov Polákovej výkonov v jednotlivých operách cez spomienky po všeobecné hodnotenia jej umeleckého a ľudského profilu.
Celkovo možno publikáciu hodnotiť ako prínos pre spracovanie histórie slovenskej opernej interpretácie, o to viac v časoch, kedy je v móde zabúdať na minulosť a glorifikovať prítomnosť. Pokiaľ ide o umelkyňu, jej prínos pre slovenskú opernú interpretáciu azda najlepšie vystihla Gizela Veclová slovami: „Nemusela hrať, ona všetko mala v hlase.“ Azda aj toto krédo je dnes, kedy sa názory na operu, jej podobu a budúcnosť tak diametrálne odlišujú, vhodným podnetom na zamyslenie.




Aktualizované: 22. 03. 2016