Logo HŽ

Erik Rothenstein: Blázni z Chelmu

Real Music House 2012

E. Rothenstein,
M. Záhumenská,
Ľ. Šrámek, Š. Bartuš,
M. Ďurdina, M. Motýľ,
D. Novakov

Je asi celkom prirodzené, že na svojom druhom autorskom albume spojil Erik Rothenstein klezmer a jazz – absolvent jazzového oddelenia Kunstuniversität v Grazi bol zároveň jedným zo zakladajúcich členov Preßburger Klezmer Bandu, takže čerpal zo zdrojov, ktoré sú mu azda najbližšie. Zvolil si k tomu aj akúsi jednotiacu ideu, príbeh bláznov z Chelmu z poviedky Isaaca Singera, a myslím, že spravil dobre. Podobne ako obyvatelia tohto chýrneho mestečka niekedy nedokážu rozoznať realitu od fikcie, ani poslucháč nepostrehne deliacu čiaru, ktorá by jednoznačne určovala, kde sa končí klezmer a kde začína jazz. To ale vôbec nevadí, pretože oba vznikli tam, kde sa stretali a miešali rôzne vplyvy súčasne.

V samotnom klezmeri možno len ťažko rozoznať, čo je „autenticky“ židovské a čo sú balkánske, turecké či východoeurópske prímesi. Klezmer aj jazz tu koexistujú v symbióze, navzájom sa „okysličujú“ a nijako si neprekážajú. Kyvadlo sa prekláňa raz na jednu, raz na druhú stranu.
V úvodnom Zrodení Chelmu a nasledujúcich Zrnkách, prípadne v Rande či Her nor, du schejn mejdele (čo sú tri piesne – škoda, že iba tri –, v ktorých sa výborne prezentuje speváčka Mirka Záhumenská) je to viac klezmer, inokedy, napríklad pri sólach Ľuboša Šrámka (hrá výhradne na elektrickom klavíri) je to zasa čistokrvný moderný jazz.
Album je zaujímavý hlavne z koncepčného hľadiska. Jeho ťažisko spočíva v Rothensteinovom kompozičnom a aranžérskom vklade. Sofistikované postupy ako striedanie metra (napr. sedemdobé a štvordobé takty v Her nor, du schejn mejdele), náhle striedanie rytmických feelingov, svojská zmiešaná sadzba, imitácie, kánony, vykomponovaná heterofónia melodických hlasov a pod. nikdy nebránia tomu, aby hudba plynula prirodzene a mala čosi z onej sympatickej ľahko ironizujúcej insitnosti mestského folklóru. To je príznačné napr. pre záverečný Zweilach, duet bastrombónu (Michal Motýľ) a klarinetu, kde akoby dvaja potulní Židia, Samuel Goldenberg a Schmuÿle, tanečným krokom odpochodovali zo scény. Rothensteinov klarinet s jeho glissandami a trošku ťarbavým staccatom dokáže v hlbokej polohe žalostne nariekať, vo vysokej výskať a uštipačne sa chichúňať; hranica medzi krajnými emocionálnymi polohami je tu opäť len sotva postihnuteľná...
Veľmi šťastnú ruku mal Erik Rothenstein pri výbere rytmiky. Kontrabasista Štefan „Pišta“ Bartuš si výborne rozumie so srbským bubeníkom Dušanom Novakovom, ktorý okrem toho, že má dokonale zvládnuté balkánske rytmické vzorce (a v niektorých skladbách vhodne mení biciu súpravu za perkusie), vynikajúco cíti načasovanie breakov a stop timov. Obaja skvele držia pulz kapely a dávajú hudbe Bláznov z Chelmu životodarný rytmický náboj.
Hoci Matúš Jakabčic pri krste albumu spomenul spojenie „programová hudba“, myslím, že tu nejde o priamu deskripciu Singerovho príbehu. Album má svoj príbeh čisto v hudobnej rovine, a ten má vlastnú dynamiku zabezpečujúcu v ideálnom pomere pestrosť a zároveň jednotu. Okrem toho má svojskú, veľmi silnú východoeurópsku identitu, čo je v dnešnom globalizovanom jazzovom svete jednoznačná výhoda. Produkčný tím Robert Pospiš a Martin Sillay (v spolupráci s autorom masteringu Joeom Tarantinom) znova odviedol kus dobrej práce a zdá sa, že slovenským jazzmanom sa otvára ďalšia skvelá možnosť zaznamenávať svoje projekty na vysoko profesionálnej úrovni.




Aktualizované: 06. 04. 2016