Logo HŽ

Scarlatti, Haydn Sonatas - Boris Lenko

Pavlík Records 2010

DVD Audio

Bizarné a zároveň veľkolepé. Tieto slová asi najlepšie charakterizujú nahrávku, s ktorou som mal to šťastie sa zoznámiť. Popredný slovenský akordeonista Boris Lenko na nej konfrontuje poetiku sonát neskorobarokového Domenica Scarlattiho a klasicistického Josepha Haydna.
„Prečože hrá niekto Haydnove a Scarlattiho sonáty na akordeóne? Odpoveď je nablízku: lebo to vie.“ Prvé dve vety z bookletu hovoria za mnohé. (Mimochodom, málokedy som čítal taký hutný a napínavý text, ktorý tak perfektne zorientuje poslucháča v informáciách o interpretovi, hudbe, o zmysle, cieľoch a histórii vzniku nahrávky. Krátky dodatok dopísal sám veľký Joachim Kaiser, autor epochálnej práce o klaviristoch 20. storočia!) Menej však súhlasím s nasledujúcou vetou: „A pretože akordeón je hudobný nástroj vyhovujúci povahe týchto sonát...“ Pravdaže, Scarlatti aj Haydn tvorili pre čembalo. Je však vzdialenosť čembala od moderného klavíra taká veľká ako od akordeónu? Čembalo a klavír sú predsa strunové klávesové nástroje a akordeón sa rozoznieva pomocou vzduchu, podobne ako organ. Preto skôr, ako budeme ospevovať všetky pozitíva platne, žiada sa pripomenúť aj onen svojský dychovo-rezký zvuk, ktorý subtílny hudobný svet predmetných autorov stavia do trochu obskúrnej polohy. Zanedbateľná nie je ani okolnosť, že Boris Lenko v záujme čo najautentickejšej interpretácie a eliminácie ťažkopádneho basu nechal zhotoviť na mieru "ušitý" nástroj, lebo žiadny z vyskúšaných mu nevyhovoval.
Úctyhodná je aj vôľa a ctižiadostivosť, s akými sa Lenko vyrovnáva s repertoárom, ktorý predstavuje doménu klaviristov, resp. čembalistov. Ide mu o to, aby akordeón znel čím menej prvoplánovo „akordeónovo“. Ide mu o štýlovosť interpretácie a o to, aby poslucháči vnímali jeho hru v kontexte hry veľkých klavírnych virtuózov ako napr. Horowitza. Ide mu o aj to, aby upozornil na špecifiká svojej hry práve prostredníctvom všeobecne známeho repertoáru a snáď aj o emancipáciu akordeónu ako nástroja rovnocenného s klavírom či organom...
Pozoruhodné je, že Lenko všetkých deväť Scarlattiho sonát a dve Haydnove sonáty (F dur Hob. 23 a Es dur Hob. 28) hrá na jedinom registri. Ignoruje pokušenie manipulácie so široko sa vlniacim zvukom, ktorá by spochybnila celý jeho projekt. Namiesto toho stavil na dokonalú čistotu a precíznosť artikulácie i frázovania, na výsledný efekt bohato diferencovanej agogiky a mikrodynamiky. Jemne odstupňované zvukové „terasy“ sa striedajú s účinnými crescendami – možno je to ilúzia, ale bezchybná. Niektoré drobnosti notového zápisu bolo v záujme inštrumentálneho prispôsobenia nutné prehodnotiť, ide však len o nepodstatné detaily.
Zvlášť chcem vyzdvihnúť jednoliatosť ťahu, prepracovanosť koncepcie a podmanivú sugestivitu Lenkovej interpretácie. Je naozaj málo klaviristov (prinajmenšom v našich končinách), ktorí by vedeli ponúknuť tak presvedčivého Scarlattiho či Haydna, ako to dokáže Lenko na akordeóne. Mimoriadne pôsobivé sú iskrivé, virtuózne pasáže či haydnovské finálové časti. Transparentnosť, jasnosť a zrozumiteľnosť hudobného textu sú tiež výnimočné. Naopak, účinné stvárnenie lyrickej spevnosti pomalých častí je na akordeóne asi problematické, aj keby išlo o najlepší nástroj a najlepšieho hráča na svete.
Napriek spomenutým pripomienkam si myslím, že Lenko môže byť na výsledok svojho snaženia hrdý. Čakáme na ďalšie nahrávky – napríklad aj na DVD video a nie iba vo formáte DVD audio, ktorý aj tak nerozpozná každý prehrávač...

Tamás Horkay

 

Boris Lenko svojím novým albumom rozširuje obzory akordeónového repertoáru. Puristi možno nebudú súhlasiť, ja však jeho nahrávku z diel Domenica Scarlattiho a Josepha Haydna považujem za skvelý počin a jednoznačne ju vítam.
„Prečo hrá niekto klavírne sonáty Scarlattiho a Haydna na akordeóne?“
Otázka Egberta Tholla v booklete albumu je legitímna a bolo by možné na ňu odpovedať aj „Prečo nie? Veď to nie sú klavírne diela.“ Klávesové sonáty Domenica Scarlattiho i Josepha Haydna boli napísané pre čembalo, Haydnove neskoré sonáty pre kladivkový klavír. Oba tieto nástroje sa svojou konštrukciou, technickými a zvukovými parametrami od moderného koncertného krídla, na ktorom tieto diela bežne znejú, výrazne líšia. Navyše, v 18. storočí boli transkripcie diel pre rôzne obsadenia bežnou záležitosťou, prečo by ich teda nemohol hrať aj akordeonista?
Borisa Lenka som vždy vnímal ako hudobníka, ktorý je pri interpretácii každého diela na stope pravde. Disponuje veľkými skúsenosťami z oblasti interpretácie súčasnej hudby, je zvyknutý na detailnú kontextuálnu analýzu notového zápisu a na hľadanie priliehavej formy a tvaru interpretácie v priamom dialógu so skladateľom. Tieto jeho kvality sú evidentné aj na tomto raritnom a interpretačne vynikajúco stvárnenom albume.
Sonáty Scarlattiho a Haydna sú nepochybne idiomaticky klávesovými kompozíciami. Na akordeóne znejú vynikajúco obzvlášť rýchle a virtuózne pasáže, majú esprit a ťah. Špecifiká zvukovo-technických dispozícií nástroja som zaznamenával najviac v pomalých častiach: doznievanie charakteristické pre zvuk čembala a kladivkového klavíra na akordeóne prirodzene možné nie je. Táto skutočnosť môže pôsobiť cudzorodo, je to však do veľkej miery otázka očakávania vyplývajúceho z poslucháčskej skúsenosti s týmto repertoárom na jeho pôvodných nástrojoch. Pri prenose diel do média akordeónu sa interpret dôsledne pridržiava notového záznamu a drobné zmeny uplatňuje iba na niekoľkých miestach, tam, kde si to vyžaduje menší rozsah akordeónovej klaviatúry. Boris Lenko sa rozhodol využiť iba jediný register, čím sa vedome zriekol možnosti docielenia lacného efektu, na druhej strane tým však dosiahol vzácnu zvukovú a interpretačnú jednotnosť, ktorá odhaľuje kompozičnú esenciu diel.
Joseph Haydn mal svojich obľúbených interpretov, ktorí ho inšpirovali a ktorým venoval svoje diela, napríklad huslistu Tomasiniho či violončelistu Weigla; barytónové kompozície písal dokonca priamo pre knieža Esterházyho. Interpreta Lenkových kvalít by nesporne ocenil a zahrnul by ho novými skladbami.
Vzhľadom na to, že album vyšiel v edícii slovenského vydavateľstva a je dostupný aj na domácom trhu, považujem neprítomnosť slovenskej jazykovej mutácie bookletu za drobný nedostatok. Jeho obsahom je text renomovaného nemeckého hudobného kritika Egberta Tholla, ktorý je spracovaný na vysokej odbornej i literárnej úrovni. Svojím zameraním je možno trochu neobvyklý, pretože je laudáciom na Borisa Lenka a túto nahrávku. Niekoľkými riadkami prispel aj Joachim Kaiser, jeden z najvplyvnejších nemeckých kritikov ostatného polstoročia, čo len zvyšuje prestíž tohto jedinečného titulu.
Adrian Rajter  




Aktualizované: 08. 04. 2016