Logo HŽ

Dávid Hodek - The First

Hudobné centrum 2010

Mohol to byť len ďalší, v podstate štandardný jazzový album v duchu mainstreamových štýlových konvencií. Nahraný skúsenými hudobníkmi dokonale ovládajúcimi postcoltranovský jazzový jazyk, ponúkajúci strhujúce sólistické výkony, ako aj kolektívne meditatívne atmosféry, štandardy aj vlastné kompozície, swing, hardbop, balady aj groove. Skrátka, nič nezvyčajné. Až na jednu „maličkosť“ – lídrom a bubeníkom inštrumentálneho kvarteta je len dvanásťročný chlapec.
Iste, fenomén mimoriadne nadaných detí je vo svete bežný. Usilovným drilom sa dá naučiť interpretovať aj technicky náročnú hudbu. Dávid Hodek však nie je len cvičeným imitátorom, on svojím „drummingom“ hudbu skutočne vytvára. K tomu netreba len technické zručnosti, ale aj inteligenciu, vkus a emocionálnu pripravenosť. Vo svojom kvartete (Radovan Tariška – altsaxofón, Peter Sárik – klavír, Tomáš „Gaštan“ Baroš – kontrabas) je plnohodnotným hudobným partnerom približne o 20 rokov starších profesionálov.
Z počúvania Hodekovho debutového albumu je zrejmé, že nejde o teleso zostavené ad hoc, ale o kompaktný, koncertmi zohraný band. Nahrávku otvára Tariškova bluesová „dvanástka“ Blues Lee. Tu, ako aj v McCoy Tynerovej kompozícii Passion Dance, provokuje Hodekov drumming sólistov k iskrivým výkonom a celý kvartet sa prezentuje priamočiarym energickým prejavom s jasným duchovným odkazom na raného Johna Coltrana. Hovorí sa, že v jazze je najťažšie zahrať baladu, v nej sa najviac odzrkadlí rytmická precíznosť, feeling a hĺbka empatie. Hodek ich na The First zaradil rovno dve – Sárikov November s ľahkým „ECM nádychom“ a štandard My Foolish Heart. Obidve patria, vďaka ich vnútornému pokoju a éterickému pulzu, k najsilnejším miestam albumu.
To, že Hodekov debut nie je prelomom v dejinách hudby, je fakt. Pevnejší úder, rutina v štúdiovej práci, myslenie a aranžovanie vo vyšších celkoch, vlastný štýl – to sú veci, na ktoré musí Hodek ešte dorásť. Keď si však uvedomíme, v akom kontexte sa ocitá dielo dvanásťročného chlapca, tak už len táto skutočnosť musí byť pre Hodeka tým najväčším komplimentom. Som presvedčený, že o niekoľko rokov nebudú Hodekove nahrávky nezvyčajné len vekom autora. Zatiaľ je to „len“ veľmi dobrý štandard s obrovským potenciálom a perspektívou do budúcna.




Aktualizované: 08. 04. 2016