Logo HŽ

Slovak Historic Organs 4

Diskant 2008

J. Kuhnau, J. F. N. Seger,
L. van Beethoven,
J. Brahms,
J. Ch. H. Rinck
Ján Vladimír Michalko, organ

S finančnou podporou Ministerstva kultúry SR vyšla ďalšia nahrávka z cyklu Slovenské historické organy, ktorá predstavuje dva slovenské historické nástroje: organ v Kaplnke sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave a organ v Rímskokatolíckom farskom kostole sv. Michala Archanjela v Gbeloch. Keďže medzi týmito nástrojmi sú významné rozdiely v dispozícii (štvorregistrový pozitív v Bratislave oproti dvom manuálom s pedálom v Gbeloch), ako aj v stavebnej histórii a priestorovom umiestnení (organ v Gbeloch je dielom Josefa Loypa z Viedne v prestavbe Martina Šaška z Brezovej pod Bradlom, ku ktorému sa vrátila aj komplexná rekonštrukcia nástroja v roku 2002), tieto skutočnosti museli byť zohľadnené aj pri výbere repertoáru nahrávky.
Ján Vladimír Michalko, popredná osobnosť slovenského organového umenia, si vybral pre pozitív v kaplnke Primaciálneho paláca tretiu z Biblických sonát Johanna Kuhnaua a posledné štyri z Ôsmich tokát a fúg českého barokového autora Josefa Ferdinanda Norberta Segera. Kuhnaove Biblické sonáty (1770) sú programovou hudbou a dej tretej z nich tvorí príbeh Jákobovej svadby. Už názvy jednotlivých častí sú vtipné a srší z nich naivne ilustratívny humor. Priznám sa, ž  e bez programu by sa mi táto hudba zdala dosť jednotvárna. No práve vďaka mimohudobnému obsahu ju považujem z hľadiska dramaturgie za najvýznamnejší prínos nahrávky. Oveľa menej ma zaujali Segerove tokáty a fúgy, v ktorých som z hľadiska invencie, harmónie, polyfónie a výstavby nenašiel nič, čo by oprávňovalo považovať ich autora za významný skladateľský zjav 18. storočia.
Zvukovo podstatne komplexnejší organ v Gbeloch sa stal nástrojom pre interpretáciu troch Beethovenových skladbičiek pre flautové hodiny, štyroch z Jedenástich chorálových predohier op. 122 J. Brahmsa, ako aj Prelúdia a fúgy op. 55 č. 12 Johanna Christiana Heinricha Rincka. Pri Beethovenovi sa môžeme azda pozastaviť nad tým, do akej miery dokáže nasýtiť sila geniality aj niečo také marginálne, ako sú skladby pre hracie hodiny. Pri Brahmsovi môžno nerušene meditovať nad konečnosťou bytia a u Rincka sa hlboko nadýchnuť pri odkrývaní kompletných zvukových možností čerstvo zrekonštruovaného organa. Aj keď Rinck (1770—1846) nepatrí k známym osobnostiam 19. storočia, jeho dielo vykazuje rysy romantickej originality a veľkorysosti a hudobne spracováva (ako jedno z prvých) Bachovo meno.
Michalko pristupuje k uvádzaným dielam rozvážne, diferencovane a zodpovedne. V registrácii poukazuje na dispozičný potenciál oboch nástrojov, v stvárnení agogiky a tempa objavuje expresívny potenciál skladieb rôznych štýlových období od baroka po romantizmus. V prípade Brahmsových predohier by som privítal azda menej mikroagogickej rozrušenosti a väčší dôraz na stavebnú kompaktnosť. Inak však Michalkovo poňatie zrozumiteľne približuje a presvedčivo tlmočí výrazový svet jednotlivých kompozícií aj pre nezainteresovaných poslucháčov, ktorí možno netušia, aký je rozdiel napríklad medzi úzko- a širokomenzurovanými píšťalami. Anglicko-nemecko-slovenský text v booklete je totiž vysoko odborný a podrobný najmä z organárskeho hľadiska, kým o repertoári sa z neho poslucháč dozvie len minimum.




Aktualizované: 20. 05. 2016