Logo HŽ

Úteky za krásou - Životný príbeh slovenskej huslistky Gréty Hrdej

J. Szelepcsényi

TransProdukt, 2015

Ako sa uvádza na frontispise knihy, autor vychádzal pri jej tvorbe z prepisu rozhovorov s Grétou Hrdou, ktoré vznikali v rokoch 2009–2011. Poslúžili mu aj dokumentačné materiály z osobného archívu umelkyne. Od prvých záznamov až po vydanie knihy uplynulo teda sedem rokov, nepochybne naplnených úsilím, aby sa našli prostriedky a vydavateľ. Pritom titul o významnej slovenskej huslistke dôležitým spôsobom obohatil galériu tých niekoľkých monografií, ktoré u nás v ostatných rokoch vyšli, no boli venované predovšetkým známym spevákom, resp. vokálnym pedagógom. Kniha Úteky za krásou, s podtitulom Životný príbeh slovenskej huslistky Gréty Hrdej, nazerá na život umelca nielen pohľadom autora, ale predstavuje tiež sebareflexiu huslistky, hĺbavej a inteligentnej dámy slovenskej husľovej hry a pedagogiky. Gréta Hrdá pôsobila dlhé roky nielen na našich konzervatóriách, ale aj v zahraničí, to sú ďalšie zaujímavé kapitoly jej života. Kniha pochádza z pera erudovaného autora – muzikológa, skladateľa, pedagóga, publicistu, organizátora a propagátora hudobného života na Slovensku doc. Jána Szelepcsényiho.  
Na Grétu Hrdú si spomína najmä staršia generácia poslucháčov. Hoci to autor v monografii asi zámerne neuvádza (v prípade podobného životopisu je to však nutné), prof. Gréta Hrdá sa narodila v roku 1932 v Závodí pri Žiline. Autor v úvode obšírne opisuje rodinné korene umelkyne i prostredie prímestskej obce Závodie, dnes  mestskej štvrte Žiliny, kde Gréta Hrdá prežila detstvo v rodičovskom kruhu zanietených hercov – ochotníkov, neskôr členov profesionálneho Divadla P. Jilemnického. K hre na husliach ju priviedol všestranne nadaný otec Jozef Hrdý. Systematické základy však získala v triede prof. Ladislava Árvaya, zakladateľa profesionálneho hudobného školstva v Žiline, ktorý vychoval rad popredných slovenských huslistov a husľových pedagógov (o. i. Bohumila Urbana, husľového pedagóga D. Karvaya na žilinskom Konzervatóriu). Od roku 1951 študovala G. Hrdá pod vedením Otakara Stejskala na pražskom Konzervatóriu, ktoré skončila s vyznamenaním. V rokoch 1963–1968 pokračovala v štúdiu na VŠMU u prof. Mikuláša Jelínka a prof. Milana Bauera.


Ako mladá absolventka Konzervatória začala učiť na Vyššej hudobnej škole v Žiline (1957–1967), z ktorej zakrátko vzniklo konzervatórium. Od roku 1959 zastávala aj funkciu koncertného majstra v poloprofesionálnom Žilinskom symfonickom orchestri, z ktorého vznikol Štátny komorný orchester Žilina. Profesionálne pôsobenie Gréty Hrdej vypĺňala od mladosti pedagogická a koncertná činnosť. V poslednom roku štúdia na VŠMU (1967) už učila na Konzervatóriu v Bratislave, kde (s prestávkami počas zahraničných pobytov) pôsobila až do roku 1989. Spomedzi absolventov z jej triedy je najúspešnejším Peter Zajíček, umelecký vedúci súboru Musica aeterna. Veľká časť pedagogickej práce Gréty Hrdej sa však viaže na konzervatóriá v zahraničí: v Libanone (1968–1971, Bejrút), v Tunisku (1980–1984, Tunis) a v Španielsku, kde bola až 14 rokov (1986–2000, Oviedo). V Bejrúte a Tunisku bola na základe medzivládnych dohôd o kultúrnej spolupráci, ktoré boli zamerané na rozvoj profesionálneho hudobného školstva európskeho typu.


Umelecký príbeh Gréty Hrdej je v knihe prepojený aj s jej súkromným, veľmi decentne opísaným životom. (Jej syn Alexander Kušč absolvoval štúdium huslí na Konzervatóriu v Bratislave a violy na VŠMU, bol dlhoročným členom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a následne orchestra Opery SND v Bratislave).
Ako výstižne píše v úvode svojej knihy Ján Szelepcsényi: „...umelci, ktorí dlhodobo pôsobili v zahraničí, platili za túto výsadu tvrdú daň. Naše médiá im venovali len minimálnu alebo takmer nijakú pozornosť [...] Niekdajšie domáce kontakty sa postrácali a opätovné začlenenie do domáceho koncertného života bolo veľmi ťažké, ak nie priam nemožné “. Tak to bolo aj v prípade nadanej a húževnatej huslistky. O jej kolegiálnych vzťahoch a vydobytí si poprednej pozície na koncertných pódiách pri návratoch na Slovensku hovoria podrobne kapitoly knihy napísané vo forme vyznania v prvej osobe: Hudba ako osud, Súboj vážnej a zábavnej hudby o poslucháča, Vzťah k tzv. Novej hudbe, Interpret ako vykladač obsahu, Náročnosť práce hudobného pedagóga (a ďalšie). Je v nich predostretá filozofia života a umenia Gréty Hrdej, ktorá nabáda k premýšľaniu i čitateľov, ktorí žijú v dnešnej dobe. Gréta Hrdá sa doma uplatnila zvlášť na komorných recitáloch, kde spolupracovala s viacerými klaviristami (D. Jelínková, D. Dubenová, I. Hrušovský, D. Varínska, V. Kellyová, Ľ. Marcinger, od roku 1976 O. Šebesta, s ktorým vytvorili Duo Posoniensis).

Koncertovala nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí (Juhoslávia, Bulharsko, Poľsko, Nemecko, Maďarsko, Holandsko, Belgicko, Libanon, Tunis). Okrem diel barokových, klasických a romantických skladateľov (Locatelli, Stradella, Veraccini, Tartini, Bach, Händel, Mozart, Schubert, Brahms, Paganini, Franck) bolo mimoriadne cenené jej  naštudovanie kompletu Beethovenových husľových sonát. Pravidelne uvádzala aj skladby slovenských a českých skladateľov (Dvořák, Suk, Janáček, Schneider-Trnavský, Suchoň, Zimmer, Hrušovský), niektoré v premiérovom naštudovaní (Bergerovo Adagio pre Jana Branného, v Tunise uviedla Fantáziu pre husle sólo od tamojšieho skladateľa Ahmeda Achoura).

V knihe sú publikované i dojímavé ďakovné listy J. Zimmera a R. Bergera. Gréta Hrdá bola v zahraničí nielen husľovou pedagogičkou, ale aj koncertnou majsterkou tamojších orchestrov. Poznamenáva, že všade, kde pôsobila, založila i komorné teleso ako spôsob najlepšieho dialógu medzi hudobníkmi.
Knihe by prospel dôslednejší muzikologický prístup v citácii kritík, ktoré zrejme vychádzajú z odložených výstrižkov samotnej huslistky, absentuje obsah knihy s názvami jednotlivých kapitol a záverečný sumár života i významných koncertov, resp. životných zastavení Gréty Hrdej. Bez ohľadu na to, ide o mimoriadne pútavú  monografiu, ktorá približuje ľudský a umelecký profil prvej dámy slovenskej husľovej hry a pedagogiky z 2. polovice minulého storočia.




Aktualizované: 13. 06. 2016