Logo HŽ

Music for Clarinet Solo

Luis Alberto Requejo

Slovart Music 2010

Španielsky klarinetista Luis Alberto Requejo je slovenskému publiku známy ako člen komornej formácie Bilbao Trio, v ktorej spolupracuje so slovenským violončelistom Richardom Vandrom, už dlhšiu dobu žijúcim v spomínanom meste. Zrejme preto vyšlo jeho profilové CD práve vo vydavateľstve Slovart Music a je výsledkom španielsko-slovenskej koprodukcie. Hudobník narodený v roku 1972 je hráčom La Bilbao Orkestra Sinfonikoa, kde zastáva post štvrtého klarinetistu s povinnosťou basklarinetu. Možno preto je trochu zvláštne (a zároveň odvážne), že na nahrávku zaradil skladby výhradne pre sólový klarinet – ak mám porovnávať napr. s profilovou platňou brnianskeho klarinetistu a basklarinetistu Víta Spilku, na ktorej vďaka prizvaným hosťom figurujú aj diela s pestrým komorným obsadením –, aj keď literatúra pre klarinet in B bez akéhokoľvek sprievodu je v súčasnosti pomerne bohatá a rôznorodá. Stačí si len vybrať tak, aby sólista mohol predviesť svoje schopnosti a zároveň nenudil poslucháča zvukovou a výrazovou jednotvárnosťou.


Requejov výber repertoáru na CD je celkom šťastný a ponúka takpovediac z každého rožka troška. V dvoch skladbičkách maďarského klarinetistu Bélu Kovácsa sa prejavuje ako spontánne muzikálny hudobník so zmyslom pre rytmickú presnosť a technickú precíznosť; bachovské ekvilibristiky v Hommage à J. S. Bach aj imitácie gitarovej štylistiky v Hommage à M. De Falla podáva s nadhľadom a bez zaváhaní. Podobne dobre si rozumie s vrtošivými rytmami miniatúrnych Three Pieces pre sólový klarinet Igora Stravinského. Jeho hra dokáže zaujať aj na väčších plochách, napr. v Capricciu Henricha Sutermeistera a v zaujímavých Los Personajes argentínskej skladateľky Marie Eugenie Lucovej či Rhapsodii Giacoma Miluccia. Ak by niekomu na profilovom disku klarinetistu chýbala neodmysliteľná Debussyho Première rhapsodie (na jej realizáciu by bolo treba aj sprievodný orchester, resp. klavír), tak práve posledne menovaná skladba je akousi čiastočnou náhradou – myslím, že niektoré jej formulky sa priamo odvolávajú na Debussyho, čo napokon naznačuje aj názov. Dobrou voľbou bolo aj Concerto talianskeho skladateľa Valentina Bucchiho, s ktorého nemalými technickými nárokmi (glissandá, diferenčné tóny a pod.) sa sólista vysporiadal kvalitne, pridávajúc za hrsť sviežeho muzikantského espritu a kde-tu aj humoru. Možno len záverečné Studio primo Gaetana Donizettiho, efektná, virtuózna, bezproblémovo interpretovaná etuda, podľa mňa trochu rušivo vytŕča z dramaturgickej línie CD; vedel by som si tu napríklad predstaviť ukážku z tvorby pre sólový klarinet Luciana Beria...


A teraz k hlavnému nedostatku CD: je ním farba zvuku klarinetu. Nie je to dôsledkom spôsobu hry – aj keď Luis Requejo nie je povedzme Richard Stoltzman a jeho nástroj možno nepatrí k absolútnej špičke. Je to kvalitný hráč, ktorý sa bezpečne pohybuje aj v krajných registroch a prípadné intonačné nedostatky dokáže pohotovo korigovať. Myslím, že hlavný podiel na nie práve najlepšom dojme zo zvuku má spôsob jeho nasnímania, úpravy a v neposlednom rade aj mastering. Klarinetistov tón pôsobí pomerne plocho, akoby mu chýbal širší priestor na rozvinutie a doznievanie, čo spôsobuje, že vo vyšších polohách a dynamických hladinách môže znieť trochu nepríjemne. Skrátka, pri dnešných štandardoch ide o nedostatok, ktorý devalvuje hodnotu inak zaujímavého projektu.




Aktualizované: 17. 06. 2016