Logo HŽ

Arwa - Boris Lenko Works

Hudobný fond 2016

Jeden z posledných vydavateľských počinov Hudobného fondu by stačilo zhodnotiť stručne: ide o škandál. Presnejšie, išlo by o škandál, keby sa niečo podobné udialo v spoločnosti vedomej si kultúrnej identity a citlivej na jej reprezentáciu, najmä pokiaľ sa realizuje prostredníctvom štátnych inštitúcií. Ťažko povedať, či domáce prostredie dospelo do tohto štádia, preto bude asi predsa len potrebné venovať väčší priestor analýze tohto krajne neprofesionálneho konania.

Už pri popise okolností vzniku nahrávky je človek paralyzovaný istou vydavateľskou schizofréniou: CD Arwa vyšlo totiž súčasne so sólovými sonátami Ivana Paríka, s ktorých umeleckými ambíciami ostro kontrastuje a ktorých kultúrny prínos akoby negovalo. Popri skromnejšom, no strategicky dôslednom dotváraní obrazu slovenskej hudby prostredníctvom nahrávok desaťročiami overených, avšak stále nedocenených domácich skladateľov, podporil Hudobný fond vydanie profilového CD umelca, ktorý je ako autor/skladateľ na scéne etablovaný asi ako študent kompozície bez konkrétnej predstavy o svojom profesionálnom hudobnom začlenení.

Pre zachovanie objektívnosti možno ako charakteristiku projektu použiť aj mierne nesúvislé, no promočným sebavedomím sršiace výroky autora z bookletu či z „oficiálneho“ videa inštitúcie: „Sú tam nejaké nánosy od Chopina počnúc po neviem koho ... aj Brahmsa ... mám niečo spoločné aj s Breinerovým spôsobom harmonického myslenia. Domnievam sa, že je to skôr klasika, ale asi nie úplne... Skladby vznikali ako náčrty nápadov za klavírom, ktoré som si potom zaznamenával do iPhonu... Nemám skladateľskú školu, nie som vyštudovaný.“ Ďalej booklet odhaľuje, že: „ostatné (skladby) som dokončil až potom, keď vznikla v Hudobnom fonde idea vytvorenia CD z mojich skladieb, v decembri 2015 až februári 2016.“ Na tomto mieste sa plynule dostávame z dlhodobo ťažkých a umelecky komplikovaných podmienok stigmatizovanej postkomunistickej krajiny (kde sa okrem iného skladujú aj tony pozoruhodného a kultúrne-základotvorného notového materiálu v archívnom zabudnutí) k ignorácii úlohy profesionálneho manažmentu a dramaturgie, ktorá v agónii fantázie umožní aj skladateľskému začiatočníkovi vydanie profilového CD. Pritom ide o hudbu na úrovni kaviarenskej improvizácie, ktorú (akokoľvek dokáže niekoho potešiť) nemožno v žiadnom prípade zaradiť pod značku štátneho vydavateľstva a tým prakticky znemožniť dovtedy vydané seriózne tituly, vrátane zúčastnených umelcov predchádzajúcich nahrávok, spoliehajúcich sa na meno inštitúcie a dúfajúcich v dôstojnú reprezentáciu.
Na disku sa nachádzajú diela, ako 5KA (KKKKK), Real life alebo Etude No. 1, kde sa za pokusom o vytvorenie minimalistickej skladby skrýva skôr momentálny nedostatok invencie. Podarilo sa len iritujúce opakovanie jediného prvku bez odvíjania skutočne štruktúrovaného procesu, kvôli čomu skladba nenadobudla minimalistickú výstavbu ani formu. Ďalej autor prezentuje päť skladieb nazvaných Nocturne, ktoré triviálnym harmonickým pôdorysom (či presnejšie jeho absenciou) a podobne neinvenčnou melodikou nemožno asociovať s dielami skladateľov, ktorí ako prví ustálili toto pomenovanie a ktorých tvorba predstavuje vrcholy poetiky klavíra. V skladbe Brotherly pre violončelo a klavír sa poslucháč stretne s parodovaním štýlu Arva Pärta a dostane aj možnosť prehodnotiť svoju akademickú definíciu motivickej a tematickej práce v trojčasťovej Sonatíne, kde sa jeden melodický motív bez akéhokoľvek vývoja zbytočne posúva cez otravné harmonické postupy (v 1. časti Allegretto aj v 3. časti Allegro Finale) – Andante je štýlovo opäť skôr vhodné „k zapálenej cigarete pri červenom svetle“...

Na základe počutého bude potrebné prehodnotiť funkcie a kompetencie hudobných inštitúcií, často zredukované len na vysokoušľachtilé podpisovanie finančných podpôr, pričom na domácom trhu stále absentuje poskytovanie akéhokoľvek manažérskeho zázemia, ktoré by výrazne odbremenilo výkonných umelcov od grantovej byrokracie. Obzvlášť, ak majú slúžiť na podporu kvalít domácej scény a nie na ešte väčšie rozširovanie kultúrnej prázdnoty.

Prečítajte si reakciu na tento článok:



Aktualizované: 17. 10. 2016