Logo HŽ

Jan Rejžek - Jak tohle vůbec můžete otisknout!

Hudební publicistika 1974–1993

Galén 2015

Predkladať čitateľovi súborné vydanie hudobno-publicistických textov na ploche osemsto strán (!) môže na prvý pohľad vyznievať absurdne. V prípade Jana Rejžka (ročník 1954), českého hudobného a filmového kritika, novinára i básnika, to však nepôsobí len ako spomienková kuriozita, keďže jeho písané texty i lakonické vyjadrenia na adresu mnohých kultúrnych či politických osobností dlhoročne rozdeľovali českú (príležitostne aj slovenskú) verejnosť a provokovali k ďalším diskusiám (prípadne k súdnym procesom). Okrem toho patrí Rejžek, spolu s nedávnym osemdesiatnikom Jiřím Černým, k vrcholom československej hudobnej publicistiky, pričom ani jeden z nich neostal verný „len“ populárnej hudbe. Rejžek sa do značnej miery zaoberal aj filmovým umením (a vydal dve básnické zbierky), Černý zasa folklórom a hudobným divadlom. O mnohom napovedá Černého predhovor Proč čtu Jana Rejžka, ktorý knihu otvára napriek tomu, že v porevolučných rokoch si obaja kritici nedokázali prísť na meno. Je však zjavné, že jeden druhého si nesmierne vážia (počas normalizačného zákazu pre Černého Rejžek svojím menom zastrešoval jeho príspevky) a spájajú ich aj novinárske začiatky v športových rubrikách. Černý trefne diagnostikuje Rejžkovu „posadnutosť písaním“, dolovanie vtipu z jazyka a nachádzanie netušených súvislostí.

Omnoho viac však prezradí hoci aj náhodilé listovanie súborným vydaním jeho hudobných kritík, recenzií a rozhovorov, mapujúce zásadné dve dekády tejto jeho činnosti. Čitateľovi sa dostáva mozaika pohľadov (predovšetkým z mesačníkov Melodie a Gramorevue) na pozoruhodné nahrávky či profily umelcov a s prekvapením zisťuje, že póza „na všetkých a na všetko nahnevaného kritika“, ktorá Rejžekovi v dejinnom pohľade prischla, nebude celkom jednoznačná. Potvrdzuje to aj rozhovor s výstižným titulom Říkají mu Zuřivec, ktorý s Rejžkom viedol začiatkom 80. rokov Jan Burian. Isté štylizovanie sa do zúrivosti síce Rejžek nepopiera, na druhej strane si však umýva ruky konštatovaním, že vedenia redakcií mu práve kvôli atraktívnosti rubrík podsúvali prevažne kontroverznejšie nahrávky. Nemožno sa preto diviť, že si v podobných prípadoch nedával pred ústa servítku a stretával sa s horlivými reakciami rozzúrených fanúšikov, ktorí ho označovali za „ambicióznu trosku“ alebo ho „posielali šepkať do dutej vŕby“. Niekoľko ukážok autentickej dobovej korešpondencie (predovšetkým na pobavenie) publikácia ponúka. Ako čitateľ oceňujem, keď kvalitu produkcie naznačí už trefný titul: Nudit jako déšť prezradí o programe Zpívat jako déšť Jiřího Korna takmer všetko. Ak môžem byť osobný, za väčšinu z Rejžekových „srdcoviek“ a preferencií by som hlasoval kedykoľvek, keďže z textov badať, že na domácom ihrisku dlhoročne „nadržiava“ Mišíkovi, Mertovi, Voňkovej, Viklickému, Stivínovi, Vargovi, Hammelovi alebo Ursinymu. Taktiež prekvapuje obdivom k Radošinskému naivnému divadlu, nielen z hereckého pohľadu, ale aj pre ich spôsob narábania s hudobnou zložkou.
Datovanie v podtitule knihy nie je náhodné, pretože v 90. rokoch sa Rejžek zaoberal hudobnou publicistikou len sporadicky na stránkach Svobodného slova. Je to škoda, pretože ponúknuté stĺpčeky Pop úterý Jana Rejžka prezrádzajú trefného glosátora (nielen) hudobného diania. Jeho niekoľkoriadkové postrehy mohli naberať v porevolučnej dobe aj otvorenejšie a pichľavejšie kontúry. Publicista, na ktorého napríklad známy textár Zdeněk Rytíř po kritike jeho textov na kvázi-konceptuálnom albume Prázdniny na zemi kapely Olympic v roku 1980 „žaloval“ Štátnej bezpečnosti, sa mohol cítiť slobodnejšie. Napríklad v auguste 1990 glosuje zmienku o pripravovanom „porevolučnom“ albume Petra Nagya z časopisu Gramorevue, podľa ktorej sa majú fanúšikovia populárneho slovenského speváka na čo tešiť: „Tak například v songu První facka v soft erotik Nagy rýmuje: ‚Na rozbušce tvých vášní / spí zmije zvaná zips / ale v boji s hadem / nesmíš udělat žádný kiks...‘ Článeček zřejmě bez ironie konstatuje: ‚Poprvé se Peterovi dělali dobře texty..., prostě žádná autocenzura!‘ Je to vidět, je to vidět...“ Dôkazom, že Rejžek neostával len pri „ľahších múzach“, sú napríklad recenzie či rozhovory so Sviatoslavom Richterom a Olegom Kaganom pre Mladý svět (1976) alebo Martialom Solalom či Gidonom Kremerom v Huděbních rozhledech (1979). V každom prípade, opätovné stretnutia s dobovým svedectvom „emeritného hudobného kritika“ sú poučnými sondami do histórie našej (nielen) populárnej hudby.




Aktualizované: 13. 10. 2016