Logo HŽ

Takemitsu, Debussy & Gubaidulina: Tre Voci

ECM New Series 2014

Kim Kashkashian nepochybne patrí k esám v rukáve riaditeľa mníchovského labelu ECM Manfreda Eichera. Renomovaná violistka získala vlani Grammy za nahrávku sólových skladieb Ligetiho a Kurtága, a dalo sa teda čakať, že chuť nahrávať ju neopustí. Bolo len otázkou času, kedy violistka siahne aj po Debussyho Sonáte pre flautu, violu a harfu. Príležitosť sa naskytla vlani, keď sa pri jej predvedení stretla s americko-talianskou flautistkou Marinou Piccininiovou a izraelským harfistom Sivanom Magenom. Spolupráca s hudobníkmi, ktorých predchádza vynikajúca povesť, sa vydarila a trojica sa rozhodla pokračovať pod názvom Tre Voci. Debussyho sonáta z roku 1915 podnietila v ďalšom priebehu storočia vznik mnohých diel pre rovnaké obsadenie (zaujímavé príklady možno nájsť napr. v tvorbe Andrého Joliveta), takže trio sa rozhodne nemusí obávať nedostatku ani jednotvárnosti repertoáru. Dôkazom je aj tento disk, na ktorom je Debussyho dielo obklopené dvoma značne odlišnými kompozíciami.
Špecifická inštrumentálna trojkombinácia akosi automaticky udáva charakter a atmosféru hudby, nech sú kompozičné východiská každého z autorov akokoľvek rozdielne. Krehká, vznešená, bez príliš ostrých hrán, s ľahko archaizujúcou či orientálnou príchuťou a plná poetických asociácií – takéto atribúty (hoci v rozličnom pomere) majú všetky tri zaznamenané diela. Tōru Takemitsu a Sofia Gubajdulina sú typovo veľmi odlišnými autormi, a predsa, pri hľadaní inšpiračných zdrojov obaja siahli po poézii. Takemitsu si pre názov svojej skladby And Then I Knew ‘Twas Wind (1992) vypožičal verš z básne Emily Dickinsonovej a jeho jemné, rafinované motívy, trilky a flažolety, striedajúce sa v pokojnom, zenovo vyrovnanom pohybe a s takmer čisto improvizačnou „logikou“ (zdanie však môže klamať), pôsobia podobne evokatívne ako Dickinsonovej slová. Skladbu však možno počúvať aj ako reflexiu Debussyho sonáty, ako sled voľne „nadhodených“ hudobných odkazov, miestami dokonca referujúcimi aj k ďalším dielam francúzskeho majstra (More, klarinetová Rapsódia).  And Then I Knew ‘Twas Wind v plnej kráse odhaľuje interpretačné kvality Kashkashianovej aj jej partnerov: Marina Piccinini sa môže pochváliť krásnym, sýtym flautovým tónom, dokonale ovládaným v každom registri aj v každej dynamickej hladine, technické a výrazové dispozície izraelského harfistu možno označiť za fenomenálne. Sivan Magen má skvelý vhľad do hudobnej štruktúry, rafinovaným dynamickým tieňovaním dokáže diferencovať jej jednotlivé vrstvy, čo je zdrojom nemalého poslucháčskeho potešenia... Tieto kvality veľmi oceňujem aj v interpretácii Debussyho unikátneho diela, v ktorom sa spájajú silné klasicizujúce tendencie s orientálnymi inšpiráciami (rameauovské či couperinovské formulky si flautistka s violistkou podávajú absolútne suverénne, hravo a poeticky, harfista v niektorých okamihoch dokáže vyčariť zvuk evokujúci japonské koto), nechýba však ani dráma; tvrdosť akoby z diaľky doliehajúceho pochodu v 3. časti pripomína hrozivú prítomnosť „la Grande Guerre“...
Garten von Freuden und Traurigkeiten (1981, 1993) Sofie Gubajduliny reflektuje text moskovského básnika Iva Oganova, ktorý na konci zaznie v nemeckom preklade v podaní spisovateľa Francisca Tanzera. Je to zvláštna skladba; veľký, 18-minútový oblúk vystavaný zo zopár jednoduchých prvkov, plný expresívne mimoriadne nabitých klimaxov a kreatívne použitých rozšírených techník hry. Mám však pocit, že v tejto interpretácii k dokonalej účinnosti kulminačných bodov, kedy naplno hrajú všetci traja, ešte čosi chýba. Pre mňa osobne sa vrchol skladby presúva na plochu rozmerného sóla flauty, kde pri najvyšších tónoch Marina Piccinini preukazuje schopnosť vyvinúť enormný ťah a takpovediac hrať celým telom, spôsobom, ktorý od interpreta nekompromisne vyžaduje napríklad Varèsova Density 21.5...




Aktualizované: 19. 09. 2014