Logo HŽ

The Art of Melancholy: Songs by John Dowland

Hyperion 2014

Priznám sa, že keď sa mi táto nová nahrávka dostala do rúk, pristupoval som k nej pomerne skepticky – opäť ďalší kontratenor (neuveriteľný nárast počtu spevákov tohto hlasového odboru), opäť Dowlandove piesne (po interpretačnom počine Stinga spred pár rokov mi chuť na Dowlanda mierne opadla). Skepsa trvala však len do momentu, kým som si CD pustil. Po prvých frázach kontratenoristu Iestyna Daviesa mi bolo jasné, že tento spevák vytŕča z radu jeho generačných a hlasových kolegov. John Dowland (1562–1626) bol významným predstaviteľom anglickej renesancie. Ako virtuóz sa preslávil v celej vtedajšej kultúrnej Európe, ktorú so svojou lutnou precestoval. Najväčší  počet skladieb venoval práve tomuto nástroju. Ďalšou významnou oblasťou jeho tvorby sú piesne so sprievodom lutny, ku ktorým ho inšpirovali najmä madrigaly talianskeho skladateľa Lucu Marenzia. Dowlandova hudba (podobne ako drámy jeho súčasníka Shakespeara) prežila stáročia a dodnes oslovuje poslucháčov. A podobne ako v dnešných textoch, i texty Dowlandových piesní pojednávajú o rôznych podobách lásky (najčastejšie samozrejme neopätovanej) a majú silný sklon k melanchólii.

I nový album s kolekciou jeho piesní sa volá práve The Art of Melancholy. Kontratenorista Iestyn Davies (1979), ktorý ho naspieval, pochádza z hudobníckej rodiny, jeho otec bol čelistom známeho súboru Fitzwilliam String Quartett. Ako chlapčenský soprán spieval v zbore St. John College v Cambridgi, po mutácii študoval kontratenorový spev na Royal Academy of Music. V roku 2004 získal Cenu publika na London Handel Singing Competition a v roku 2010 ho Royal Philharmonic Society vyhlásila za „Mladého umelca roka“. V súčasnosti pravidelne hosťuje na všetkých významných operných scénach Európy i v Metropolitnej opere v New Yorku. Čím je Iestyn Davies iný, ako záplava ostatných kontratenorov? Anglickí kontratenoristi sú zvláštny fenomén a od svojich francúzskych či nemeckých kolegov sa odlišujú: tmavšia farba ich hlasu a citlivosť pre text ich predurčuje najmä k domácemu repertoáru (Dowland, Purcell, Händel, Britten, Tippett) a vynikajú skôr muzikálnosťou a inteligenciou než čisto speváckou virtuozitou. Mnohí kritici považujú Daviesa za nástupcu anglických spevákov tejto kategórie, z ktorých sa v minulom storočí preslávili najmä Alfred Deller a James Bowman. Iestyn Davies na novom albume zaujme predovšetkým nesmierne kultivovaným prejavom, eleganciou, dokonalou dikciou a schopnosťou ideálne vyvážiť hudobnú a poetickú zložku. Treba oceniť jeho príkladnú kontrolu dychu, jemnosť vo frázovaní i plnú farebnosť a mimoriadnu rovnomernosť tónu v hraničných polohách vysokých i nízkych. Optimálnu podporu mu poskytuje mladý lutnista Thomas Dunford (1988). Na prvé počutie sa zdá, akoby sme o ňom ani nevedeli, no keď sa na lutnový part lepšie sústredíme, oceníme jeho skvelé schopnosti – akoby so spevákom tvorili jednu bytosť. Skvelý album, ktorý by nemal chýbať v zbierke žiadneho milovníka anglickej renesančnej piesne.




Aktualizované: 23. 02. 2016