Logo HŽ

Nikolaj Nikitin - Music for Boys & Girls Vol. 1

Real Music House 2013

Svoje prvé dva štúdiové albumy vydal saxofonista Nikolaj Nikitin pomerne krátko po sebe. To, že sa v októbri minulého roka objavil v poradí už tretí, nemuselo nikoho prekvapiť. Aj tak je však obdivuhodné, že za taký krátky čas dokázala tá istá zostava vyprodukovať ďalšiu sériu pôvodných skladieb a dať im „usadené“, vyprofilované podoby. Pravda, už tu nejde o taký markantný rozdiel ako medzi prvým a druhým albumom; Music for Boys & Girls vznikol ako v podstate „vedľajší produkt“ pri nahrávaní New Winter Stories, čo dokazujú dva posledné tracky, ktoré majú oba albumy spoločné (samozrejme, ide o alternatívne verzie tých istých skladieb), ale aj podobná dramaturgia, navzájom blízke štýlové smerovanie a zvukový ideál kapely. Počiatočný pocit neskôr narodeného dvojčaťa predchádzajúceho albumu sa však časom vytratil a dnes počúvam Music for Boys & Girls ako celkom samostatné dielo s vlastnou identitou.
Ako vždy, aj tu pochádzajú všetky témy z pera Nikolaja Nikitina. Cítiť z nich hardbopového ducha a odtlačok rukopisu Wayna Shortera, ale aj úprimnosť a mne osobne sympatickú neotesanú priamočiarosť. Bluesový charakter a nekomplikovaný harmonický pôdorys skladieb otvárajú Nikitinovi, Patchesovi Stewartovi aj Gabrielovi Jonášovi priestor pre pohodlné, spontánne improvizovanie. Tempo sa zrýchľuje veľmi postupne: od uvoľnenej úvodnej In the Classroom cez valčíkovú a zasnenú Life on Venus prejde k rýchlemu Flyin' (with Ishi), ktoré obkolesujú Blues for Boys and Girls a shorterovsky bluesová Warm Up! v stredných tempách. Výrazovú priamočiarosť cítiť aj z Nikitinových tenorsaxofónových sól, ktoré – podobne ako v minulosti – stavajú viac na poctivom hľadačstve než povrchnej efektnosti a virtuozite. Patches Stewart hrá na trúbke možno trochu „odviazanejšie“ ako na predchádzajúcom albume, viac otvára zvuk nástroja a neváha zabrúsiť aj do harmonicky uvoľnenejších polôh. Jeho hlavným prínosom je však najmä autentický černošský jazzový language. Za zmienku určite stoja sólistické výkony Gabriela Jonáša na Hammond organe, ktorý si vyslovene užíva zvuk niektorých registrov (chvíľami jeho nástroj evokuje zvuk marimby) a ako kúzelník z rukáva vyťahuje svoje filigránsky vyšperkované frázy.
Zvukovú stránku albumu znova skvelým spôsobom zabezpečili Robert Pospiš a Martin Sillay (k zaujímavostiam patrí napríklad medzi ľavým a pravým kanálom sa prelievajúci zvuk Hammondu počas Jonášovho sóla v úvodnej skladbe), ktorí sa tentoraz postarali aj o mastering. Výsledný zvuk je trocha drsnejší, akoby „obnaženejší“ oproti práci Joea Tarantina na dvoch predchádzajúcich albumoch, no k charakteru hudby sa hodí. Nikolaj Nikitin teda dospel do štádia, keď má k dispozícii vynikajúcu zostavu s ustáleným zvukovým aj štýlovým konceptom, ktorý sa dobre osvedčil. Mám pocit, že nadišiel čas vydať sa celkom novými smermi...




Aktualizované: 19. 09. 2014