Logo HŽ

Milo Suchomel – Jazz in the City volume 1

Hudobný fond 2013

V poslednom čase som zaznamenal tendenciu pridávať k názvom nových slovenských jazzových albumov dodatok typu „Volume 1“ či „Part One“. Nerozumiem celkom  tejto stratégii, no v prípade Mila Suchomela je dôvod celkom jasný: Jazz in the city, jeden z radu jazzových CD, ktoré nedávno uviedlo na trh vydavateľstvo Hudobného fondu, je prvou, komornou a rýdzo inštrumentálnou časťou plánovaného trojdielného celku, ktorý má vyvrcholiť veľkolepým orchestrálnym projektom. Vzhľadom na Suchomelove všestranné (hráčske, kompozičné, aranžérske, líderské a organizátorské) aktivity je aj pravdepodobné, že materiálu na tri rôzne zostavené albumy bude naozaj dosť.
Názov je celkom priliehavý – hudba pôsobí vyslovene „urbánne“; nesie sa v duchu moderného mainstreamu, dominuje jej zvuk elektrických klávesov a gitary, živo pulzujúca rytmika postavená na groovoch (žiadny swing, basgitara namiesto kontrabasu), stopercentná, perfekcionistická práca Milana Tökölyho či Jána Mudrocha v nahrávacom štúdiu, perfekcionistické virtuózne hráčske výkony, efektné, kompaktne znejúce aranžmány...
Album prináša niekoľko nových kompozícií plus Suchomelove rokmi osvedčené témy, dobre známe z I Always Tell You (Hudobné centrum, 2009), no s výrazným „faceliftom“, vďaka ktorému dobre zapadajú do nového konceptu. Tradičné schémy niektorých z nich (molové blues, rhythm changes) však dobre fungujú aj tu, a tak možno Jazz in the city vnímať ako spojité, rovnakou atmosférou preniknuté virtuálne putovanie po rôznych, neraz aj geograficky špecifikovaných lokalitách (Caribic, Montreal, Virginia, At home, The head 22). Toto putovanie má výrazný „vintage“ nádych evokujúci atmosféru „seventies“; napríklad charakter rytmiky aj spojenie sopránsaxofónu so zvukom Rhodes piana v At home mi nevdojak pripomína ducha albumu Milta Jacksona Olinga (CTI, 1974), hoci Milo Suchomel a Ľuboš Šrámek už samozrejme improvizujú inak než Jimmy Heath a Cedar Walton pred 40 rokmi. Vnímam to však ako súčasť špecifického štýlu a aj istého odstupu, z ktorého cítim závan odľahčujúceho vtipu, obzvlášť pri Montreale, kde saxofón vstúpi do umelo patinovaného, „gramofónového“ zvuku sláčikovej sekcie. Moment sladkej sentimentality, predstieranej nostalgie pôsobí úsmevne. Čo Suchomela a jeho zostavu plne oprávňuje k takémuto neviazanému pohrávaniu sa, je predovšetkým suverénna muzikantská a improvizačná pripravenosť. Kvalitný, vždy s neochvejnou istotou nasadzovaný saxofónový tón, prirodzené frázovanie, obdivuhodné technické aj artikulačné schopnosti a výrazné melodické cítenie pri improvizácii patria už dlho k Suchomelovým devízam a na albume sa prezentujú v plnej kráse. Dopĺňa ich absolútna suverenita Ľuboša Šrámka za klávesmi, drive Suchomelovho verného „sekundanta“, gitaristu Pavla Berezu, a v neposlednom rade aj trúbka Ondreja Jurašiho, vynikajúceho hráča s pekným tónom a mimoriadnymi dispozíciami pre efektívnu hru v najvyššom registri. Spoľahlivo pracujúcu rytmiku tvoria basgitarista Michal Šimko a žiarivý mladý talent Dávid Hodek za bicími, ktorý okrem toho, že nahrávke dodáva sympaticky svieži energetický náboj, preukazuje aj pomerne zrelý zmysel pre štýl. Zostava má kompaktné cítenie a zdá sa, že vzájomná muzikantská „chémia“ v štúdiu dobre zafungovala.
Prvý diel Jazz in the city poskytuje príjemné, veselé, neproblematické a po všetkých stránkach kvalitne pripravené počúvanie. Som teda zvedavý na pokračovanie série...




Aktualizované: 11. 11. 2014