Logo HŽ

Slovak Violin Concertos

Hudobný fond 2013

CD Slovak Violin Concertos je ďalším významným edičným počinom Hudobného fondu dôstojne napĺňajúceho svoje poslanie podporovateľa domácej hudobnej kultúry (na sklonku uplynulého roku v HF vyšli aj ďalšie tituly, výbery z tvorby Jevgenija Iršaia a Egona Kráka). Zámer priblížiť domácu koncertantnú tvorbu pre husle stmeľuje jednotná dramaturgia venovaná opusom príslušníkov tzv. slovenskej hudobnej moderny Alexandra Moyzesa, Andreja Očenáša a Dezidera Kardoša. Zaujímavé je, že ide o jediné diela svojho druhu v odkaze zmienených skladateľov. Všetky pochádzajú zo zrelých tvorivých období autorov, a s výnimkou už takmer polstoročného záznamu Moyzesovho diela (sólista Milan  Bauer, Slovenská filharmónia, Ľudovít Rajter, Supraphon, 1965) ide o vôbec prvú nahrávku Očenášovho a Kardošovho koncertu.
Interpretačné umenie Milana Paľu poznám vyše desať rokov. Z koncertných vystúpení počas  študentských čias vždy sršali eruptívna energia, dôraz na virtuozitu a dravosť, no postupne sa jeho prirodzená muzikalita dokázala úspešne vyrovnať i s lyricko-meditatívnymi pasážami. Jeho výkon tak pomerne rýchlo dozrieval v znamení jednoty medzi dramatickým, efektnejším a vnútorne precítenou vrúcnosťou. Nesmierne záslužné je Paľovo zameranie na pôvodnú slovenskú tvorbu, obdivuhodná je jeho interpretačná všestrannosť (hrá tiež na viole, pôsobí v komorných obsadeniach). Zrkadlom zmienenej zacielenosti a skvelým dokumentom umelcovho rastu je počet nahraných CD. Po výbere z komornej tvorby Szymanowského, Foerstera a Bartóka z čias štúdia (2000) nasleduje impozantný sled 14 (!) CD vydaných v rozmedzí deviatich rokov (2004–2013). Jadrom tohto radu sú tituly s názvom Violin Solo 1-5 (Pavlík Records), kde Paľa siahol po skladbách pre sólové husle od 34 (!) slovenských skladateľov v generačnom rozvrstvení od Ľudovíta Rajtera až po Adriana Demoča so zámerom priblížiť komplet tvorby pre husle Eugena Suchoňa, Ladislava Burlasa, Ilju Zeljenku, Tadeáša Salvu, Juraja Beneša i dielo Jevgenija Iršaia. Je unikátne, a v slovenských pomeroch bezprecedentné, že interpret, ktorý len nedávno prekročil tridsiatku, disponuje takýmto bohatým fondom nahraných titulov, prezentovaných navyše v špičkovej umeleckej kvalite.
Recenzovaný titul túto kvalitu potvrdzuje aj v spolupráci so zasväteným výkonom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou Maria Košika a dokumentuje vyspelosť i pokoru sólistu. Prístup, aký zvolil pri výklade tvorivej invencie zrelého Moyzesa, Očenáša i Kardoša, priliehavé dávkovanie dialógov medzi eruptívne dravými zdvihmi a vrúcnejšie traktovanými nápadmi, ľahké prekonávanie virtuóznejšie koncipovaných pasáží bez známok exhibicionizmu, muzikantsky živé pochopenie zápisov skladateľov, je počuteľným dôkazom zmienenej empatie Paľu voči domácej tvorbe. Stačí si porovnať výkon interpretov v Moyzesovom koncerte so spomínanou staršou nahrávkou (nesporných kvalít), aby bolo zrejmé, že máme dočinenia s novým Moyzesom v reálnejšej a vitálnej podobe (srší už z plasticky podanej expozície 1. časti). Poslucháč, poznajúci peripetie štýlového vývoja autorov, zaregistruje pri počúvaní limity aj inovácie vypracovaného modálneho kompozičného jazyka, ktorý bol spoločný pre všetkých troch skladateľov a posúdi, do akej miery bolo prospešné v plodných 60. rokoch minulého storočia pre Moyzesa presvetliť po Symfónii č. 7 (1955) faktúru a odľahčiť komplikovaný monotematizmus. Ocení tiež, akou devízou v odkrývaní genetických jadier Očenášovho hudobného jazyka bolo v rovnakom období skladateľovo vzdanie sa málo presvedčivého, hlučného a programovo zaťaženého balastu v prospech odklonu ku komornej intimite (príbuznosť koncertu s Poémou o srdci pre sólové husle). Zistí, ako stmeľujúco pôsobí v Kardošovom dozrievaní jeho odveká spriaznenosť s Bartókom (stačí sledovať koncertantné opusy počnúc Koncertom pre orchester z roku 1957). Aj z tohto komentára je zrejmé, aké asociácie dokáže inšpirovať skutočne kvalitný interpretačný výkon, ktorého sme svedkami pri počúvaní recenzovaného titulu. Nefalšovaná úcta k vybraným dielam prekonáva historické i generačné hranice a prispieva k pravdivejšiemu poznaniu skladateľskej aj interpretačnej slovenskej tvorby.




Aktualizované: 19. 09. 2014