Logo HŽ

VENI ACADEMY – Rolling Tones/In zarter Bewegung

ISMC - Slovak Section 2013

A je to tu! Súbor VENI ACADEMY sa po niekoľkých rokoch skúšania, štúdia repertoáru a koncertovania v júli minulého roka na pár dní zatvoril do koncertnej sály žilinského Domu umenia Fatra, aby výsledky svojej práce konečne zaznamenal aj na CD. Odvtedy uplynulo vyše pol roka a dvojdisk v elegantnom šedo-čiernom obale sa zjavil aj na mojom stole...
Anglicko-nemecký titul je celkom oprávnený. Repertoár študentského súboru možno s istou dávkou zovšeobecnenia rozdeliť do dvoch kategórií – skladby s pravidelným rytmickým pulzom vychádzajúce z prostredia americkej minimal music a jej európskych adaptácií a skladby bez pulzu, orientované na zvukovú estetiku Antona Weberna a povojnovej avantgardy. Zvedavosť ma podnietila siahnuť najprv po disku číslo dva, hádam pre onen webernovsko-ligetiovský „nežný pohyb“, ale istotne aj preto, lebo prezentovaní autori sú mi tým či oným spôsobom blízki. CD som „zhltol“ na jedno posedenie a prakticky hneď sa mi žiadalo vypočuť si ho znova. Keď som premýšľal nad príčinou, uvedomil som si, že tu významnú úlohu hrá umne zostavená dramaturgia. Napriek určitej podobnosti (najmä v prípadoch, kedy ide o grafické partitúry) sú skladby vybrané a zoradené tak, že z hľadiska pomerov dĺžky trvania aj hudobného obsahu tvoria akoby oblúk, ktorý možno po celých vyše 50 minút sledovať bez výraznejšieho ochabnutia pozornosti. Vždy je tu dostatok kontrastu a napätia vzbudzujúceho očakávania toho, čo príde. A potom sú tu kvalitné spoločné interpretačné/improvizačné výkony mladých hudobníkov a ich lektorov Branislava Dugoviča, Davida Danela, Milana Paľu, Mariána Lejavu, Ivana Šillera a Daniela Mateja.
Prológom k pomyselnému oblúku sú podania dvoch hudobných grafík (Heterophonica II a Adizione) Milana Adamčiaka – ako vždy jemné a poetické, evokujúce Weberna aj Feldmana, no predsa trochu iné... Ideovo na ne nadväzujú aj tri kratučké interpretácie Decembra 1952 Earla Browna (grafická partitúra, ktorú možno ľubovoľne otáčať, preto viacero verzií), ktoré ako akési zvukové „jednohubky“ oddeľujú ďalšie, už rozsiahlejšie kompozície. Prvou z nich je deadline:aria Op. 17 dirigenta súboru Mariána Lejavu. Ako sólista v nej na viole kraľuje Milan Paľa, ktorý okrem prednesu melodických buniek (árie) a vybraných dvojzvukov (refrény) zároveň určuje, kto zo súboru mu v danej chvíli bude tvoriť „živú ozvenu“. Vzniká tým tkanivo „nepresných“ kánonov vzdialene pripomínajúce zvukový svet orchestrálnych diel Györgya Ligetiho, Lejava si však vystačil s jedinou stranou notového zápisu a radom verbálnych inštrukcií. Výsledok je pritom mimoriadne sugestívny a pre mňa osobne ide o jeden z vrcholov celého projektu. Pri dvoch častiach zo Structures, Pages (... and Improvisations) Daniela Mateja, symetricky rozdelených jednou z verzií Brownovho Decembra, som si zasa uvedomil, ako silno táto hudba vyjadruje osobnosť svojho tvorcu. Napriek tomu, že ide prakticky o dirigovanú improvizáciu, v ktorej sa hráči môžu navyše inšpirovať fragmentmi klavírnych kusov Schönberga a Weberna, vo výsledku vždy možno rozoznať autora – jeho gestá, pohyby, spôsob vyjadrovania, jeho humor a záľubu v náhlych a prudkých kontrastoch... Ak ma pamäť neklame, pred rokmi som raz či dvakrát spoluúčinkoval pri predvedení skladby pod Matejovým vedením a môžem povedať, že podobne intenzívny zážitok mám aj teraz, v celkom odlišnej pozícii poslucháča štúdiového záznamu a skladbu takpovediac „spoznávam“, hoci jej každé predvedenie znie inak. Skvelou voľbou je aj The Book of Sand Františka Chaloupku vytvorená priamo pre VENI ACADEMY. Pozostáva čiastočne z notovaných úryvkov, čiastočne z verbálnych inštrukcií a v podaní súboru vedeného Mariánom Lejavom sa stáva jemne chvejivou zvukovou poéziou, ktorej však nechýbajú koherencia a cit pre dávkovanie dramatického napätia.
Rolling Tones, čiže CD1, predstavujú dokonalý protipól k „poézii zvukových farieb“. Dramaturgiu tvoria tri skladby z kmeňového repertoáru VENI ACADEMY. Úderná, ľavičiarsky protestná Workers Union Louisa Andriessena a jej neskorší slovenský pendant  Záznam siedmeho dňa Martina Burlasa vyznejú efektnejšie pri živom predvedení. Obe majú poriadny švih aj na CD, no absencia vizuálneho zážitku im predsa len trochu uberá na intenzite. Andriessenovi možno viac; Burlas je (aspoň podľa mňa) jednoducho geniálny aj v čisto akustickej podobe – najmä vďaka skvele odhadnutej ideálnej dĺžke trvania. Oddeľuje ich približne 35 minút legendárneho In C Terryho Rileyho. Emblematické dielo americkej repetitívnej hudby znie v podaní súboru takmer „klasicky“, teda s ohľadom na prvú nahrávku. Má podobného ducha, absentujú tu hlbšie nástrojové registre a bezproblémovo pulzujúci ansámbel postupne dochádza k polohám takmer zenovej meditatívnosti, ktorá v pravý okamih pripravuje pôdu pre zaznenie melodickej myšlienky (najdlhší z 53 opakovaných modelov) pôsobiacej ako zjavenie.
Ostáva mi opätovne vyjadriť obdiv, že VENI ACADEMY je napriek všetkým (nie vždy práve žičlivým) okolnostiam životaschopný projekt, ktorý má zmysel a budúcnosť. Očakávam, že  budú nasledovať ďalšie CD, a som veľmi zvedavý, akými smermi sa súbor vydá po tomto viac ako sľubnom „odpichnutí“ od brehu...




Aktualizované: 10. 10. 2014