Logo HŽ

Otto Hejnic Trio - Standards One

Hevhetia 2014

Nahrávanie štandardov súčasnými jazzovými kapelami je vždy trocha kontroverzná záležitosť. Napriek tomu sa členovia tria Otta Hejnica rozhodli na svoj druhý album zaradiť dobre známe skladby, počnúc „parkerovkou“ Scrapple from the Apple a Stella by Starlight Victora Younga končiac. Po skvelom debutovom CD One, zostavenom výhradne z autorských kompozícií lídra, možno formáciu len ťažko podozrievať z nedostatku kreatívneho potenciálu. Ostáva teda možnosť, že týmto gestom chce trio poukázať aj na svoj komerčný potenciál. Myslím si však, že to nebolo hlavnou motiváciou, keďže hudobníci takých kvalít, ako sú Ondrej Krajňák (klavír), Josef Fečo (kontrabas) či Otto Hejnic (bicie), sa jednoducho „predávajú sami“. Ale nakoniec, prečo nie štandardy? Je automaticky jasné, že v podaní menovaných pánov budú znieť inak, než ako zneli pred 60 či 65 rokmi vo svojich pôvodných podobách, a že budú mať punc originality.

Samozrejme, kapela si pred príchodom do štúdia bola dobre vedomá možných rizík svojho rozhodnutia. A môžem iba oceniť, že neprepadla prílišnej snahe o odlíšenie sa a nevydala sa cestou kŕčovitých aranžérskych excesov. Melódie možno vždy ľahko identifikovať, nestráca sa ich pôvodný harmonický kontext ani rytmický feeling; Besame Mucho ostáva uvoľneným latinom, Misty citlivou baladou, Stella by Starlight či Scrapple from the Apple poctivo swingujú. Aj improvizačnú koncepciu Ondreja Krajňáka by som charakterizoval ako „umiernenú“ – v zmysle veľmi kontrolovaného narábania s harmonickými prostriedkami, resp. „nekonfliktným“ postavením melódie voči harmónii, nie však čo sa týka emocionality hráčskeho prejavu. V tejto oblasti Krajňák typicky „rozdáva“ plnými priehrštiami. Jeho sóla majú vždy vynikajúco postavenú dramaturgiu a dominuje im výrazná melodická linka, neraz prezrádzajúca bluesové korene. Melodické sú v istom zmysle aj sóla bubeníka, u ktorého môžem opäť (rovnako ako pri prvom albume) vyzdvihnúť – popri prvotriednych technických kvalitách – aj schopnosť úspešne sa vyvarovať skĺznutiu do narcistického predvádzania sa. Výsledný drive tria prirodzene živí aj neochabujúce nadšenie kontrabasistu, ktorého technické dispozície a muzikantská pohotovosť ma fascinovali od prvého kontaktu pred niekoľkými rokmi, a rovnako je tomu aj dnes...
Sú to stále štandardy, mnohokrát počuté a obohrané, no predsa znejú trocha „inak“. Standards One poteší v prvom rade tradičnejšie orientovaných jazzových fanúšikov, no jeho kvality určite dokáže oceniť omnoho širšia poslucháčska základňa. Zaujímavosťou sú dve kratučké interlúdiá a postlúdium, akési „ochutnávky“ spontánnej štúdiovej improvizácie. Ich živelný pulz a moderné razenie naznačujú, že by stálo za pokus nasledujúci album nahrať práve (a možno aj výlučne) takýmto spôsobom.




Aktualizované: 13. 01. 2015