Logo HŽ

Péter Eötvös: Concertos

A. Suwanai, R. Hosford, J. Bradbury, P.-L. Aimard, Gothenburg Symphony Orchestra, BBC Symphony Orchestra, P. Eötvös BMC 2014

Obľuba koncertantného žánru u Pétera Eötvösa nijako neprekvapuje. Nielen preto, že Eötvös je úspešným operným skladateľom a k opere má „dráma“ nástrojového koncertu spomedzi foriem inštrumentálnej hudby azda najbližšie. Možnosť komponovať pre technicky mimoriadne disponovaného sólistu otvára voľné pole pôsobnosti jeho kompozičnému maximalizmu. A do tretice tu nezanedbateľnú úlohu hrá fakt, že aj v tvorbe predchodcov, ku ktorým sa Eötvösova hudba viac či menej otvorene hlási (Stravinskij, Bartók, Ligeti), má žáner koncertu významné postavenie. Práve tu možno hľadať jeden z hlavných inšpiračných zdrojov spoločných pre trojicu diel zaznamenaných na CD z produkcie Budapeštianskeho hudobného centra.

Husľový koncert Seven, dvojkoncert pre dva klarinety Levitation a „dvojkoncert“ pre klavír a keyboard ovládané jediným sólistom s názvom CAP-KO (skratka pre Concerto for Acoustic Piano, Keyboard and Orchestra) – boli napísané v rokoch 2005–2007 a napriek relatívne nedávnej dobe vzniku majú za sebou bohatú recepciu a všetky tri už boli nahrané. Prednosťou budapeštianskeho kompletu je, že sa na ňom nachádzajú pokope a v prvotriednej interpretácii so skladateľom za dirigentským pultom. To je dôležité najmä v prípade husľového a klavírneho koncertu. Tak, ako Bartók a Ligeti obohatili inštrumentárium svojich koncertantných diel o netradičné nástroje, Eötvös ide ešte o krok ďalej – popri značne širokom arzenáli bicích predpisuje vo svojich partitúrach elektrickú gitaru a zvuky generované pomocou softvéru, ktorý je takpovediac vytvorený na kľúč. Popri sólistovi a dirigentovi tu do hry vstupuje zvukový režisér a v tejto situácii je skladateľova osobná prítomnosť zárukou úspechu. Inak sa však – ako by povedal Arnold Schönberg – komponuje ako predtým... Čo sa týka interpretácie, nie je tu čo vytknúť. Japonská huslistka Akiko Suwanai bola sólistkou premiéry Seven, Pierrovi-Laurentovi Aimardovi bol sólový part v klavírnom koncerte priam ušitý na telo, klarinetisti Richard Hosford a John Bradbury hrajú bezozvyšku brilantne, podobne ako členovia BBC Symphony Orchestra, ktorí ich sprevádzajú, vysokou kvalitou sa vyznačuje aj hra Göteborských symfonikov.

Ostáva teda pohľad na samotnú hudbu, zaujímavú a príťažlivú najmä z toho dôvodu, že ide o aktuálnu, ešte stále relatívne „čerstvú“ tvorbu jednej z vedúcich európskych skladateľských osobností súčasnosti. Eötvös sa javí ako inteligentný eklektik s majstrovským a v každom ohľade perfekcionistickým ovládaním kompozičného remesla. V tomto sa podobá na Ligetiho, no s tým rozdielom, že Eötvösova hudobná imaginácia sa neustále potrebuje živiť dielami predchodcov. Chvíľu sa vyrovnáva so Stravinským, inokedy vstupuje do dialógu s Bartókom či Ligetim a pod záľahou týchto odkazov a asociácií chvíľami zaniká to, čo by sa dalo nazvať „osobným tónom“. Môžu to byť klavírne behy v CAP-KO (dedikovanom Bartókovi), ktoré charakterizujú bartókovskú pianistiku, exponované party bicích odkazujúce na Bartókov Prvý klavírny koncert, rýchle figurácie v malosekundových či kvartových mixtúrach zasa na stredný diel 2. časti Druhého klavírneho koncertu, päťčasťová forma k forme Bartókovho Koncertu pre orchester atď. No zároveň je tu prvok efektného odcudzenia: akonáhle sa sólista otočí ku klaviatúre keyboardu a ozvú sa „umelohmotné“ elektronické zvuky, navyše v mixtúrach, ktoré v danom okamihu pripravil zvukový režisér, poslucháč je okamžite vytrhnutý z bartókovského sveta a duchom sa ocitá v susedstve etúd Ligetiho a Conlona Nancarrowa. Podobné rýchle „prepínanie“ poslucháčskej perspektívy funguje aj v husľovom koncerte Seven, hoci tu je motivované programovými súvislosťami – dielo je totiž venované pamiatke siedmich kozmonautov, ktorí zahynuli na palube raketoplánu Columbia v roku 2003, a mám pocit, že omnoho hlbší (resp. menej prvoplánový) zmysel získa vtedy, ak človek tieto asociácie celkom odfiltruje a sústredí sa len na znejúcu štruktúru.

Kompozične aj zvukovo najprehľadnejšie pôsobí dvojkoncert Levitation pre farebne veľmi kompaktné obsadenie dvoch klarinetov, sláčikového orchestra a akordeónu. Názov predznačuje charakter hudby, ktorá je efemérnou víziou Stravinského Petrušku, bábky vznášajúcej sa kdesi nad strechou ruského jarmočného divadla. Pravdaže, nezaobíde sa to bez konkrétnych hudobných reminiscencií, no popri „hudbe komponovanej podľa hudby“ je tu mnoho krásneho a zaujímavého: napríklad čarovná „nočná“ spektrálna plocha na tóne E, ktorú dva klarinety dofarbujú krehkými multifonikmi a šteklivými disonanciami, keďže jeden nástroj je ladený in B, druhý in A. Alebo surrealistická Barcarola (3. časť) začínajúca a končiaca nápevom vo flažoletoch dvoch kontrabasov; akoby si tu Eötvös podával ruku s Bentom Sørensenom, a pritom práve možno v podobných okamihoch azda najviac ostáva sám sebou.




Aktualizované: 19. 10. 2015