Logo HŽ

Dramatická cesta hudobníka k pravde...

(na margo publikácie Romana Bergera Cesta s hudbou)

Profesionálne dielo skladateľa, mysliteľa a človeka Romana Bergera stojí pred nami ako veľkolepá výzva k prekonaniu vlastnej pohodlnosti a ľahostajnosti. Tvorí oporu pre nachádzanie stabilných istôt, núti nás silou svojej koncentrácie k hlbšiemu zamýšľaniu sa nielen nad status quo našej existencie, ale provokuje svojím duchovným rozmerom aj k hľadaniu perspektívy.

Preludio
„Živé umenie je experimentom v tom zmysle, ako je experimentom autentický život na pozadí konvenčných stereotypov. Živé umenie je umením budúcnosti azda v tom zmysle, že nám pomáha kliesniť si cestu od prirodzeného stavu indivídua do stavu osobnosti, ktorý však nikdy nie je zavŕšený, takže je vždy pred nami; do stavu určeného slovíčkom ‚chcem‘ (vo význame ‚požadujem od druhého‘) do stavu determinovaného poznaním a étosom.“
(Daniel Fischer. Citát z textu R. Bergera pri príležitosti neoficiálnej výstavy v roku 1979.)

Keď na sklonku roku 2012 vyšla zásluhou Hudobného centra objemná kniha skladateľa, mysliteľa a človeka Romana Bergera nazvaná Cesta s hudbou, musela zanechať u tých, ktorí po nej siahli, dávky obdivu, úcty i dojatia nad šírkou i hĺbkou problematiky a nástojčivosťou autora, s akou k nej pristupuje; autora, ktorý nechce mlčať, pretože cíti, že jeho východiská, argumenty, vieru a presvedčenie je užitočné nanovo nastoľovať a permanentne pripomínať. Veď aká je pozícia intelektuála, subjektu rozhľadeného, cítiaceho ostne sveta súčasnosti, sveta, ktorý nepraje zdrojom a výsledkom autentickej tvorivosti, poznačenej reflexiou súčasnej reality? O knihe sa veľmi nediskutovalo, letné stretnutie na pôde Poľského inštitútu v minulom roku nedopadlo (kvôli horúčave) najlepšie. Určité silencium vyplývalo azda z dvoch dôvodov: kniha obsahuje brilantný doslov z pera literárnej vedkyne Michaely Jurovskej, ktorá zdrojom, argumentačnej váhe a aplikačnému priestoru Bergerových úvah dobre rozumie (okrem iného publikovala rozsiahlu recenziu jeho druhého knižného titulu Dráma hudby z roku 2000 vo vtedy už zanikajúcom týždenníku Kultúrny život). A napokon, podtitul najnovšej Bergerovej knihy „Od Palacha po Obamu – a po Štefánika“ avizuje, že ide o variant myšlienok filozofujúceho skladateľa, ktoré sa dotýkajú politiky (tá sa zvykne v umelecko-vedeckých kruhoch pretriasať a reflektovať nanajvýš kuloárovo).

Ďalší podtitul „Výber textov z rokov 1969 – 2009“ prezrádza, že azda ide len o súhrn „písačiek z minulosti“, na ktorý by mal autor v podobe akéhosi literárneho testamentu právo, napríklad pri príležitosti svojho úctyhodného veku. Čítajúc jednotlivé príspevky v Ceste s hudbou však zisťujeme, do akej miery bolo oprávnené tento titul vydať. Berger totiž nanovo zadiera svojím myšlienkovým ponorom a pozornosťou k zásadným veciam do nášho vedomia a svedomia, prezentuje sa ako intelektuál, ktorý nedokázal a nedokáže publicisticky mlčať, za uplynulé obdobie, už viac ako polstoročie (už jeho prvý príspevok v mesačníku Slovenská hudba 1962 venovaný 2. symfónii Ilju Zeljenku nebol len bežnou recenziou novej skladby kolegu). Permanentne uvažoval, rozširoval spektrum svojej pozornosti, neobyčajne sčítaný v rozmanitých vedných disciplínach prekračoval často „úzky piesoček“ slovenskej hudobnej publicistiky. Bol a je aktívny nielen vo sfére bežnej existencie („vita activa“), ale považoval za nevyhnutné stanovovať kritériá „vita contemplativa“, vyznávajúc tézu, že umenie sa stáva iba vtedy autentickým, keď s tvorivým ponorom reflektuje život a spoločnosť, sústavu naplnenú problémami, stavmi núdze a deštrukcie a, súc znepokojený, eventuálne upozorňovať na potenciálne východiská, resp. perspektívy. Máme teda pred sebou knihu, do ktorej je zaradených 52 (!) príspevkov, vyselektovaných z oveľa objemnejšieho zoznamu; tí, ktorí sa usilujú Bergera pochopiť, ho evidujú na základe lektúry jeho predchádzajúcich knižných výstupov, tiež v podobe „zobraných textov“ Hudba a pravda (Bratislava: Európsky kultúrny klub na Slovensku 1997); Dráma hudby (Bratislava: Hudobné centrum 2000); Zasada twórczości (Katowice: Akademia muzyczna im. Karola Szymanowskiego 2005).

 
Thema con variazioni
„Étos je funkciou kreativity. Kreativita je funkciou kultúrnosti. Tvorivosť, kultúrnosť, mravnosť sú, ako sa zdá, aspekty toho istého – univerzálnej Lásky, Princípu života, negentropie. Škola nového typu by mala vychovávať mravného človeka. Preto by ho mala vychovávať ku kreativite...“
(„Nežná revolúcia“ a hudba. Prolegomena k reforme umeleckého školstva, 1990)
Roman Berger si všímal a všíma pomerne široký okruh problémov, ktoré sa ho dotýkali ako skladateľa-profesionála, ako tvorcu, ktorý sa neuzatvára iba do výberu priliehavej kompozičnej techniky, tvoriac adekvátny výsledok zapísaný v notách a ponúkaný na zvukovo-interpretačné oživenie, ale žije vo svojej dobe, nechce byť iba jej pasívnym registrátorom, ale jeho hudba takmer pravidelne tlmočí závažnú správu o situácii, ak chceme, prenikavé posolstvo, apel, memento so stopami nádeje. Etabloval sa ako človek dychtiaci po poznaní a osvojovaní si inšpiračných myšlienok najmä z okruhu filozofických, prírodných i formálnych vied, ako umelec žijúci na Slovensku s prirodzeným záujmom o vlastnú kultúru a ľudí, ktorí ju tvoria. To signalizuje široký rozptyl jeho „písačiek“. A predsa tento rozptyl konverguje do jednej ústrednej témy, ktorá je aj mottom Cesty s hudbou – citlivý, z úcty k iným prameniaci ľudský postoj k hodnotám, na ktoré treba upozorňovať, a tento postoj nemusí byť štylizovaný iba vybrúsenou umenovednou koncepciou a odborným záberom. Je pritom jedno, či sa dotýka významného vkladu ľudí z politickej sféry – onen podtitul „Od Obamu po Štefánika“ je potvrdením takéhoto záberu – alebo registruje klady slovenskej hudobníckej society.

Vo výbere nachádzame prenikavým spôsobom vyjadrenú Bergerovu poctu k tvorivosti skladateľov (Miro Bázlik, Ilja Zeljenka, Jozef Sixta, Tadeáš Salva, Jozef Malovec), interpretov (Eva Fischerová-Martvoňová, Jozef Podhoranský, Nora Skuta, Elena Letňanová, združenie SOOZVUK), spolubojovníkov pri presadzovaní avantgardných zámerov v slovenskej hudbe 60. rokov i neskôr (Ing. Peter Janík), muzikológov (Jozef Kresánek, Ivan Mačák), vedcov (Beloslav Riečan, Viliam Gruska), domácich výtvarníkov (Daniel Fischer, Rudolf Fila, Jozef Jankovič), spisovateľov (Milo Urban, Martin Rázus, Milan Rúfus, Ivan Kadlečík), priateľov z českej strany (Eduard Herzog, Jan Klusák), odkazu umelcov zo svojej druhej vlasti (Fryderyk Chopin, Witold Lutosławski). V niektorých prípadoch ide len o krátky osobný vinš, ale v každom je prítomný jedinečný bergerovský postreh, myšlienka. Podtitul autorovej prvej knihy Hudba a pravda – znie „tak takto nesmieš myslieť!“ a titul Dráma hudby chápe ako „Prolegomenu k politickej muzikológii“. Potvrdzuje to už vyššie konštatovaný fakt, že Bergerove pohnútky k písaniu pramenia z predstavy jednoty umenia, kultúry, života jedinca v spoločnosti. Tento jedinec má nielen príležitosť, ale aj povinnosť upozorňovať na veci nekultúrne, egoistické, plytké, bez pokory k hodnotám, a tak myšlienky z pera autora Cesty s hudbou v zmysle napĺňania tejto povinnosti hovoria za nás všetkých, ktorí sme naladení na podobný stav nepokoja a (tichého) protestu.

 Apogeum
„Mierou našej ľudskosti, ukazovateľom tohto neprestajného procesu, pred ktorým nikto nemôže ujsť ani sa nikam schovať, je vzťah k slobode. Moje odpovede na aktuálne formy osudnej otázky: v čom chcem byť slobodný a prečo (za akým účelom) chcem byť slobodný. Charakter týchto odpovedí zrejme nedeterminujú také či onaké teórie, množstvo preštudovanej literatúry atď. – charakter týchto odpovedí závisí predovšetkým od našich osobných, subjektívnych, intímnych skúseností.“
(Miera ľudskosti. Úryvok z diskusného príspevku R. Bergera na mimoriadnom Zjazde československých skladateľov v roku 1969.)
Roman Berger nielen registruje a apeluje – aj s víziou predvídania vecí nepríjemných – stačí si prečítať prvé dva príspevky z hektického roku 1969, dokumentujúce odvahu Bergera vysloviť sa (prvý a poslednýkrát) z pozície „funkcionára“ Zväzu skladateľov k otázkam mravného postoja umelca-hudobníka nielen k svojmu miestu v odbornej societe, ale aj k aktuálnej politickej situácii, ohrozujúcej slobodu autentickej tvorivosti. Ponúka zároveň zo svojej „pozorovateľne“ aj konkrétne návrhy a cesty k riešeniu vážnych nedostatkov, akými trpela (a trpí) slovenská hudobná kultúra. Jeho vážny, argumentmi prešpikovaný text „Nežná revolúcia“ a hudba upozorňuje na možnú revitalizáciu umeleckého školstva, aby sa neocitlo v stave, akým sám prešiel počas štúdia na VŠMU (text Paideia ako starostlivosť o dušu). Pravda, Bergerove myšlienky nie sú usporiadané v zmysle akéhosi „kurikula“, didakticky usporiadaných návodov a postupov k zlepšeniu, sú reflexiou čerpajúcou z hĺbky podstaty a múdrosti nadhľadu, nemajú administratívny charakter, a preto sú nečitateľné a nezrozumiteľné pre tých, ktorí by sa mohli z takejto lektúry poučiť. Protestuje proti neoprávnenému postihu invenčných ľudí (List ministrovi kultúry). Predkladá s dlhodobou nástojčivosťou koncepciu „neklasickej paradigmy“ – tu nanovo zarypne aj do povahy muzikologického bádania, redukujúc ho (neoprávnene) len na historickú muzikológiu, ktorá nerozumie problémom súčasného kompozičného umenia a používa tradičnú, teda zastaranú paradigmu (text Kopernikovský zvrat). Navrhuje (v inom Liste ministrovi kultúry SR) adekvátne chápanie kultúry v zmysle akcentácie a podpory autentickej tvorivosti, schopnosti rozlišovať medzi kultúrou ako indexom špecifického existenčného postoja k súčasnosti a aktivitami, ktoré sa pod pozlátkom páčivosti a efektu komerčného zisku len „hrajú na kultúru“. Text Listu pochádza z roku 1990, koľko vecí sa odvtedy v ministerskom molochu zmenilo? Za príspevok k poznaniu vrcholných postrehov v Bergerovom myšlienkovom svete, hľadaniu a pripomínaniu súvislostí a kontinuity hodnotných ľudských postojov v našom prostredí možno považovať text Štefánik – „Chopin politiky“.


Coda  
„... adekvátne chápaná kultúra a umenie tvoria conditio sine qua non existencie človeka-jedinca, rodiny aj spoločnosti-organizmu. Nejde o čosi nadbytočné, ale o čosi, čo je zo strategického hľadiska životne dôležité.“
(List ministrovi kultúry SR, 1990)

Už sa pri príležitosti predchádzajúcich jubileí Romana Bergera spomenula jeho úpornosť vracať sa k postojom, ktoré považuje za kardinálne v neúprosnom a zároveň láskavom diagnostikovaní našej súčasnosti, kultúrnosti, umeleckých výsledkov. Je nielen registrátorom diagnóz, ale aj terapeutom. Ako sám v Predhovore k svojej knihe citoval postreh kolegu, „ten Roman vlastne stále píše o tom istom“, mal a má svoje myšlienkové konštanty, konštrukty a priority. Stálo by za samostatnú úvahu pripomenúť, resp. rozvinúť kľúčové axiómy jeho uvažovania a poznávania, spomeňme len dve (upozorňujúce na skutočnosť, že jeho otec Jozef  Berger bol evanjelickým kňazom): Poňatie transcendentálnej viny (podľa filozofa Carla Jaspersa), zdôrazňujúce, že každý ľudský jedinec je spoluzodpovedný za bezprávie, ktoré sa vo svete deje. Druhou je gnóma pápeža Jána Pavla II., vystihujúca, že Umenie má právo na existenciu len vtedy, ak je lamentom nad ľudským nešťastím, protestom proti bezpráviu a vyjadrením nádeje... Sú to axiómy, vystužujúce bergerovské úvahy v trasovaní smeru „ad Sacrum“. Ich pochopenie, eventuálne konanie podľa nich je tiež sprievodným impulzom pri a po čítaní knihy Cesta s hudbou. V spojení s počúvaním Bergerových skladieb z minulosti a nedávnej súčasnosti si uvedomujeme jedinečnú synergiu plynúcu z konvergentnej jednoty komponovaného a znejúceho, i slovom formulovaného autorovho posolstva.


Post scriptum
„Skladateľ myslí celostne. Ťažko pochopí, prečo z komplexného celku ľudského bytia bol vytrhnutý a transformácii podrobený jeden subsystém (ekonomika), keď je nesporné, že kríza sa týka celku. Zákonitým dôsledkom potom je, že po troch rokoch ‚cesty do Európy‘ prešľapujeme vo sfére iracionality a menticídy. V mene demokracie boli eliminované princípy kultúry napriek tomu, že podľa ‚pápeža liberalizmu‘ Friedricha von Hayek (na ktorého sa príslušní experti odvolávajú) princípy kultúry sú nevyhnutným predpokladom budovania demokracie.“


(Čo strácame a čo nachádzame na Slovensku za hranicou 1. januára 1993? Príspevok do ankety Kultúrneho života.)       




Aktualizované: 22. 02. 2016