Logo HŽ

Melancholy - L. Duchoňová

Capriccio 2014

Pod pojmom melanchólia bývajú označované duševné stavy smútku, zádumčivosti, trudnomyselnosti a s nimi spojenej pasivity a nečinnosti. Už v staroveku sformuloval grécky lekár Hippokrates teóriu štyroch telesných tekutín, ktorých pomer sa prejavuje v temperamente. Melanchóliu podľa neho spôsobovala prevaha čiernej žlče. O stáročia neskôr Freud smútok a melanchóliu odlíšil: pri prvom je príčina stavu známa,  pri melanchólii (neskôr v medicíne „premenovanej“ na depresiu) chýba. Výstižne ju zachytil Heinrich Heine v prvom verši Lorelei: „Ich weiss nicht, was soll es bedeuten, dass ich so traurig bin...“ Báseň sa stala obľúbenou inšpiráciou pre množstvo umelcov a zarezonovala aj v piesňovej tvorbe.

Nový recitál renomovanej slovenskej mezzosopranistky Lucie Duchoňovej má slovo melanchólia vo svojom názve a táto voľba sa ukázala ako mimoriadne šťastná. Trnavská rodáčka zdedila po svojom strýkovi Karolovi (známom spevákovi populárnej hudby) i po svojich rodičoch lásku k hudbe a spev vyštudovala na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, neskôr na Janáčkovej akadémii múzických umení v triede Marty Beňačkovej. Počas štúdia absolvovala niekoľko prestížnych kurzov. Začínala ako členka zboru, sólisticky pôsobí od roku 2002 a je známa skôr v zahraničí ako doma. V Nemecku nahrala niekoľko diskov s hudbou Xaviera Montsalvatgea a Georga Friedricha Händla a za svoj prvý sólový album s piesňami Joaquína Turinu bola nominovaná na prestížnu cenu Grammy. Jej aktuálny album je dramaturgicky špičkovo zostavený. Z obalu na hľadí speváčka spoza skla, ktoré je transparentné, no vo výhľade bránia odlesky a tiene a miestami cezeň presvitá slnko.

Lucia Duchoňová sa síce usmieva, no v očiach má smútok a presne taký je aj jej album. Prináša melancholické francúzske a nemecké piesne Ernesta Chaussona, Waltera Rabla, Josepha Cantelouba, Maxa von Schillingsa, Richarda Straussa a Guillauma Lekeua a piesňové cykly Johannesa Brahmsa/Ariberta Reimanna, Alexandra Grečaninova, Paula Hindemitha a Adolpha Buscha. Ich spoločnými menovateľmi sú smútok, povzdychnutie nad osudom, vedomím bezdôvodnosti smútku, len málokedy beznádej. Lucia Duchoňová precízne narába s textom a jeho významami a rozvážne dávkuje emócie. Spieva farebným lyrickým teplým tónom, silnejším vo vyššom registri a skvele pracuje s pôsobivým pianom. Pestrá paleta farieb, s ktorými speváčka narába priam impresionisticky, je vynikajúco doplnená ostatnými účinkujúcimi  (Ulrike Payer – klavír, Asasello Quartet). Tí s mimoriadnym porozumením pre speváčkin zámer prispeli k celkovému vyzneniu nahrávky, ktorá neilustruje, ale dokonale prežíva melancholickú náladu prostredníctvom expresie piesní, ktoré sa nachádzajú na okraji obvyklého piesňového repertoáru.




Aktualizované: 11. 01. 2016