Logo HŽ

NE:BO:DAJ

Azyl 2012

Nové nekonvenčné hudobné zoskupenie NE:BO:DAJ tvorí trio Jana Ambrózová (spev, husle, drumbľa), Július Fujak (klavír, spev) a Andrej Pleštinský (akordeón, spev). Ich hudobnú produkciu môžeme označiť ako neokonceptualizmus. Ten je založený na nových umeleckých prístupoch, na postprodukcii (využívaní viacerých umeleckých postupov), apropriácii (privlastnení hudobného alebo iného materiálu), anestetike či antiestetike (práca s absenciou citu a vnútorného prežívania či jeho vedomým popieraním, čím je výrazne oslabená kategória krásna, prípadne celkom absentuje). V konceptualizme a neokonceptualizme preto býva významotvorná práve forma umeleckého diela, nie nevyhnutne hmota. Nie vždy ide o vytvorenie diela ako takého, ale skôr o prezentovanie štýlu. Konceptualistické či neokonceptualistické diela nemajú presné charakteristiky, čo umožňuje rôznorodú interpretáciu. No každá interpretácia má rámce, aby sme mohli určiť a popísať umenie, hoci by sa strácalo vo filozofii. Umelecké dielo preto musí mať prevahu estetickej funkcie nad iným funkciami, malo by byť komplexné, originálne a s určitým umeleckým zámerom, s ucelenou, jednotnou myšlienkou, pričom v neokonceptualizme nemusí byť (hudobne) remeselne zvládnuté.
NE:BO:DAJ preto nie je experimentálnym dielom, nakoľko tu nejde o pokusy, hľadanie nejakého zvuku či hudby, ako je tomu čiastočne na Fujakovom albume Konvergencie do vrecka (2010), ktorý je však ukážkou nekonvenčnej hudby. Hudobnú produkciu v podobe Teórie odrazu (2011) považujem za Fujakovu najprirodzenejšiu polohu. Tento alternatívny rockový album je plný vtipných textov, živočíšneho spevu Petra Štekláča či preexponovaných gest. Nezabúdajme, že tu ide o hudbu z raných 90. rokov, kedy by Fujak úspešne konkuroval Bez ladu a skladu. Tieto východiská a charakteristické črty logicky nájdeme aj na Fujakovej ostatnej produkcii.

Na albume NE:BO:DAJ sa objavujú témy ľudových piesní (Ideš, Ko zmo išli z jágra, Ej, husári) či aranžmány (a citácie) iných autorov (Domino Samba a auto, Školská prestávka, Seikilov fragment) či aranžmány vlastných piesní (Splachovacie hodiny, Anjelské poriadky). Za zaujímavé a originálne považujem dve Fujakove piesne You Can’t Play... a Skruž, kde autor dekonštruuje význam pôvodnej matérie (plagátu a skruže), a teda mení médium (na zvuk, pieseň). V týchto skladbách zhudobnil plagát na diskotéku a samotnú plagátovú skruž, t. j. tabuľu, kde sa plagáty lepia. Ak hľadáme význam tejto produkcie, môžeme naraziť na problém. Bez návodu na čítanie konceptuálneho či neokonceptuálneho diela sa toto dielo čítať nedá, a teda mu ani nie je rozumieť. Žiaľ, nenájdeme tu booklet či popisky, ktoré by nám pomohli odhaliť význam nielen týchto piesní. Nepopierame však radosť z hry na tomto albume, čo je tiež legitímnym postojom v produkcii nekonvenčnej hudby. Neokonceptualistom tiež stačí použiť odkaz na E. Satieho alebo J. Cagea, čo pri live predvedení Fujak demonštroval ľahnutím si na zem, čím vznikla performancia. Okrem remeselnej (technickej) zručnosti mi tu chýba zdatnosť umelecká (tvorivá). Na albume NE:BO:DAJ sa stráca jasnosť celku, myšlienka či samotný zámer autorov. Možno si však všimnúť muzikálnosť Pleštinského ako akordeonistu a jeho schopnosť improvizácie. Tento album čítam ako hru a farebnú hudobnú koláž s novými zvukmi (Over, Diver). Jeho myšlienku označím ako zachytenie procesu, reflexie samotnej hudobnej tvorby.




Aktualizované: 24. 02. 2016