Logo HŽ

Typornamento

Agon Orchestra, Petr Kofroň - dirigent

Guerilla Records 2013

Záujem o osobnosť a tvorbu Milana Adamčiaka, solitéra slovenskej muzikológie, hudby i výtvarného umenia, sa v priebehu desaťročí menil podľa toho, ako sa menili spoločenské podmienky, ale aj podľa toho, ako sa odvíjal jeho životný príbeh. V 2. polovici 60. rokov 20. storočia vytvoril veľkú časť svojich grafických partitúr, v 70. a 80. rokoch sa sústredil viac na muzikológiu, pôsobil pedagogicky, v 90. rokoch vyvolal na prebúdzajúcej sa československej umeleckej scéne rozruch performanciami súboru Transmusic comp., potom prišla izolácia od kultúrnych centier a pred dvomi rokmi ho intermediálny umelec Michal Murin predstavil ako „sociálnu skulptúru“ svojho projektu Altruism as Arttruism. Z iniciatívy Borisa Kršňáka si Agon Orchestra objednal sedem kompozícií – interpretácií niektorej Adamčiakovej grafickej partitúry – a výsledok súbor prezentoval na koncerte v pražskej La Fabrike 30. 11. 2012. Súdiac podľa výsledku, lepšiu poctu Adamčiakovi si ani neviem predstaviť...
Tento disk je záznamom spomínaného koncertu a oplatí sa venovať pozornosť aj jeho počítačovej „stope“, na ktorej si môžete pozrieť všetky použité Adamčiakove partitúry a v dvoch prípadoch aj ich animácie spolu s hudbou. Oslovení skladatelia z Česka i Slovenska vytvorili pozoruhodný súbor skladieb, zručne ušitých pre dvanásťčlenný Agon Orchestra so sláčikovou, dychovou a rytmickou sekciou. Ivan Acher spojil tri partitúry do kompozície Typornamento, ktorá k „zúmom“ a „švenkom“ animovaného obrazu dodáva pokojne plynúci zvukový sprievod vyvolávajúci dojem rozľahlých temných priestorov a putovania v bizarných scenériách. Peter Machajdík v skladbe Imanentné čiary v tmavomodrej dosahuje podobne ambientný efekt, ibaže hlavnú rolu tu zohráva Adamčiakov hlas. Martin Burlas a Petr Wajsar si  vybrali minimalistickú grafiku z cyklu Albumblätter (1969–1970). Burlasova skladba Amnézia je vybudovaná na potkýnajúcom sa pulze bicích nástrojov a basovej gitary, nad ktorým rozohrávajú dialóg robustné frázy dychových nástrojov a „pasívne agresívne“ glissandá tých sláčikových. Škoda, že záznam nedokáže reprodukovať agresívny zvuk rytmiky, ktorý na koncerte dodával skladbe vzrušujúcu naliehavosť. Wajsar ten istý materiál vidí celkom inak.

Už v názve skladby Minimini priznáva, že sa pohráva s osvedčeným reichovským typom minimalizmu, no priebeh skladby, pôsobivé gradácie a prekvapujúce zlomy na mňa silno zapôsobili a stali sa mojím vrcholom večera. Wajsarova animácia Adamčiakovej grafiky jednoduchým, hravým a nevtieravým spôsobom ilustruje to, čo sa paralelne deje v hudbe. Jan Jirucha sa v skladbe pomenovanej podľa Adamčiakovej koláže Rondo (Kvarteto pre Ľudovíta Fullu) neopiera o tvrdý, takmer rockový zvuk, ktorý Agon poskytuje, ale spriada tkanivo krátkych, opakujúcich sa motívov bez nejakej harmonickej opory. Petr Kofroň v Transfiguraci Manfréda pro dvě voči vytvára základný pulz a drží sa ho až do konca, pridávajúc postupne ďalšie vrstvy. Zvuk skladby akosi pripomína hudbu amerického detektívneho seriálu zo 60. rokov (najmä, keď sa pridá pozauna), nebyť extempore dvoch huslí a protihlasu, ktorý sa pridáva tesne pred záverom. Marek Piaček tiež využíva hlas Milana Adamčiaka, ale je to skutočne Adamčiakov hlas? Skladba Z korešpondencie (Z môjho života) je zdanlivo nekonečnou postupnosťou molových a durových akordov, umne inštrumentovaných, a v popredí znie textová koláž plná paradoxov, fragmentov myšlienok, viet, ktoré sľubujú priniesť nejaké posolstvo, ale tento sľub nenaplnia.
Každá zo skladieb tohto projektu poskytuje jasný pohľad na Adamčiaka i na súčasnú hudbu, ale spolu tieto skladby tvoria väčší celok, žiadna z nich nepôsobí cudzorodo a dajú sa počúvať ako časti nejakého cyklu. Agon Orchestra s dirigentom Petrom Kofroňom znie presvedčivo; interpretačne chúlostivých miest je tu veľa, ale žiadne zaváhanie, ktoré by narušilo moje nadšenie, som nepočul. Veľmi vydarený počin!
Peter ZAGAR




Aktualizované: 24. 02. 2016