Logo HŽ

Silvestrov - Symfónia č. 6

ECM 2007, distribúcia Divyd

SWR Stuttgart Radio Symphony Orchestra, Andrey Boreyko

S menom Valentina Silvestrova sa západná Európa mala možnosť stretnúť už v 60. rokoch v Darmstadte, kde – aj napriek tomu, že mu zo Sovietskeho zväzu neumožnili vycestovať – jeho Eschatophoniu pochválil (a dokonca obhajoval) sám Theodor Adorno – spomínam to hlavne preto, aby v dnešnom svetovom spore medzi „pravými avantgardistami“ a „minimalistami“ bolo jasné, aké je všetko po rokoch relatívne.

Medzitým sa zo Silvestrova stala celosvetová ikona „metahudby“ (čo je termín zrejme ním prvýkrát pravidelne a úspešne obhajovaný takými skladbami ako Sláčikové kvarteto č. 1, Tiché piesne pre barytón a klavír, 4. a 5. symfónia, Venovanie pre husle a orchester, Metahudba pre klavír a orchester, Rekviem za Larisu...), ale hlavne jeden z najdôležitejších skladateľov 20. i 21. storočia.

Na rozdiel od domácej, na vtedajšie pomery štandardnej perzekúcie, sa mu v Nemecku a tým aj vo svete, dostalo zaslúženej pozornosti nielen od Adorna, ale takpovediac i od jeho estetického odporcu, Manfreda Eichera, ktorý už desaťročia formuje filozofiu trochu odlišnej novej hudby svojím vydavateľstvom ECM. (Význam Silvestrova je však taký, že aj firmy ako Deutsche Gramophon a Megadisc majú jeho diela v zozname, a tak máme možnosť už roky počuť jeho najdôležitejšie práce v kongeniálnej interpretácii jeho priateľov a kolegov.)

Len zopár skladateľov má také jednoznačné myslenie a rukopis, že si ich nemôžeme s nikým pomýliť a po vypočutí pár taktov je jasné, o koho dielo ide. Je to o to zvláštnejšie, že citovanie a inšpirovanie sa prácou iných kolegov patria nerozlučne k Silvestrovovmu mysleniu a aj napriek tomu je výsledok vždy úplne jasne vyprofilovaný ako originálny hudobný jazyk – určite je to hlavne v jeho odvahe ísť až na samý koniec všetkých možností a variácií daného... Pri počúvaní jeho hudby dochádza u poslucháča k zvláštnej skúsenosti – niekde od polovice začína mať človek pocit, že zbadal fatamorgánu a prichádzajú emočné halucinácie. To je miesto, kde Silvestrov začína svoju skutočne dôležitú prácu.

Nahrávku 6. Symfónie prináša ECM v interpretácii SWR Stuttgart Radio Symphony Orchestra s dirigentom Andreyom Boreykom. Okrem toho, že po dlhom čase máme možnosť počuť Silvestrovovu skladbu delenú na časti, ide o podobne vysoký štandard, ako vo všetkých ostatných prípadoch. Spomínané delenie nič nemení na jeho prístupe k formovaniu materiálu ako jediného nepretržitého pásma zloženého z akoby „neoseriálnych“ dramatických giest, ktoré po kumulácii vo chvíľach ďalej neudržateľného napätia prechádzajú do nostalgických neoromantických plôch, v ktorých občas zaznievajú aj citácie (ako napr. úryvok z Mahlerovej 9. symfónie vo Venovaní pre husle a orchester) – ich však podstatu tvorí zarážajúca expresivita a hĺbka Silvestrovovho jazyka, ktorý aj napriek tomu (alebo práve preto?), že syntetizuje a pracuje eklektickým spôsobom, dosahuje fascinujúce výsledky pri popise dnešného rúcajúceho sa sveta.

Ešte pred pár rokmi by mu zástupy modernistov vyčítali nadmernú emocionalitu, spojenú so záľubou v zabudnutých postupoch a štruktúrach, čo sa dlho akosi nepatrilo v slušnej snobskej spoločnosti pravých bojovnikov za avantgardu. Lenže odkedy sa horná časť nášho kontinentu začína mierne ponárať a južná skoro nepretržite v lete horí, začína byť jeho postoj zrozumiteľnejší – je to posledné obzretie sa dozadu, kým sa dvere uplne nezatvoria a za nimi zostane všetko, čo sme mali radi. Je to posledná chvíľa, ktorá nám zostáva pred rozlúčkou, aby sme sa naposledy pozreli, čo strácame, a čo už nikdy viac nebude tak, ako bolo.




Aktualizované: 26. 07. 2016