Logo HŽ

Quasars Ensemble

Hevhetia 2011

C. Debussy, G. Mahler,
A. Albrecht, F. Poulenc
(úpravy A. Schönberg,
B. Sachs, I. Buffa)
Ivan Buffa,
Petra Noskaiová

Nedlho po vydaní prvého CD s repertoárom zameraným hlavne na spektrálnu hudbu prichádza druhý album Quasars Ensemble. Dramaturgia je tentokrát zameraná na trochu dávnejšiu minulosť, no fakt, že obsahuje zriedkavo nahrávané rarity, resp. dosiaľ vôbec nenahrané diela, zvyšuje jeho potenciál byť naozaj zaujímavý.
Vybrané diela a ich pôsobenie na publikum si Quasars dobre „odkúšali“ na svojich koncertoch. Mám ešte v živej pamäti koncert v Dvorane VŠMU, kde zazneli tri z tu prezentovaných opusov, a moje príjemné prekvapenie z toho, ako dobre dokáže znieť táto hudba aj v značne zredukovanej, komornej verzii. Komorné úpravy súdobých orchestrálnych skladieb pre viedenský Spolok pre súkromné predvádzanie hudby okolo Arnolda Schönberga z počiatku 20. rokov minulého storočia sú ozajstnými historickými raritami, ktoré dokladajú kompozičné majstrovstvo spomínaného skladateľa aj v oblasti inštrumentácie. Schönberg sa ako zručný aranžér prejavil v Piesňach potulného tovariša Gustava Mahlera a (rukou Benna Sachsa, člena spolku) aj v Debussyho Prelúdiu k Faunovmu popoludniu. Už pri živom predvedení ma fascinovalo, ako plnohodnotne dokáže Debussyho sofistikovaná a nesmierne farbistá partitúra vyznieť v podaní 11 hráčov. Kľúčové tri dychové nástroje ostávajú, sláčikové kvinteto takmer plnohodnotne supluje (aj v samotnom origináli často komorne traktované) orchestrálne sláčikové sekcie, lesné rohy, fagoty a harfy nahrádzajú klavír a harmónium, zachované ostávajú aj antické činely, part anglického rohu preberá väčšinou klarinet. Výsledok pôsobí ako autentická replika a v podaní Quasars sa stáva malým koncertom pre Andreu Boškovú (flauta), Júliu Gálovú (hoboj) a Martina Mosorjaka (klarinet). Hudba plynie pružne a plasticky, hoci možno v nezvykle rýchlom tempe (interpretácia trvá necelých 9 minút oproti obvyklým jedenástim), čo však zrejme vychádza prirodzene z „menšieho“ zvuku telesa, ktorý si nevyžaduje taký časový rozsah a priestor ako zvuk plne obsadeného orchestra. Ivan Buffa v úlohe dirigenta vedie súbor s prehľadom a jasnou predstavou o tvarovaní fráz, dynamiky a vyznenia skladby ako celku.


Vydarený je aj Mahlerov piesňový cyklus. Schönbergova „odľahčená“ verzia v rámci možností zachováva jeho atmosféru a v niektorých momentoch dokáže speváckemu hlasu poskytnúť dokonca viac priestoru ako originál. K súboru sa pridáva mezzosopranistka Petra Noskaiová, ktorá – tak ako v ďalších dvoch dielach na nahrávke – spieva technicky dokonale a zafarbenie jej hlasu dobre korešponduje s obsahovým ladením Mahlerovho textu. Samozrejme, nie všetko možno v takejto redukovanej podobe zachovať; chýba tu napríklad dramatický efekt vírenia na tympanoch, bez ktorého tu záver druhej piesne (pri otázke „Nun fängt auch mein Glück wohl an?“) vyznieva takmer idylicky, hoci práve v tomto momente sa výraz pomerne zásadne láme a smeruje k dramatickosti. V každom prípade, speváčka aj členovia súboru vo vzácnej symbióze preukazujú značnú dávku prirodzenej, spontánnej muzikality a tanečné a zvonivé názvuky druhej piesne, dráma úvodu tretej aj plazivá ťahavosť smútočného pochodu poslednej piesne vyznievajú presvedčivo.
Výber z nemeckých piesní Alexandra Albrechta zostavil a inštrumentoval Ivan Buffa vychádzajúc z nástrojového obsadenia predošlých dvoch diel. Na mnohých miestach to urobil nápadito, hoci – vzhľadom aj na charakter originálu – pomerne tradične, s dôrazom na sláčikové nástroje. Veľmi zaujímavo a sympaticky tu pôsobí použitie čelesty. O samotnom hudobnom materiáli možno skonštatovať asi toľko: je tu (v susedstve osobností, akými sú Debussy a Mahler) menej kompozičnej individuality, ľudský hlas je ponorený v záplave neskororomantickej harmónie a často sa stáva akoby jedným z nástrojov súboru... Postupne však možno aj tu objaviť niekoľko zaujímavých momentov, hlavne v poslednej piesni (Lenz s úvodným veršom „Auf, auf, Kreaturen, der Schlaf ist aus!“), ktorá sa stáva menšou dramatickou scénou.
Záver patrí opäť francúzskej hudbe, prvému opusu Francisa Poulenca. Rapsodie nègre s občas „ježatými“ harmóniami a dadaistickým textom („Honoloulou, poti lama!“ atď...) už dávno stratila svoju pôvodnú provokatívnosť a dnes má nádych dobového výstrelku, ktorý netreba brať veľmi vážne. Členovia Quasars Ensemble ju v každom prípade podávajú s chirurgickou presnosťou a dokonalou súhrou, Petra Noskaiová pri mantrickom deklamovaní zaklínacích formúl siaha na spodok svojho rozsahu a ich spoločné „čarovanie“ pôsobí skutočne šamansky...
K silným stránkam albumu patrí aj jeho atraktívny vzhľad a booklet v anglickej, nemeckej a slovenskej verzii. Ostáva len pogratulovať všetkým, ktorí sa podieľali na realizácii tohto CD, a dúfať, že dokáže upozorniť na svojich protagonistov aj mimo územia našej krajiny. Vlastne sa to už deje; Quasars Ensemble sa pre tento rok stal jedným z rezidenčných komorných súborov na Letných kurzoch v Darmstadte, čo nepochybne znamená značnú prestíž.




Aktualizované: 04. 03. 2016