Logo HŽ

Boris Lenko - Homo harmonicus

Pavlík Records 2011

Harmonika alebo akordeón? To je jedna z otázok, ktoré načrtol Silvester Lavrík v sprievodnom texte v booklete k ďalšiemu CD popredného slovenského akordeonistu (alebo harmonikára?) Borisa Lenka. Harmonika ako reprezentant tradície mestského folklóru, krčmovej alebo jarmočnej hudobnej produkcie, akordeón ako nástroj klasický, udomácnený v tvorbe súčasných skladateľov a schopný vyhovieť ich najnáročnejším požiadavkám, ba dokonca nástroj vyslovene intelektuálny – aspoň toľko moje vlastné zažité stereotypy o skrinke s klaviatúrou a gombíkmi, ktorú usilovne stláčajú a rozťahujú ľudia ako Boris Lenko... A kdesi medzi týmito pólmi sa nachádza väčšina obsahu CD nápadito nazvaného Homo harmonicus.
Výber otvára rozkošnícka Mata Hari Petra Zagara, skladba oživujúca atmosféru zoskupenia Požoň sentimentál. Od prvej chvíle na nej zaujmú dva momenty: Lenkov zmysel pre štýl tejto „akože“ kaviarenskej hudby či „Hausmusik“ dávno zaniknutej monarchie, a tiež nádherný zvuk (viem si predstaviť, že zaznamenať zvuk akordeónu tak, aby znel vyrovnane a „pekne“ aj v tom konvenčnom zmysle, je veľkým umením) jeho nástroja, ktorého sa nemusia obávať ani tí, ktorí všeobecne akordeónu veľmi nefandia. Na Zagara nadväzuje Lenko vlastnou virtuóznou kompozíciou Juta, ktorej päťdobé metrum a rýchly motorický pohyb evokujú gruzínsky bojovný tanec chorumi, hoci názov odkazuje skôr na Indiu... Dobre v nej demonštruje schopnosť viesť melódiu nezávisle od metrického podkladu sprievodu, aj keď na môj vkus pri tom pôsobí trochu mechanicky.
Čo však Lenko odhadol skvele, je usporiadanie skladieb na albume. Sotva skončí Juta, zaburáca úvodná z výberu siedmich skladieb z cyklu Musica ricercata Györgya Ligetiho, akoby išlo o prirodzené pokračovanie. Existuje úprava tohto cyklu pre bajan, no keďže v booklete sa okrem Lavríkovej poviedky nenachádzajú žiadne ďalšie informácie, nevedno, o koho výber a úpravu ide. Ťažko teda porovnávať so staršími nahrávkami (napr. Max Bonnay pre Teldec Classics, 2004), pretože Lenko používa iný typ nástroja a vyberá si iné skladby – tie poslucháčsky vďačnejšie, skôr v duchu harmoniky ako akordeónu...

V prvej ma trochu zarážajú momenty interpretovej agogickej svojvôle, keď do rozbiehajúceho sa pohybu vybudovaného na jedinom tóne (a jeho oktávových transpozíciách) vkladá krátke zastavenia, čím ho nie práve najšťastnejšie kúskuje a vytvára dojem istej nervozity. Takéto postupy Ligeti odporúča v skladbe č. 4, v akomsi „krívajúcom valčíku“ (a tam ich Lenko robí fantasticky), no tu nemajú čo hľadať. Naproti tomu je skladba č. 2, Mesto, rigido e ceremoniale, vyslovene úchvatná vďaka zaujímavému hlbokému registru Lenkovho nástroja a priam vynikajúco vyznieva šťavnatá Allegro con spirito, preslávená prostredníctvom Ligetiho vlastného aranžmánu pre dychové kvinteto, kde vzniká aj zaujímavý priestorový efekt rýchlym striedaním základného motívu medzi ľavou a pravou rukou. Allegro molto capriccioso, kompozične asi najmenej významná časť cyklu, dostáva vďaka Lenkovej skvelej práci s dynamikou nečakane pútavý rozmer. Výber uzatvárajú dve „balkánske štúdie“ – Cantabile e molto legato so srbskou melódiou nad opakovaným ostinatom ľavej ruky, rytmicky celkom nezávislým od vedúcich hlasov, a Vivace. Energico s nepravidelným „bulharským“ rytmom a prázdnymi kvintami. V prvej si Lenko počína skvele (a nadmerný klepot mechaniky nástroja tu vôbec nepôsobí rušivo, skôr dotvára nevšedný kolorit a sympaticky zdôrazňuje interpretovu fyzickú námahu), v druhej by som privítal živšie tempo a väčšiu plasticitu melodických fráz, lebo miestami toto podanie chápem ako príliš mechanické a s ľahkou príchuťou akademizmu.
Ťažiskovým dielom albumu sa javí byť Smútočný spev Petra Zagara, skladba z trocha iného súdka ako Mata Hari – takmer štvrťhodinová eklektická, no kompozične zovretá a zaujímavo prepracovaná skladba dýcha východoeurópskou melanchóliou a Lenkovi umožňuje ukázať svoj expresívny potenciál. V Troch starších tancoch pre akordeón sólo z posledného tvorivého obdobia Ilju Zeljenku sa pomyselné kyvadlo opäť vychyľuje smerom k harmonike. Pod povrchom „fingovaného“ tanga, valčíka a polky (podľa tempa Lenkovho podania je to však čistý galop) sa skrývajú zeljenkovské tónové bunky, a tiež čosi z jeho ľahko ironického úsmevu... Do sféry tanga, hoci iným spôsobom, načiera aj štvorica „snov“ Jürgena Ganzera s názvom „rêve de jour“. Lenkovo podanie je suverénne a technicky dokonalé, hoci osobne by som privítal, keby sa v tomto type hudby trochu viac uvoľnil. Pred záverečnou bodkou, ktorou je vlastná Theme +, ponúka Lenko interpretáciu Toccaty č. 2 op. 28 dánskeho dirigenta, skladateľa a akordeonistu Oleho Schmidta. Výborná a vynikajúco podaná skladba znova vychýli kyvadlo na stranu čistého akordeónu...
Lenkov pokus o interpretačnú univerzalitu možno nie vždy nachádza dokonalé naplnenie, no jeho virtuozita, muzikalita a muzikantská poctivosť dokážu prípadné manko v tejto oblasti dobre kompenzovať.




Aktualizované: 08. 03. 2016