Logo HŽ

...fotograf Andrej Bán

Hudbu počúvam najmä v aute, kde trávim veľkú časť života. Menej doma. Oproti minulosti počúvam čoraz viac vážnu hudbu, najmä Mahlerove symfónie (nielen piatu, známu z filmu Smrť v Benátkach) a klavírne „kusy“. Nesmierne sa mi páči aj cyklus štyroch CD pod názvom HMV CLASSICS (EMI 1994) z produkcie BBC, ktorý je „mixom“ rôznorodej vážnej hudby. Z mladosti mám rád pokojný, takmer nepočuteľný klavír Erika Satieho, ale aj Steva Reicha či Philipa Glassa, ktorých mi ešte na vinyloch požičiaval spolužiak Peter Machajdík.

Som fotograf, a zrejme preto mám rád hudbu podporujúcu obrazotvornosť a imagináciu. Mojou obľúbenou internetovou stránkou je web agentúry Magnum, predovšetkým sekcia Magnum In Motion – súbory fotografií komentované hlasom autora a vhodne zvolenou hudbou. Nádherné sú kolekcie Chrisa Andersona z venezuelského Caracasu, Larryho Towella zo Strednej Ameriky, Alexa Webba z Istanbulu či Paola Pellegrina, venované sťahovaniu židovských osád v pásme Gazy. Blízka mi je aj hudba z filmov, napríklad: Po daždi, Pulp Fiction alebo Piano. Dlhé roky mám rád hudbu Boba Dylana, Pata Methenyho, Petra Gabriela alebo dnes už nebohého Pakistanca Nusrat Fateh Ali Khana.

Ešte ako študent – dávno pred érou klipov, videa, „homevidea“ – som s priateľom Palom Kordošom pripravoval na internáte v Horskom parku audiovizuálne pásma o Laurie Andersonovej, Bobovi Dylanovi, Dire Straits... Dokonca sme si vyrobili polyekran – plátno zložené zo štyroch plôch, na ktoré sme spätnou projekciou z diaprojektorov premietali texty piesní preložené do slovenčiny, ako aj fotografie („staré poctivé“ diapozitívy), ktoré som vyrobil na danú skladbu. Šlo tak- povediac o tvorivé uchopenie témy, pretože to často bývali „nezrozumiteľné impresie“ obrazov, zátiší, svetiel, tieňov... K pásme o Laurie Andersonovej sme dokonca z drôtu a gázy vyrobili postavičku nazvanú Loan, ktorej svietili oči a sekvenciami fotografií sme ju „rozhýbali“. Rád spomínam na tú dobu, ktorá pre mňa znamenala skvelý „tréning“ fantázie a imaginácie.

Ako reportér mnoho cestujem po svete. Aj prostredníctvom hudby spoznávam krajiny a regióny, pre našinca často exotické. Spomínal som Petra Gabriela, ktorý kedysi na festivale Womad objavil mnohé neskoršie hviezdy world music – napríklad Ali Khana. Musím však konštatovať platnosť istej bariéry: naša západná civilizácia si spravidla obľúbi určitú ikonu, ktorú potom zahrnie priazňou, skvelými recenziami, predajnosťou CD nosičov. Presne to sa prihodilo nielen Ali Khanovi, ale aj Goranovi Bregovičovi (priznám sa, že ho už nemôžem počúvať, pretože sa mi presýtil) či Kubáncom z Wendersovho filmu Buena Vista Social Club. Žiaľ, popri tejto „kampani“ ani len netušíme, že v daných krajinách sú možno omnoho pozoruhodnejší interpreti. Akurát o nich nevieme. Počas mojich putovaní po Pakistane, Kosove alebo inde na Balkáne som počul skvelú hudbu pre mňa neznámych interpretov. Hrali na dedinskej zábave, náboženskej slávnosti alebo v lokálnom rádiu. Povestné balkánske dychovky hrajú „odušu“ takmer v každej dedine južne od Szegedu. Za hranicami sú však neznámymi kapelami, pretože u nás poznáme len globálne hviezdy world music...

Andrej Bán (1964) je fotografom a publicistom zameriavajúcim sa na reportáže z krízových oblastí sveta (Kosovo, Pakistan, Irán...). Absolvoval štúdium žurnalistiky a ekonómie, od r. 1992 pracoval pre české magazíny Mladý svět, Instinkt a Reflex, v súčasnosti je reportérom časopisu .týždeň. Za svoju prácu získal viacero ocenení (Krištáľové krídlo 2005, Osobnosť slovenskej fotografie 2006 za knihu a výstavu Iné Slovensko, Novinárska cena 2006 za reportáž Krajina hrobov, Bosna, Novinárska cena 2007 za reportáže z Kosova). Je predsedom humanitárnej organizácie Človek v ohrození, spoluzakladateľom občianskeho združenia Slovak documentary Photo. Je autorom námetu dokumentárnych filmov Tisove tiene (réžia Dušan Trančík) a My zdes (réžia Jaro Vojtek).




Aktualizované: 25. 05. 2016