Logo HŽ

... hudobník a scenárista Maroš Hečko

Pred niekoľkými rokmi som kúpil ojazdenú fiatku. Keďže boli prázdniny a chcel som vziať svojho syna Juraja na výlet, prehovoril som violončelistu Romana Harvana, aby sme išli do Talianska. Brali sme gitaru a zopár perkusií s myšlienkou, že skúsime bez plánovania cestovať ako potulní muzikanti, ktorí blúdia Európou z mesta do mesta, pozorujú život a za pár drobných, ktoré im stačia na to, aby sa najedli a presunuli ďalej, môžu ľuďom na námestiach pri kostoloch rozprávať svoje príbehy, aj keď im hrozí, že za to dostanú po papuli, budú perzekvovaní policajtmi alebo ich z mesta navždy vykážu.

Vyrazili sme na tento letný trip s krásnou predstavou. Cestou z východného pobrežia od Raveny do Florencie som počas nočného presunu pustil Matúšove pašie od Johanna Sebastiana Bacha, a hoci už bolo po polnoci a Juraj na zadnom sedadle unavený spal, po úvodných tónoch sa prebral, posadil, naklonil sa až k nám a opýtal sa rozospatým hlasom: „Čo je to za krásnu hudbu?“ Spomenul som si, ako som Bacha púšťal dennodenne pred jeho narodením, ako v tej hudbe plával vo vypuklom brušku svojej mamy, ako sme s Johannou v tejto hudbe komunikovali bez slov a často celú noc nechávali CD s funkciou „repeat“ dokola hrať a zobúdzali sa ráno do tých istých tónov, pri ktorých sme zaspávali. To všetko som mu rozprával a on počúval príbeh, ktorý sa ho týkal, ale hlavne hudbu, ktorá mu pripomenula to obdobie, kedy o svete ešte nič nevedel a Bach bol tým, čím je pre mňa dodnes – kryštalickou informáciou, oázou, nekonečným, neobmedzujúcim priestorom, univerzom, krásou v čistom nepoškvrnenom tvare, pravdou, nehmatateľnou, a predsa tak jasnou.

A keď sme zastavili na západnom pobreží, očarení obrazom pláže s rozbúreným morom tesne po búrke, keď ľudia zutekali, sadli sme si na piesok a hrali pesničky, ktoré sa z ničoho nič začali objavovať a ja som sa zmenil na trubadúra, ktorému stačí, že ho počúva more, kamarát a syn. Potulným muzikantom v pravom slova zmysle som sa nestal ani na tejto ceste – nezarobili sme ani halier –, ale som presvedčený, že od tejto cesty lepšie rozumiem pesničkárom, ktorí sa snažia podať o svete aspoň malú správu. Rovnako dokážem lepšie vycítiť, ktorý z nich ma klame a ktorý otvára a spôsobuje zmenu vedomia.

Roman Gal, jeden zo zakladajúcich členov Bezmocnej hŕstky pred časom vo Videodenníkoch rozprával, že z jednoduchého dôvodu má zo všetkých umení najradšej hudbu: najmenej atakuje predstavivosť jednoznačnými významami a človek je pri komunikácii s ňou najslobodnejší. Ak vezmem do úvahy, že teroristických akcií slova a obrazov na moju myseľ je v realite naozaj dosť, potom musím súhlasiť, že po vypočutí Matúšových pašií, Radiohead či Milesa Davisa sa vo mne deje niečo diametrálne odlišné a neobvyklé. „Hudba je len jedna: dobrá alebo zlá,“ hovorí profesorka spevu Lukrécia Bílková. Preto si rád vypočujem každú hudbu, ktorá prináša silné obrazy.

Maroš Hečko (1967) – scenárista, básnik, hudobník a organizátor filmového festivalu krátkometrážnej tvorby AZYL. Absolvoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, pracoval ako asistent produkcie vo filmových ateliéroch Koliba. Ako scenárista filmu Na krásnom modrom Dunaji (1993) získal spolu s režisérom Štefanom Semjanom druhé miesto v súťaži Sundance Institute R. Redforda a cenu Francúzskeho filmového inštitútu v Paríži. Je zakladajúcim členom virtuálneho priestoru Bizar-republic, audiovizuálneho servera Azyl, hudobných formácií Bezmocná hŕstka, Free Faces a Home Made Mutant (album a zbierka básní Pitbull Report, 2005). V roku 2007 dokončil scenár stredometrážneho filmu SMOG reflektujúceho 24 hodín života hudobníka.




Aktualizované: 10. 09. 2014