Logo HŽ

...spisovateľka a scenáristka Alta Vášová

Hudba, výtvarné umenie a samozrejme literatúra sú podhubím, výživou mojej tvorby. Neviem od seba oddeliť navzájom pospletané vlásky ich korienkov. V šesťdesiatych rokoch sa rôzne umenia stretávali. Do vtedajšej atmosféry som akoby nanovo vhupla na nedávnej výstave Konfrontácií, a tiež na koncerte Pocta slovenskej hudobnej avantgarde Ivana Buffu. Znova som počula komorné diela Ilju Zeljenku, Romana Bergera, Jozefa Malovca, Ivana Paríka, Ivana Hrušovského, Petra Kolmana, Jozefa Sixtu, pozerala na abstraktné diela Mariána Čunderlíka, Rudolfa Filu, Jozefa Jankoviča, Eduarda Ovčáčka, Miloša Urbáska, Dagmar Kočišovej, Jaroslava Kočiša, Miry Haberernovej, Anastázie Miertušovej a Andreja Rudavského. Práve v ateliéri Andreja Rudavského v Podunajských Biskupiciach zneli v šesťdesiatych rokoch avantgardné skladby, sledovali sme výrazový tanec, vnímali sochy a obrazy. Neskôr sme sa za tieto silné impulzy mohli odvďačiť atmosférou stáročných kamenných múrov, sieňami a gotickou kaplnkou hradu Zvíkov obklopeného vodou: na pár rokov sme sa tam s Dimitrijom Jurkovičom presťahovali, a tak sme v role kastelánov mohli privítať mnohých priateľov, medzi nimi aj skladateľov elektroakustickej hudby, ktorí nás navštívili na ceste z Prahy. Po návrate do Bratislavy som nestratila kontakt s neverejnými výstavami výtvarníkov konfrontácií – veď niektoré z nich sa zásluhou Petra Bua konali v našom rodičovskom byte oproti starému rozhlasu, v dome, po ktorom ostala pre stavbu Nového mosta len zaburinená pláň. Lidice, podotkol Ilja Zeljenka.

Most, pokračujúci cestou odnikiaľ nikam, sa pre mňa stal symbolom tej doby. V tom čase do rôznorodého podhubia, ktoré ma utváralo, pribudol film: Elo Havetta, bratia Lutherovci, Dodo Šimončič, Juro Jakubisko a nezabudnuteľný organizátor Peter Balgha. Vydala som prvú knižku Zaznamenávanie Neprávd, napísala scenáre k filmom Román o base a Sladké hry minulého leta. Potom sa po krátkom vzopätí dostavilo násilné prerušenie, vynútené odmlky a zákazy. Prežívali sme ich spolu, nepohodlní hudobníci, maliari, sochári, filmári i spisovatelia. Spolu s Petrom Zajacom sme počúvali pásky s hudbou Deža Ursinyho, ktorý nám ich spýtavo púšťal ešte predtým, než sa objavili na platni. Keď ma potom oslovil Kamil Peteraj a chcel, aby som premýšľala o muzikáli, vedela som si vďaka Dežovým rozmerným kompozíciám na texty Ivana Štrpku nájsť cestu k literárnemu podkladu pre veľkú hudobnú plochu. Vybrala som si Rostandovho Cyrana, nekompromisného básnika, pre ktorého boli najdôležitejšími priateľstvo, láska a čistý štít. Ale nezačala som s Dežom. Po dlhých bojoch sa na Novej scéne podarilo presadiť titul Cyrano z predmestia. Nastala podnetná spolupráca s Mariánom Vargom, s Paľom Hammelom či s básnikmi Jánom Štrasserom, a pravdaže s Kamilom Peterajom. Dežo potom vymýšľal nezabudnuteľné hudobné motívy do televíznych muzikálov Neberte nám princeznú a neskôr Niekto ako ja, ktoré nám Jaro Filip prehrával na klavíri.

Muzikály som ponúkla mladým ľuďom, chcela som, aby sa nebáli nasledovať svoj vnútorný hlas, aby sa správali sebavedome, vedeli si tak ako Cyrano zachovať čistý štít a postaviť sa za priateľov, aby neuhýbali a bojovali za to, čo ozaj chcú. Mala som šťastie, vynikajúci hudobníci a textári sa ku mne pridali s veľkým nasadením, vytvorili svojbytnú hudbu a silné piesne: tie z „Princeznej“ kolovali na súkromných nahrávkach, predstavenia Cyrana boli neustále vypredané. Pokým ich nezarazili, pretože vraj naša mládež je úplne iná, ako ju ukazujeme my. Až po dlhom čase, už v iných pomeroch vznikla vynikajúca inscenácia v košickom divadle, kde hrala kapela priamo na javisku, tak ako som to predpísala. A neskôr sa realizovala podľa mňa nešťastná bratislavská inscenácia, z ktorej vyoperovali dôležité motívy a vyšúchané Cyranove džínsy ostali založené v divadelnej šatni. Hudba pretrváva: od čias, keď sme v rodičovskom byte zaspávali pri zvuku klavíra, na ktorom hrávala naša mama skladby Fryderyka Chopina, Franza Liszta, Roberta Schumanna, až po dnešok, keď mnohé z nich počúvam v celkom inej, výbušnej interpretácii priateľky Eleny Letňanovej. Od nabitých organových koncertov, ktoré boli na krátky čas povolené v Jezuitskom kostole, kde som spolu s ostatnými mladými ľuďmi sedávala niekedy aj na dlážke, až po dnešné pohodlné počúvanie rádií Devín a Klasik, pretože si pri mechanických prácach pripadám bez hudby ako vo vyhnanstve. Hudba Romana Bergera znie v evanjelickom chráme. Miro Bázlik hrá a vysvetľuje klasiku. Nik nezakazuje Sixtu a Godára. Nedávno ma výtvarníci spriaznenej skupiny A-R poctili výročnou cenou Christmas a odovzdali mi úžasný album svojich diel. Rozložím si ich, založím cédečko a počúvam pri nich hudbu. Umenia sa naďalej spájajú...

Alta Vášová (1939) je slovenská prozaička (Zaznamenávanie neprávd, Miesto, čas, príčina, Po, Natesno), filmová televízna, rozhlasová a divadelná scenáristka (Román o base, Sladké hry minulého leta), autorka muzikálových libriet (Cyrano z predmestia, Niekto ako ja) a literatúry pre deti a mládež (Veľkáčky, Blíženci z Gemini). Za poslednú knihu Ostrovy nepamäti získala prestížne ocenenie Anasoft Litera 2009.




Aktualizované: 25. 04. 2016