Logo HŽ

Martin Ciel

filmový teoretik

Hudba vyväzuje tóny z ich obvyklých významov. A kontextom im udeľuje významy nové. Možností je nekonečné množstvo. Fascinujúce. Na rozdiel od literatúry či výtvarného umenia je hudba úžasne uchvacujúco neobmedzená. Nikdy som celkom nepochopil, prečo sa také množstvo muzikantov uspokojí s používanými klišé. Teda, nepochopil... Jasné, že chcú zarobiť peniaze a vytvárajú tú páčivo banálnu muziku, čo najviac priťahuje pozornosť bulvárnych médií a podobne. Ale robiť by sa to nemalo. Množstvo hudobného smogu existujúceho okolo našich uší je desivé. Hrôzostrašné. Pop a dychovka – dve rovnocenne obludné veci. Postupne už zdevastovali hudobný intelekt väčšiny ľudstva a pracujú na tom stále ďalej. Moja priateľka dokonca v prestávkach medzi hovoreným slovom vypína spravodajské rádiá, aby nemusela tie hudobné výplne počúvať. Šetrí sa. A má pravdu. Pritom je toľko dobrej hudby. Nemyslím tým len hudbu „klasickú“. Jasné, že nie každý si pustí vo voľnej chvíľke Mahlera, Griega, Hindemitha alebo Berlioza. Ak, tak Vivaldiho Ročné obdobia na Smetanovej Vltave. Myslím aj hudbu, ktorej sa hovorí experimentálna. Alternatívna. Ale hovorí sa nesprávne. To ten stredný prúd, hudba „populárna“ je akousi trápnou alternatívou ku skutočnej hudbe. Ešte pred rokom 1989 som počul akéhosi idiota, ktorý tvrdil, že on robí „vyšší populár“. Vyšší populár!

O hudbe sa vlastne ani nedá písať. Ani o filme by sa nemalo. Jedna z veľkých hviezd filmovej teórie, profesorka Alicja Helman raz povedala, že film a slovo sú natoľko odlišné semiotické systémy, že keď chcete niečo povedať o filme, mali by ste o tom filme nakrútiť film. Nuž, ale čo už. Nejako to skúsim opísať. Takže, čo počúvam: väčšinou jazz. Aj keď idem občas na koncert, tak je to vlastne vždy jazzový koncert.

Niekedy je veľká výhoda mať staršiu sestru. Vďaka nej som v detstve spoznal Rolling Stones, The Velvet Underground a hlavne brilantného Toma Waitsa. Dodnes si to s veľkou chuťou občas pustím. Potom sme s kamarátmi objavili hudbu Mariána Vargu, The Doors a Led Zeppelin, v prvom rade ich fantastický dvojalbum (pamätáte sa na veľké čierne vinylové kotúče, ktorým sa hovorilo dlhohrajúca gramoplatňa?) s názvom Physical Graffiti. Spolu s krátkym pubertálnym punkovým obdobím s The Clash a Sex Pistols, za ktoré sa vôbec nehanbím, ma táto cesta viac-menej logicky doviedla k jazzu. Nahrávka Friday Night in San Francisco (Al Di Meola, John McLaughlin a Paco de Lucía) ma úplne ohúrila. Iste, bolo to dávno-pradávno. Približne vtedy som začal kupovať jazzové platne a chodiť na jazzové koncerty. Alebo v jednom období na jazzrockové, to bol kedysi taký zvláštny hudobný smer...

Jazz je podľa môjho názoru filozofiou hudby. Dnes som už akosi zhlúpol a stávam sa čoraz jednoduchším, takže sa často pristihnem, ako znovu a zase počúvam Coltrana, Ellingtona alebo Sarah Vaughanovú. Či dokonca Glenna Millera. Ale rozhodne nedám ani za nič na svete dopustiť na prekrásne vystavané chrámy tónov špekulatívneho Herbieho Hancocka, komplikovaných Art Ensemble of Chicago, sústredeného Milesa Davisa či Chicka Coreu. Na jeho bratislavských vystúpeniach som bol a mal som pocit, že to posledné, vraj málo zrozumiteľné, sa páčilo iba mne. Ale to je jedno, pretože ja hudbe vôbec nerozumiem. Naozaj. Nepíšem o nej. Nemusím ju analyzovať. Neviem ani na čom hrať a spievať už vôbec nie. Môžem si o hudbe myslieť čokoľvek. Len tak sa z nej tešiť.

Martin Ciel (doc. PhDr., PhD.) sa zaoberá filmovou teóriou. Pôsobil v SAV, neskôr v Slovenskom filmovom ústave a v súčasnosti je pedagógom Katedry audiovizuálnych štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Prednášal v New Yorku, Prahe, Brne, Minsku, Tel Avive. Publikoval texty v rôznych odborných časopisoch či zborníkoch. Je autorom publikácií Film. Ilúzia a akcia, Odborná reflexia filmu na území Slovenska, Pohyblivé obrázky, Metódy a možnosti analýzy filmového obrazu. Od svojich sedemnástich rokov navštevuje Bratislavské jazzové dni.




Aktualizované: 04. 03. 2016