Logo HŽ

...režisér Jaro Vojtek

Môj prvý vážnejší kontakt s hudbou bol prostredníctvom brata, ktorý ma zasvätil do „tajov“ heavy metalu, rocku, neskôr elektronickej hudby a novoromantikov. Učil ma rozpoznávať ako „vyšíva“ sólová gitara, aký rytmus udáva sprievodná gitara. A úplnou bombou boli pre nás sóla bicích nástrojov. Vyvrcholením spomínaného obdobia bolo, keď sme ako partia pubertiakov „zakladali“ kapely. Z dreva sme vyrezávali kópie gitár skupín AC/DC, Iron Maiden, Rush... Z pásov kotúčových magnetofónov sme počúvali ich koncerty a napodobňovali ich. Vyrobili sme aj „farebnú hudbu“ a vrcholom „koncertu“ bola para suchého ľadu hodeného do vedra s vodou, ktorá dotvárala autenticky pocit pódiových produkcií. Divákmi boli členovia inej kapely, ktorí priebeh koncertu pozorne sledovali a vystúpenie následne hodnotili. To boli moje prvé koncerty v úlohe poslucháča a zároveň aj posledné, na ktorých som účinkoval. Hudba ako pocitová a spontánna záležitosť bola súčasťou môjho dospievania a na druhu počúvaného žánru nezáležalo. Či už to boli Black Sabbath, ABBA, alebo Duran Duran – hudba musela mať v prvom rade silnú melódiu a osobitú atmosféru.

Rovnako musela predstavovať niečo názorovo pevné a vyhranené. To boli moje kritériá. Bližšie som sa s hudbou stretával počas štúdia na VŠMU, kde som ju prestal vnímať ako interpretačnú záležitosť. Bola sama osebe emóciou. Vo filme začala byť súčasťou celku, širšej výpovede, do ktorej som mohol zasahovať aj ja. A tu nastal problém – mal som predstavu o tom, ako hudba dotvára obraz vo filme, dramaticky, náladovo, veselo, ironicky. Keď som však dostrihal vlastný film, s umiestnením hudby bol zrazu problém. Scény, obrazy a dialógy boli sami osebe natoľko plnovýznamové, že ich akákoľvek hudba rušila. Snažil som sa hudbu napasovať k obrazu, ale nefungovalo to. Rytmus, alebo náladu scény napokon často dotvorila autentická hudba z rádia, ktoré bolo náhodou „zapnuté v obraze“. Pripadalo mi to ako prirodzený prvok blízky reálnemu životu. Dramatickosť dokázala vytvoriť aj bzučiaca mucha a pohodovú náladu kukanie kukučky v diaľke. Pracovať vo filme s hudbou bolo pre mňa problematické, a tak som volil tento spôsob. Preto obdivujem Andreja Tarkovského, ktorého filmy sú nesmierne pôsobivými kompozíciami, schopnými svojím príbehom pohltiť diváka. 

Autentické zvuky, reprodukované postavami, sú súčasťou deja a dotvárajú príbeh. Vykreslenie postáv tak pôsobí plastickejšie, než v kombinácii s komponovanou hudbou, ktorá je predsa len samostatným produktom a s filmom ju ťažko spájať dohromady. Alebo: skvelý Formanov Amadeus, v ktorom hudbu vnímam ako hlavnú postavu filmu. Stanley Kubrick pracoval vo filmoch s hudbou ako s mystickou záležitosťou... Vo svojich posledných dokumentoch som svoj „problém“ s používaním hudby vyriešil využitím autentickej hudby prostredia a postáv filmu. Filmová hudba je znakom a tvorivým prvkom, nie „barličkou“ na dotváranie atmosféry. To si taká nádherná vec ako hudba nezaslúži... Zaujímavým spojením obrazu a slova je pre mňa skupina Pink Floyd. Obrazovou vizualizáciou projektu The Wall - Stena splynula hudba a obraz do kompaktného celku, ktorý funguje aj v podprahových rovinách a bez akéhokoľvek narúšania nabudí hudobné aj vizuálne vnemy.

Obraz dodáva hudbe sugestívny pocit a naopak. Nič tu nie je popisné, všetko sa vzájomne dopĺňa. Je to asi tým, že príbeh obrazu je autentický rovnako ako hudba, svojská atmosférou, melódiou, žánrom. Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že ak chcem počúvať súčasnú hudbu, tak vlastne nemám z čoho vyberať, pretože hudba prestala byť podľa mňa dostatočne autentickou. Cítim za ňou účelovosť, komerciu a biznis. Napríklad kapela ABBA sa napriek lákavým ponukám nikdy nevrátila na pódiá. Hudobníci vedeli, že svoju úlohu v hudobnom vývoji už zohrali a ďalšie pokusy by už neboli progresívnymi. Napriek tomu, že kedysi hudobníci a kapely tiež zarábali obrovské peniaze, ich prvotnou túžbou bolo hrať, vyjadriť sa... Dnes však ťažko hľadám osobnosti s podobným zaujatím. Sú tu však našťastie hudobníci ako Marián Varga, Vlado Godár, Andrej Šeban, Dežo Ursiny, ktorých hudbu veľmi rád počúvam. Na záver: pre mňa sú talentovaní skladatelia a hudobníci ľuďmi s darom od Boha...  

Režisér, kameraman a scenárista Jaro Vojtek sa venuje dokumentárnej tvorbe. Do povedomia sa dostal napr. filmami: Akvárium (2001) o kosovských utečencoch, Blázonko (2003) o živote človeka s psychiatrickým a duševným narušením, pred dvomi rokmi výrazne zarezonoval jeho film o prisťahovalcoch z Kazachstanu My zdes (2005). V súčasnosti pripravuje dokument Hranica o rozdelenej dedine.




Aktualizované: 26. 07. 2016