Logo HŽ

Vladimír Leksa, vedec

Mžítidovlasú – šíril sa fortissimo detský soprán zo všetkých kútov. Mal som päť rokov a bola to moja obľúbená pieseň. Jačal som o to hlasnejšie, nevediac čo spievam. Dnes už viem, že bola o kvapkách ranného dažďa v čiernych vlasoch navždy stratenej milej a že ju zložil a spieval Ladislav Štaidl. Tú pieseň mám stále rád.
O rok neskôr som už chodieval do školy, dvakrát do týždňa s puzdrom v ruke, v puzdre husle. Mít talent, co měl Paganini spieval som si s Karlom Gottom cestou do ľudovej školy umenia. Nemal som; výuku som po ôsmich rokoch zavŕšil bez väčších ovácií. Tú pieseň, zložil ju Karel Svoboda, si však stále rád vypočujem.
Ako školák s veľkým rešpektom odkukávajúc od o päť rokov staršieho brata som si svoje hity zapisoval do zošita. Na vrchole môjho rebríčka sa ocitla pesnička Ikamzesam. Nepamätám sa, kedy som po prvý raz počul Beatles, akoby som ich poznal odnepamäti. Doma sme mali kufríkový gramofón; na ňom si brat púšťal platňu s jablkom, ktorá nejakým zázrakom vyšla v licencii v Supraphone. Dostal ju od našej dobrej mamy, ktorá ju dajakým iným zázrakom odkiaľsi pričarila. Ten hit sa v skutočnosti volal Here Comes the Sun a Abbey Road je dodnes mojou najmilovanejšou platňou Beatles.
Jedného dňa vo februári, viem to presne, mal som celú nohu v sadre, naladil brat na gramorádiomagnetofóne značky Europhon talianskej výroby na veľmi krátkych vlnách východnej normy Tretí program Poľského rozhlasu. Odtiaľ sme po prvý raz počuli Deep Purple, Pink Floyd, Genesis, Yes, Pavlov’s Dog, Kate Bush, Petra Hammilla či Marillion; odtiaľ sme spoznali jedinečnú poľskú hudbu. Keď sme sa o pár rokov vydali do sveta, severný signál sme stratili. Nie všetko, čo som vtedy pri rádiu do noci nasával, mi zahasí smäd aj dnes. Podľa tej vlnovej dĺžky som si však zameral základné súradnice – rock, neskôr jazz. Vďaka tomu obdobiu ma dnes teší počúvať Stevieho Wondera, Rush, Milesa Davisa, Joea Zawinula, Bobbyho McFerrina, Johna Martyna či Phila Collinsa, obzvlášť ten mi je blízky. Tá hudba so mnou rastie a (do)spieva.
Inokedy, nohu som mal už zrastenú, všimol som si vo výklade predajne Opus na slnečnej strane námestia inú platňu s jablkom. Volala sa Bez počasia. Meno Ivana Štrpku mi veľa nehovorilo, Deža Ursinyho som poznal z muzikálu Neberte nám princeznú – ten sa mi veľmi páčil –, tak som si ju kúpil. Odvtedy som sa už veľakrát sťahoval – detská izba dnes už nie je moja – a my si všade so sebou nosíme základné veci, ktoré tvoria náš domov. Ich jedenásť albumov medzi ne patrí. Pri ich počúvaní sa cítim doma aj v aute.
Rástol som teda najmä na rockovej muzike a dodnes ju rád počúvam, naposledy napríklad Nový album od No Name. Kosti mi však spevneli z inej muziky, prastarootcovskej, bohatej na vitamíny – už ako žiak ĽŠU som musel navštevovať koncerty klasickej hudby. Chodil som na ne ale s potešením. Napriek tomu som mal pred klasickou hudbou dlho bázeň; až som sa jedného septembrového večera odhodlal pustiť si súbor štyroch platní zo Supraphonu, kúpila ho naša dobrá mama, s operou Don Giovanni pod taktovkou Karla Böhma. Keď sa ramienko s ihlou zdvihlo z druhej strany štvrtej platne, znovu som ho položil na prvú stranu prvej platne. Ten zážitok nanovo a natrvalo nastavil moje vnímanie – klasická hudba, a Mozartova zvlášť, sa stala pre mňa žriedlom živej vody. Okrem Wolfganga Amadea mám rád Bacha, Haydna, Beethovena, Dvořáka, Čajkovského, Janáčka, Prokofieva, Góreckého, Lišku a ďalších. A napokon s troškou hanby priznávam, že iba celkom nedávno som zistil, aj vďaka Rádiu Devín, že sme krajinou bohatou nielen na pramene minerálnych vôd, ale aj skvelej hudby – objavil som Moyzesa, Zeljenku, Salvu, Bergera, Godára, Breinera, Šebana, Machajdíka, Borzíka a ďalších.
Nepoviem, že hudba, ktorú rád počúvam, je veselá alebo vážna, ľahká či náročná, poviem len, že keď ju počúvam, tak sa struny mojej duše naladia a ja si pripadám v tej chvíli čistý – ako keď „pestrý vták vyletí z húštiny stromu“.

Vladimír Leksa (1972) počas štúdia biochémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského vydával časopis Kyvadlo. Doktorát získal v r. 2002 vo Viedni, za doktorandskú prácu bol ocenený Rakúskou imunologickou spoločnosťou. Dnes vedie výskum na Medicínskej univerzite vo Viedni. Svoje vedecké práce v oblasti imunológie a nádorovej biológie publikoval v prestížnych vedeckých časopisoch. Okrem toho skladá piesne na gitare a píše blogy o vede a umení.




Aktualizované: 07. 03. 2016