Logo HŽ

Slovenské obdobie Zdeňka Košlera

Laureát besançonskej i Mitropoulosovej dirigentskej súťaže, ktorý pôsobil v Opere SND a stal sa čestným šéfdirigentom Slovenskej filharmónie „in memoriam“. Aj tým všetkým bol Zdeněk Košler. V nasledujúcom článku, ktorý sa zameriava na slovenskú umeleckú dráhu svetoznámeho českého dirigenta, sa dozviete, ako Zdeněk Košler položil nanovo základy Opery SND po roku 1968, prečo o premiére Dona Giovanniho v roku 1975 v Opere SND nenájdete v historických prameňoch žiadnu zmienku a dočítate sa aj o jeho výnimočných nahrávkach so Slovenskou filharmóniou.

Zdeněk Košler sa narodil v roku 1928 a už ako dvanásťročný stál pred orchestrom, ktorého kapelníkom bol jeho otec Václav Košler, violista Národného divadla v Prahe. Ten si bol vedomý synovho talentu, a preto ho predstavil Václavovi Talichovi. Profesor Talich vtedy nádejnému umelcovi odporučil rozvíjať vo zvýšenej miere všeobecné vzdelanie a naplno sa vrátiť k hudbe neskôr. Ako sám povedal: „Teprve až mu ten život srdíčko trochu rozbrázdí.“ Zdeněk Košler neskôr nastúpil na AMU v Prahe, kde študoval dirigovanie u Metoda Doležila, Karla Ančerla, Václava Neumanna a Roberta Brocka.

Počas svojej bohatej umeleckej kariéry pôsobil v Opere Národného divadla v Prahe, v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave, v Komische Oper v Berlíne a v operných domoch v Ostrave a Olomouci. Mnoho rokov úspešne spolupracoval s orchestrami Českej a Slovenskej filharmónie, s orchestrom FOK, stál pri založení Českého národného symfonického orchestra. Viac než tridsaťkrát navštívil Japonsko a spolupracoval s vyše šesťdesiatimi orchestrálnymi telesami z celého sveta. Len pod hlavičkou Národného divadla v Prahe dirigoval Zdeněk Košler úctyhodných 863 predstavení. Umelecká úspešnosť sa však nemeria kvantitou, ale kvalitou. A práve ňou výrazne ovplyvnil slovenskú hudobnú kultúru.  
Zdeněk Košler v Opere SND
Písal sa rok 1961. Šéfom Opery bol v tom čase hudobný skladateľ Šimon Jurovský, ktorý vedel o  umeleckých kvalitách dirigenta Košlera, a preto ho požiadal o obsadenie postu dirigenta s prísľubom, že určite čoskoro získa aj miesto šéfdirigenta (hoci vtedy tento post v opere SND nebol definovaný, používalo sa skôr označenie „hlavný dirigent“ pre dirigentskú osobnosť, ktorá aktuálne pracovala s orchestrom najviac). V tom istom období však Košler dostal ponuku aj z Ostravy a hneď na šéfdirigentský post. Vybral si Ostravské divadlo  a svoj výber výstižne zdôvodnil: „Není příjemné nastupovat do nového místa jako strašák pro kolegu.“ No i v tomto prípade malo platiť známe „nikdy nehovor nikdy“.
Pred nástupom Zdeňka Košlera do SND sa nachádzala prvá slovenská scéna v neblahej situácii. Tá súvisela s veľkými personálnymi zmenami po roku 1968 a tiež s rekonštrukciou historickej budovy Opery SND, ktorá sa významným spôsobom podpísala na stave umeleckého súboru. O vtedajšej situácii sa autor tohto článku rozprával s Dr. Jaroslavom Blahom, slovenským operným historikom: „V roku 1970 sme oslavovali 50. výročie vzniku SND. Režisér Július Gyermek režíroval Beethovenovho Fidelia k výročiu SND. Hovorené dialógy boli nahradené textami disidenta Dominika Tatarku v podaní herečky Viery Strniskovej. No a to bol koniec. Padol Ivan Turzo – vtedajší generálny riaditeľ, padlo celé vedenie.“  Od roku 1970 sa teda dostal na pozíciu riaditeľa SND Pavol Bagin, ktorý bol riaditeľom sekcie umenia na ministerstve kultúry. Jaroslav Blaho pokračuje: „Pavol Bagin a režisér Branislav Kriška, ktorý zotrval v divadle ešte z predchádzajúceho vedenia, si  uvedomovali, že divadlo potrebuje kompetentného a kvalitného šéfdirigenta. V tejto súvislosti padla voľba na Zdeňka Košlera.“ Ďalším výrazným momentom pred Košlerovým nástupom, bol značný rozpad umeleckého súboru. Ten súvisel s tým, že niektorí sólisti emigrovali, ďalší odišli na zahraničné angažmány.

Zároveň v tom čase ukončila činnosť v divadle výrazná generácia slovenských sólistov (Margita Česányiová, Mária Kišoňová-Hubová, Gustáv Papp a ď.). Odchod viacerých sólistov a členov orchestra sa spájal aj s rekonštrukciou historickej budovy Opery. Súbor sa presunul do sídla Činohry SND –  Divadla Pavla Országha-Hviezdoslava (dnes sídlo Mestského divadla v Bratislave). Priestory činohernej scény boli menšie, takže nebolo možné hrať veľké romantické opery, ktoré boli až do začiatku rekonštrukcie (1. 4. 1968) ťažiskovou časťou repertoáru. Aktuálne mala Opera na programe sedem inscenácií, ktoré sa navyše mohli uvádzať len v dňoch, kedy nehrala Činohra. Sólisti preto neboli vyťažení v plnom rozsahu. V tejto situácii prichádza v roku 1971 do Opery SND dirigent Zdeněk Košler. Málo udalostí tej doby nemalo za sebou politické pozadie. Na tomto mieste treba preto objektívne poznamenať, že ku Košlerovmu bratislavskému angažmánu prispel aj fakt, že sa negatívne vyjadril k vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa v roku 1968. Vtedajšia moc sa ho preto snažila na čas odsunúť z centrálneho pražského diania.
Budovanie nového súboru
Zdeněk Košler v podstate musel začať v Bratislave budovať nový súbor. Dr. Jaroslav Blaho v rozhovore spomína, že pre jeho kreovanie boli zásadné dva zdroje: „Jedným boli čerství absolventi VŠMU – Peter Dvorský, Magdaléna Hajóssyová, Juraj Hurný, Ružena Štúrová... Druhým  sólisti, ktorí sa vrátili z cudziny – Juraj Hrubant, František Livora.“ K umeleckým problémom sa občas pridružili i problémy organizačné, poznačené krátkou animozitou vo vzťahu vtedajšieho riaditeľa opery, Pavla Bagina, a dirigenta Košlera. Zdeněk Košler na tieto chvíle spomínal: „Oba (pozn.: šéfdirigent i šéf opery) si musí uvědomovat, že šéf bez výkonů dirigenta a dirigent bez organizačního úsilí šéfa nemohou úspěšne pracovat. Oba se musí uznávat i navenek, protože rozkladné živly souboru dokáží každé neshody využít ve svůj prospěch.“
Vo svoj prospech dirigent Košler napokon dokázal využiť netradičnú situáciu spôsobenú rekonštrukciou, ako aj fakt, že súbor skúšal v budove Činohry. Vznikol tým totiž väčší priestor pre skúšobný proces a orchester si tak počas príprav na „inauguračnú“ produkciu Zdeňka Košlera mohol zvyknúť na jeho spôsob práce. To malo za následok úsporu času pri príprave ďalších opier v hektickom období po znovuotvorení historickej budovy. Prvou Košlerovou operou v Bratislave mala byť podľa pôvodných plánov Dvořákova Rusalka. Vzhľadom na prieťahy pri rekonštrukcii divadla a nemožnosť uviesť tento titul v Hviezdoslavovom divadle, sa dohodli s Pavlom Baginom na uvedení Mozartovej opery Così fan tutte (réžia Karel Jernek, premiéra 18. 12. 1971). Uvedenie Mozartovej buffy bolo veľmi očakávané aj preto, že sólistické miesta boli obsadené prevažne mladými debutantmi. Omladený bol aj operný orchester. Ako píšu Hudební rozhledy III z roku 1972 v článku Košlerův nástup v Bratislavě, premiéra sa naplno vydarila. Dôsledný skúšobný proces priniesol svoje ovocie. Napriek tomu kritika upozorňuje, že času predsa len nebolo až tak veľa, aby boli napravené všetky technické nedostatky na strane sólistov. Spomínajú sa tiež rozsiahle škrty, najmä v druhom dejstve diela, ktoré vraj deformovali dej.

Od Rusalky k Giovannimu
Po znovuotvorení historickej budovy Opery SND v septembri 1972 došlo k úplnej zmene akustických parametrov. Kým pred rekonštrukciou bol spodný parter väčší, predĺžením javiska, a teda nutným predsunutím orchestriska do priestoru došlo k jeho zmenšeniu a narušeniu pôvodných akustických pomerov. Ako spomína Marta Braunsteinerová, členka operného orchestra a rodinná priateľka Košlerovcov: „Dirigent Košler si počas skúšky sadol na každú stoličku v divadle a počúval. Na základe výsledkov potom vymyslel model usadenia orchestra, ktorý najlepšie vyhovoval tamojším podmienkam.“ Dirigent Košler tiež zmenil ladenie orchestra. Z pôvodných 438 ho zvýšil na 444 Hz.    
Po Così fan tutte nasledovala v roku 1972 rezervovanejšie prijatá premiéra Rusalky. Už v druhej polovici sezóny 1972/1973 bola do hracieho plánu zaradená opera Leoša Janáčka Věc Makropulos v réžii Branislava Krišku. Režisér Kriška, ako bolo už spomenuté, zotrval v divadle ako jeden z mála z predchádzajúcej garnitúry. Bol to nekonfliktný a ústretový typ režiséra, čo dávalo pre spoluprácu so Zdeňkom Košlerom dobré východiská. Napokon sa Kriška podieľal takmer na všetkých premiérach, ktoré Košler v bratislavskom divadle pripravil. Umelecký vklad Zdeňka Košlera bol opäť prijatý s veľkým nadšením. Kritika však vyzývala ľudí na väčšiu návštevnosť predstavenia. Košler hovorí o Janáčkovej opere: „Bratislavské naštudovanie je mojím tretím. (...) Janáček neprevzal od autora textu K. Čapka tú vecnosť, pod ktorou sa skrýva hlboká filozofia, ale vychádza z nej.

Pristupoval k svojmu dielu emotívne, a tak Janáčkova Věc Makropulos je i pri všetkom, čo počúvame o súčasnej hudbe, i pri všetkej modernosti, opera romantická v tom najkrajšom zmysle slova. Je to romantizmus, ktorý vie i dnešný človek akceptovať.“ V roku 1978 sa v Brne konal tradičný Janáčkov festival, kde vycestovala aj Opera SND s Věcí Makropulos a dostala sa tak do konfrontácie s naštudovaním domáceho súboru. Zájazdové predstavenie Opery SND vtedy dirigoval Gerhard Auer a „domáce“ – brnianske, Jan Štych. Dobová kritika písala o veľmi poučnom porovnaní, brnianskej inscenácii pripísala menej naturalistický orchester, ktorý sa tesnejšie primkýnal k dianiu na javisku. V bratislavskej inscenácii vyzdvihla hlavne obsadenie sólistov, ktoré malo byť na vyššej úrovni. Na druhej strane, režijné poňatie Václava Věžníka v brnianskej inscenácii bolo vyhodnotené ako pôsobivejšie. Kritika vyšla v Brněnskom Večerníku (17. 10. 1978) – pod autorskou skratkou „rp“ ju publikoval Rudolf Pečman.
So zaujímavým príbehom sa spája premiéra Dona Giovanniho v roku 1975. V oficiálnych divadelných prameňoch totižto zmienku o tomto predstavení nenájdete. Na doskách Opery SND bolo uvedené iba jedinýkrát. O okolnostiach rozpráva Dr. Jaroslav Blaho: „Košler volil pre Giovanniho jedno obsadenie. Leporella robil Jozef Špaček. Krátko po premiére ho zasiahli náhle zdravotné problémy, musel ísť na operáciu. Keďže k týmto okolnostiam došlo na sklonku Košlerovho bratislavského pôsobenia, keď už bol v SND zriedka, nemal čas sa pozdejšie k inscenácii vrátiť.“ Zaujímavosťou je, že i napriek uskutočnenej premiére tejto opery sa do oficiálnych záznamov divadla nedostala. V súvislosti s uvádzaním Mozartových opier pod vedením Zdeňka Košlera treba spomenúť, že bol zástancom štýlovosti, ktorá podčiarkovala kultivovanosť, vycizelovanosť, stopercentnú muzikalitu bez veľkej expresie (na rozdiel od iných definícií štýlovosti klasicizmu, ktoré hovorili o nutnej expresivite a „plnokrvnosti“ výrazových prostriedkov). Tento Košlerov prístup bol tiež významným prínosom pre umeleckú disciplínu v orchestri, ako aj v radoch sólistov.


Cikkerove opery
Zdeněk Košler v bratislavskej Opere úspešne uviedol aj premiéry opier Jána Cikkera Hra o láske a smrti a Vzkriesenie. K Suchoňovej a Cikkerovej hudbe sa vyjadril Zdeněk Košler takto: „Suchoňova hudba je velice osobitá. Už po několika taktech se pozná autor, což je ve 20. století jev vzácný. Je to hudba samonosná, dramatická, byť zatížená tradičním hudebním myšlením i obdivem k Vítězslavu Novákovi, autorovu učiteli. I Ján  Cikker byl Novákovým žákem. Jeho hudba je modernější, ale v operách méně samostatná. Je účinná právě ve spojení s libretem, jemuž je nutno ji přispůsobit coby nositeli atmosféry. Pak drama nejen obdivuhodně unese, ale i umocní.“ Premiérou opery Vzkriesenie bola otvorená operná časť Bratislavských hudobných slávností v roku 1977 a zároveň zavŕšená éra Košlerovho pôsobenia v Slovenskom národnom divadle. V tej dobe prichádzali do Opery aj ďalší dirigenti, medzi nimi aj Ondrej Lenárd.

(Práve on bol - spolu so Zdeňkom Košlerom - poverený naštudovaním Cikkerovho Vzkriesenia) Jaroslav Blaho spomína na koncepcie dirigentov ako na konfrontáciu dvoch silných umeleckých osobností. Vďaka ich markantným odlišnostiam ich prirovnáva akoby k dvom naštudovaniam: „U Lenárda sa prejavil väčší sklon k romantike, k verizmu. Marta Nitranová, predstaviteľka hlavnej roly, podčiarkla svojím hlasom, schopným obrovskej expresie, dramatickosť Lenárdovej koncepcie. Na druhej strane Košler pracoval s Magdou Hajóssyovou, ktorá mala veľmi čistý a rovný hlas. Zapadol do Košlerovej koncepcie, ktorá bola omnoho menej expresívna ako tá Lenárdova.“ Počas naštudovania Vzkriesenia už Košler vedel, že mu končí angažmán – nepovažoval to však za smutnú rozlúčku, lebo sa s Pavlom Baginom a s Ladislavom Mokrým, vtedajším riaditeľom Slovenskej filharmónie, dohodli na ďalšej spolupráci so SND i Slovenskou filharmóniou. Keďže Košler dirigoval v Bratislave viacero premiér, ktoré časovo spadali pod BHS, novinári ho úsmevne označovali za „kmeňového dirigenta operných festivalových premiér BHS“.  
Zdeněk Košler priniesol v ťažších časoch do Opery SND konsolidáciu, prepotrebnú autoritu, prácu s mladými spevákmi, kultivovanosť hudobného prednesu, ako aj perfekcionizmus a „antilajdáckosť“ do orchestra. Ukončením pôsobenia na poste šéfdirigenta Opery SND sa však Košlerova spolupráca s prvou slovenskou scénou neskončila a sporadicky pokračovala ďalej, aj keď už nie v podobe premiérového naštudovania operného diela.
Zdeněk Košler a Slovenská filharmónia
Zdeněk Košler sa spolu s orchestrom Slovenskej filharmónie predstavil prvýkrát slovenskému publiku 7. mája 1969. V rámci festivalového koncertu Bratislavských hudobných slávností zaznel Modrý vták Jaroslava Křičku, Beethovenov Husľový koncert (sólista Josef Suk) a 5. symfónia Sergeja Prokofieva. Úspešný koncert zahájil dlhoročnú spoluprácu tohto výnimočného umelca s prvým slovenským orchestrálnym telesom, ktorá trvala až do roku 1995. Keď som sa rozprával s členmi orchestra Slovenskej filharmónie o ére pôsobenia Zdeňka Košlera, spomínali aj na prácu ďalších českých dirigentov (Václava Neumanna, Libora Peška a i.). Títo boli spolu so Zdeňkom Košlerom predstaviteľmi českej dirigentskej školy, ktorá sa vyznačovala detailnou prácou s orchestrom počas skúšok. Členovia orchestra tiež spomínajú na vzájomné korektné vzťahy s Košlerom, ktoré dávajú do súvislosti s jeho vystupovaním. „U orchestru si uměl zjednat respekt zejména svým noblesním chováním, podepřeným fantastickou pamětí a sluchem,“ spomína brat dirigenta a zbormajster Miroslav Košler.

Marta Braunsteinerová spomína na Košlerov spôsob práce s orchestrom: „Pracoval hlavne s dynamikou – trval na drobných dynamických zmenách ako sú mp, mf...  Pokiaľ išlo o problémy s intonáciou, tak tie neriešil. Vždy vyzval orchester, aby si intonáciu urobil sám. Všetci naraz spozorneli a začali sa o to starať. Nerobil delené skúšky, lebo chcel, aby sa hráč hneď od počiatku „našiel“ vo zvuku celého orchestra. Pred koncertom, ale i premiérou v Opere si brával orchestrálne party jednotlivých nástrojov domov. Jeho gesto bolo tak čitateľné, že keby sa čokoľvek stalo, tak bolo možné sa zorientovať hneď. To bola Dědečkova metóda.“
Vtedajšie časté pôsobenie dirigenta Zdeňka Košlera na pôde Slovenskej filharmónie viedlo k tomu, že ju sprevádzal aj na zahraničných zájazdoch. Zaiste i vďaka nemu sa SF dostala trikrát do Japonska, Nemecka a do ďalších krajín. Príjemnou skutočnosťou pre dirigenta bol určite aj fakt, že na rozdiel od jeho zájazdov s Českou filharmóniou, bol počas turné na poste „hlavného dirigenta“ a tak dirigoval prvý slovenský orchester na najvýznamnejších japonských pódiách. Na spoluprácu s orchestrom SF a cesty do Japonska spomína: „Opakované pozvania od SF dokazujú, že ma tu radi vidia. A tak i ja sa k tomuto orchestru rád vraciam. Pretože je to radosť dirigovať orchester, ktorý hrá na vysokej profesionálnej úrovni a neskrýva, že hrá rád. Koncerty v Japonsku mali taký úspech, že po ich skončení sa Japonci nahrnuli k pódiu a svojím aplauzom nechceli dovoliť orchestru odísť.“
Zdeněk Košler si dával mimoriadne záležať aj na dramaturgii koncertov. Ochrannú ruku držal najmä nad zájazdovými koncertmi. Poukazuje na to výňatok jeho korešpondencie so Slovenskou filharmóniou. „Protože zájezd je věc namáhavá, není dobře zařazovat díla technicky příliš náročná, event. háklivá. Na druhé straně je dobře mít tam dílo, které budí respekt, je sice náročné, ale nikoli nebezpečné nástrojově technickými záludnostmi, které se v namáhavých podmínkách projeví kiksy, kanárky a podobnými nemravnostmi,“ píše Zdeněk Košler v liste z 12. februára 1979 adresovanom Slovenskej filharmónii.
Košlerov osobitý záujem o orchester Slovenskej filharmónie u mnohých vyvoláva otázku, prečo sa Zdeněk Košler nestal šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v kuloároch sa o tejto myšlienke za čias Košlerovho pôsobenia živo diskutovalo. Dokonca veci zašli až tak ďaleko, že Ladislav Mokrý, vtedajší riaditeľ Filharmónie, Košlerovi ponuku na šéfovský post dal – vraj si aj spolu otvorili šampanské a dohodli sa na Košlerovom nástupe od sezóny 1984/1985. Napokon sa tak ale z neznámych príčin neudialo.


Nahrávky
S orchestrom Slovenskej filharmónie realizoval Zdeněk Košler tiež úctyhodné množstvo rozhlasových a niekoľko  televíznych nahrávok. Prvou z nich bola Berliozova Fantastická symfónia. Jej realizácia bola poznačená nezhodami s režisérom, preto sa nahrávalo pomerne dlho. Jedným z vysokocenených záznamov bola nahrávka Smetanovho cyklu Má vlast. Anton Viskup, vtedajší člen orchestra, spomína na zákulisie nahrávania: „Smetanova Má vlast bola taký malý ‚trucpodnik‘. Košler veľmi chcel nahrať Mou vlast s Českou filharmóniou. Supraphon mal už ale veľa nahrávok tohto symfonického cyklu, a tak nejavil záujem o ďalšie. Košler vtedy vytvoril znamenité umelecké dielo, ktoré prinieslo Slovenskej filharmónii a jemu samotnému množstvo ocenení a uznania.“
Zdeněk Košler sa stal jedným z  troch svetových dirigentov (údaj relevantný k roku 1996), ktorí nahrali komplet Dvořákových symfónií (spolu s Václavom Neumannom a Istvánom Kertézsom). Nahrávka vznikla pre bratislavský Opus.
Ďalším úspešným počinom bola nahrávka Mozartových operných predohier, ako aj kolekcia jeho symfónií. Nahrávky sú pozitívne hodnotené najmä vďaka precíznosti, štýlovej čistote a vyrovnanosti. Z kolekcií treba tiež spomenúť súbor Schubertových symfónií (2, 5, 6, 7, 8), ako aj vysoko cenené nahrávky slovenskej hudby (napr. Suchoňova Baladická suita či Metamorfózy). Košler nahral so Slovenskou filharmóniou tiež veľké množstvo Dvořákových diel, medzi inými aj Slovanské tance. Nahrávka sa vyznačuje bohatou farebnosťou, ako aj výraznými dynamickými odtieňmi. Publikom bola prijatá veľmi vďačne.

Ďalšou z radu úspešných Košlerových nahrávok so Slovenskou filharmóniou bol komplet Dvořákovych symfónií. Ku ich koncepcii sa vyjadril v rozhovore pre Nové slovo: „Dvořákove symfónie z mladšieho obdobia sa – zvlášť prvá a druhá – pri koncertnom uvedení podstatne skracujú. Skladateľ ešte nemal takú perfektnú predstavu o proporciách a aj hudobná reč je v nich vzdialená od spontánnosti vrcholných diel. Lenže koncert a gramofónová platňa sa v mnohom líšia. Na koncerte si poslucháč vypočuje výber troch až štyroch skladieb (...) a dramaturgia musí prispieť k tomu, aby v tejto dobe zostal poslucháč v aktívnej pozornosti. Gramofónová platňa leží doma v skrinke a čaká, až bude jej majiteľ mať chuť si ju vypočuť. Práve ju a nijakú inú. Toto nasmerovanie záujmu k jedinej skladbe vyžaduje realizovať ju tak, ako ju skladateľ koncipoval.“ Spolu realizoval Zdeněk Košler so Slovenskou filharmóniou 103 nahrávok pre televíziu a rozhlas.

Epilóg
Pôsobenie Zdeňka Košlera v Bratislave znamenalo výrazný prínos pre obohatenie slovenskej hudobnej kultúry, ktorá to nemala v európskom kontexte jednoduché. V rozhovore pre Nové slovo to spomenul aj Zdeněk Košler, keď zadefinoval problém slovenskej hudobnej kultúry. Za hlavný nedostatok označil chýbajúcu tradíciu. Podľa Košlerových slov slovenská hudobná kultúra síce zažila veľký rozmach, no nebolo preň založené zázemie – nezaznamenal rezonanciu širokej verejnosti. Košlerovo pôsobenie v Slovenskej filharmónii výstižne  sumarizuje muzikologička Lýdia Dohnalová: „Ako mimoriadne plodnú treba označiť spoluprácu českého dirgenta Zdeňka Košlera s filharmonickým orchestrom. Jeho charizma, dar psychologického prieniku, umelecké a ľudské vlastnosti zanechali v členoch orchestra obohacujúce spomienky. Pre hudobnú verejnosť znamenali sériu nezabudnuteľných umeleckých zážitkov vrátane zvukových dokumentov zaznamenaných na dlhohrajúcich platniach a kompaktných diskoch. (…) Štvrťstoročná spolupráca bola ocenená v roku 1996 udelením titulu Čestný šéfdirigent in memoriam.“ Na Košlerov pobyt v Bratislave spomína  Marta Braunsteinerová: „ ...žil v Prahe, nebol trvalo v Bratislave. On tu vždy bol tak  pár týždňov, ku koncu už len pár dní.

Dlhšie sa zdržal hlavne pri naštudovaní veľkých vecí ako Fidelio, Rusalka či Don Giovanni. Jeho manželka chodila za ním najmä na premiéry.“ Ďalej rozpráva o nenaplnenom sne, ktorý mal dirigent Košler: „Chcel sa naučiť hrať na viole. Dokonca mal otcovu violu a občas, keď mal trochu času, cvičieval na nej. No keďže mal na jednom z prstov mimoriadne bolestivé miesto, nemohol si hru radostne vychutnať. Preto jeho túžba vedieť výborne hrať na violu zostala jeho nenaplneným snom.“ Na bratislavské pôsobenie svojho brata spomína aj Miroslav Košler: „O Bratislavě vžycky mluvil jako o své nejkrásnější a nejspokojenější éře.“ Podľa slov Miroslava Košlera bola Bratislava skromnejšia ako Praha, a tak viac konvenovala Košlerovej povahe. Kým Slovenskej filharmónii pomohol Zdeněk Košler z pozície uznávaného dirigenta presadiť sa v zahraničí a realizoval s ňou množstvo nahrávok, Operu Slovenského národného divadla stabilizoval po náročnom období plnom zmien. Dirigent Zdeněk Košler zanechal v slovenskej hudobnej kultúre nezmazateľnú stopu, ktorá je dodnes živá vo vynikajúcich nahrávkach. Tieto sa stali, aj vďaka ich ťažšej dostupnosti, cenným klenotom v umeleckých zbierkach.


Autor je poslucháčom doktorandského štúdia na JAMU v Brne a zbormajstrom Bratislavského chlapčenského zboru.

Poznámky:

Vzhľadom na to, že o osobnosti a umeleckom odkaze dirigenta Košlera do dnešných dní nevznikla žiadna sumarizujúca publikácia, vychádzajú pramene článku najmä z osobných rozhovorov s rodinou a priateľmi Z. Košlera. Pre viac informácií navštívte www.zdenek-kosler.cz.

Literatúra a pramene:

Programové bulletiny, Archív SND.
KOŠLER, Z.: Poselství. Libuše Burianová-Hasenörlová. Praha: Argo, 1996, s. 65.
Denník dirigenta Zdeňka Košlera, v osobnom vlastníctve dirigenta Marka Ivanovića.
SLABÁ, M.: Hudba je alfou i omegou života. In: Hlas ľudu. 14. 4. 1988.
FELLEGI, P.: Zapaľuje, kto sám horí. In: Nové slovo. 3. 7. 1980.
LABORECKÝ, J.: Osobnosť našej epochy. In: Nové slovo. 19. 2. 1976.
LABORECKÝ, J.: Věc Makropulos v Bratislave. In: Večerník. 5. 4. 1973.
DOHNALOVÁ, L.:  Slovenská filharmónia 1949 –1999. Bratislava: SF, 1999, s. 44.




Aktualizované: 11. 04. 2016