Logo HŽ

Stanislav Herko – slovenský Hank Marvin

V polovici februára nečakane opustil slovenskú hudobnú scénu Stanislav Herko (1.10.1946 – 16.2.2016), gitarista a zakladateľ legendárnej bigbítovej skupiny Tiene.

Narodil sa v Bratislave a už počas základnej školy sa začal venovať hre na husliach a viole. Pokračoval na bratislavskom Konzervatóriu ako violista u Jána Albrechta, postupne sa však preorientoval na gitaru. „Raz prišiel za mnou Peťo Ryšavý a spýtal sa ma, či by som nechcel hrať na gitare,“ spomína Herko na jedného zo svojich neskorších spoluhráčov v publikácii Slovenský bigbít (Slovart, Bratislava 2008). „Na gitare som nehral, tak ma Peťo naučil pár akordov. Mne sa to zapáčilo, a tak som začal nadobúdať pľuzgiere, lebo struny boli v tých časoch veľmi tvrdé...“


Od Tieňov k Beatmenom
V roku 1961 založili spolu so spevákom Vaskom Velčickým Tiene – jednu z prvých bratislavských bigbítových skupín. Otec Stana Herka bol kuričom v kotolni na Prievozskej ulici, kde v tom období trénovali kulturisti. Práve tam sa stretol so spevákom, ktorý pozoruhodne interpretoval skladby Elvisa Presleyho a padli si do oka. Pôvodná skupina Crazy Boys sa presunula z bývalej krčmy v Pálenisku do kultúrneho domu Nivy na sídlisku 500 bytov, kde pokračovala pod názvom Rockin‘ Boys. V tom období sa zoznámili s Petrom Tuchscherom, neskorším manažérom bigbítových kapiel, ktorý im dokázal zabezpečiť na pôde Pionierskeho (dnešného Prezidentského) paláca možnosť pôsobenia a hrania do tanca. Podmienkou spolupráce bola zmena názvu kapely na Tiene, keďže Tuchscher patril k fanúšikom anglickej skupiny The Shadows s Cliffom Richardom. Na stránkach Slovenského bigbítu sa Herkovi pri spomienkach na tanečné popoludnia vybavuje protivná pani: „Bola to zrejme pionierska vedúca, dávala pozor na všetkých, a keď sa niekto pri tancovaní príliš rozohnil, urobila gesto rukami a museli sme prestať. Bolo po koncerte. Šialené veci...“

Na druhej strane dochádzalo aj k obskúrnejším situáciám: „Raz za nami prišli z rakúskej televízie ORF, nakrúcali film o našej vtedajšej spoločnosti. Samozrejme, ukazovali škaredé baraky, o ktoré sa nikto nestaral. Zatúlali sa aj do Pionierskeho paláca, kde sme mali koncert a natočili to. Potom to ORF vysielala. Viem to preto, lebo mi volala babka z Viedne, ktorá to videla.“ Medzi mladými boli Tiene veľmi populárne, na ich Čajoch o piatej bolo vždy plno. Postupne sa profesionalizovali, stihli ešte vystúpiť v programe Kolty, sny a gitary na pôde Tatra revue, ale s končiacou érou záujmu o rokenrol sa v roku 1964 rozpadli. „Keď odišiel Peter Ryšavý k Braňovi Hroncovi, už sa nenašiel nikto, kto by prevzal basgitaru a dal kapelu dokopy. To bol koniec Tieňov.“


Po ich rozpade stál Stano Herko pri zrode ďalšej, ešte slávnejšej bigbítovej kapely The Beatmen, jedinečnej v danom štýle v rámci Československa. Strávil v nej však len pol roka, potom ho nahradil Dežo Ursiny: „Bol som sólovým gitaristom, skúšali sme v dome pri Alžbetke, bola tam lekáreň, ten dom už neexistuje. Chlapcov som dobre poznal, celkom nám to išlo. Väčšinou sme hrali Beatles, ale ja som vtedy spieval Carol od Rolling Stones. Na prvom koncerte v Astorke bolo nabité a mali sme veľký úspech. Ale moje pocity boli rozporuplné, tento štýl mi akosi nesedel, aj keď to bola výborná hudba. V tej dobe som dostal ponuku z Tatra revue a z Tanečného orchestra Československého rozhlasu, zaujímali ma swing a jazz a tam som sa ich mohol naučiť hrať. (…) Príchod Deža bol pre chlapcov i pre skupinu určite prínosom.“


Od TOČR-u k Opatovskému
Ďalšie štvrťstoročie (1967–1991) strávil Stano Herko v Tanečnom orchestri Československého rozhlasu v Bratislave a ako hráč na sólovej i basovej gitare popri tom spolupracoval s mnohými formáciami – Novým Tradicionálom (1969–1985), V. V. Systémom Vlada Valoviča (1974–1979), Combom Petra Lipu (1980–1985), Orchestrom Gustava Broma (1986). V 90. rokoch bol členom dixielandového T+R Bandu sprevádzajúceho Petra Lipu (1991–1996), neskôr viedol vlastné kvarteto, v ktorom sa objavili Martin Ďurdina, Alexander Danyi, Milan Ruček či Ľuboš Šrámek a ako člen príležitostného ansámblu 17‘ Man Big Band vystúpil na Bratislavských jazzových dňoch 1999. V tomto období spolupracoval na nahrávkach Petra Lipu s T+R Bandom (Up to Date, 1995), Traditional & Revival Bandu (Keep Swinging!, 1997), Jany Hubinskej (Hotel Hazard, 1998), Andyho Hryca (Čo asi robí Sawyer, 1999), Jaroslava Červenku (The Mood of Clarinet, 1999), Zora Laurinca (Aký som dnes, 2000) či Roba Opatovského (Pravá tvár, 2000).  
Odchodom Stana Herka stratila domáca hudobná scéna špičkového a vyhľadávaného štúdiového umelca. Bol považovaný za zakladateľa slovenského bigbítu, a hoci neskôr prešiel širokým žánrovým spektrom populárnej hudby (jazz, tanečná či scénická hudba), zostal verný bigbítu. V posledných rokoch sme ho mohli počuť vo viacerých zoskupeniach: v rokenrolovom s Vaskom Velčickým, swingovom s Dušanom Húščavom a Gabrielou Šustekovou a dixielandovom so súborom Ragtime Jazz Band. Štýlom hry, ľudským postojom i výzorom pripomínal gitaristu svojich obľúbencov The Shadows, preto ho mnohí nazývali „slovenským Hankom Marvinom“.
Robert BUČEK

 


Josef Škvaril: „So Stanom sme prežili veľa rokov v TOČR a v skupine Kyvadlo, v programe Jany Kocianovej, Milana Lasicu a Jula Satinského. Z nespočetných spoluprác musím spomenúť aspoň nahrávku Evanjelium so súborom Close Harmony Friends, kde Stano zostavil kapelu a mal na starosti celú produkciu.“
Peter Ryšavý: „Stano Herko bol môj najlepší priateľ z mladosti. Spoznali sme sa na strednej škole na Mlynských nivách a čoskoro sme zistili, že okrem dievčat máme aj spoločný postoj k muzike. Stano sa učil hrať na husliach a ja som obdivoval jeho perfektnú techniku. Keď sme spolu hrali v Tieňoch, vzájomne sme sa vždy rešpektovali a snažili sa podať na pódiu čo najlepší výkon. Bez Stana, ktorý vedel z Futuramy (jedna z prvých elektrických gitár československej výroby, pozn. red.) vykúzliť pravý ‚Shadows sound‘ by neboli Tiene a Vasko Velčický by sa nikdy nestal nekorunovaným slovenským ‚Kráľom rokenrolu‘. Naše cesty sa rozišli po rozpade Tieňov a obaja sme sa začali ako basgitaristi venovať náročnejšej hudbe. Bol to veľký človek, pripadali sme si ako dvojčatá. Bol dobrosrdečný a jeho obrovský humor a neuveriteľné aforizmy boli ovocím jeho nekonečného optimizmu. Pri každej mojej návšteve Bratislavy sme sa stretli, sem-tam si zahrali a spomínali na staré časy.

Dodo Šuhajda: „Stana Herka považujem za jedného zo zakladateľov slovenského bigbítu, ktorému zostal verný až do smrti. Spolupracoval som s ním na mnohých koncertoch, ale nemôžem zabudnúť na jeho aranžmány troch skladieb skupiny The Shadows pre pamätný koncert Legendy 60. Táto jeho úprava ‚inštrumentálok‘ odznela v podaní najlepších gitaristov bigbítovej éry Československa: Stana Herka, Jozefa Barinu, Jána Baláža, Tomáša Rédeya, Petra Jandu, Radima Hladíka, Fedora Freša a Fera Grigláka! Toto bol môj najväčší zážitok so Stanom, na ktorý nikdy nezabudnem!“


Pavel Zajaček: „So Stanom Herkom som sa zoznámil v roku 1976, keď som nastúpil do TOČR v Bratislave. Bol zamestnaný ako gitarista, ale výborne ovládal aj basovú gitaru. Spolu sme pôsobili aj vo V. V. Systéme, kde v období 70. a 80. rokov hrali aj muzikanti z Orchestra Gustava Broma. Stano bol pri hraní v štúdiu veľmi zanietený, dokázal strhnúť ostatných. Vynikajúco čítal z listu a bez problémov zvládal rôzne žánre. V tom čase som mal aj skupinu ZA-JA-CE a Stano s nami určitú dobu pôsobil. Tiež účinkoval pod mojim vedením v Big Bande Radio Bratislava a po jeho rozpustení v Orchestri Pavla Zajačka. Množstvo rozhlasových a televíznych nahrávok možno len ťažko spočítať, sú to tisícky minút hudby rôznych žánrov. Okrem toho s ním bola vždy obrovská zábava, jeho zmysel pre humor bol nevyčerpateľný a typickým smiechom vždy nakazil všetkých okolo seba...“

Robo Opatovský: „Stano bol svojský... Občas tvrdohlavý, ale na druhej strane veľmi citlivý človek. Vynikajúci muzikant, gitarista... Spolupracovali sme na mojom albume Pravá tvár, odohrali veľa koncertov... Určite mal aj on veľkú zásluhu na tom, že skladby Natália, Sen, Bolo to tak dávno a mnohé iné sa stali hitmi, ktoré sa v rádiách hrajú dodnes a ja ich na každom koncerte spievam.




Aktualizované: 27. 02. 2017