Logo HŽ

Nahrávanie folklóru na území Slovenska XIV

Karol Plicka

Stretnutia s hudbou a s ľudovou piesňou
Etnomuzikológ, fotograf, filmový režisér a kameraman Karol Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni. Už v rokoch 1899 a 1900 spieval v zbore Wiener Sängerknaben. Od roku 1900 žil v Českej Třebovej a na tieto časy sa viaže jeho prvá spomienka na stretnutie so slovenským folklórom – veľmi ho zaujali kysuckí džarkovia, ktorí sem prišli s betlehemskou hrou a koledami.
V rokoch 1909‒1913 študoval na učiteľskom ústave v Hradci Králové. Hlboký zážitok v ňom zanechali divadelní ochotníci zo Skalice, ktorí sem v roku 1910 prišli pod vedením Pavla Blahu zahrať Urbánkove hry. Piesne v ich predstaveniach hrala ľudová hudba Samka Dudíka. Na Plickov hlbší záujem o folklór mala vplyv najmä kapitola Mikuláša Schneidra-Trnavského o ľudovej piesni v Bílého Slovenskej čítanke.

S týmto skladateľom sa neskôr zoznámil a zblížil, ako o tom svedčí aj Trnavského list: „Keď si odo mňa odišiel, dlho som nad Tebou rozmýšľal, lebo si na mňa hlboko zapôsobil. Ako hudobného vedca, spisovateľa a grafického umelca som Ťa už dávno obdivoval, ale ako báječného a znamenitého huslistu len teraz. A čo mám povedať o Tvojej krásnej duši, do ktorej som mohol nazrieť cez Tvoje dobrácke oči, o Tvojej milokrásnej reči, z ktorej žiari dobrota a láska k blížnemu a k umeniu, ktoré je opravdivým vivifikátorom nášho života v údolí sĺz a steskov našej každodennosti? Očaril si ma, Karol! Škoda, že si tak ďaleko [...]. Odkrývaš krásy sveta v obrazoch i piesňach, okolo ktorých chodí každodenný ignorant s ľahostajnosťou [...], kým nepríde [...] Karol Plicka, ktorý ho osvieti a vráti mu možnosť spoznať a uvidieť to, okolo čoho chodil doteraz bez radosti.“ (Mikuláš Schneider-Trnavský, list z 9. novembra 1952)
Na záver štúdií sa Karol Plicka zúčastnil ako člen kvarteta učiteľského ústavu na zájazde do Švédska a v roku 1914 sa stal učiteľom v Úpici a popri zamestnaní študoval hru na husliach u profesora Mařáka v Prahe. Cez prvé prázdniny v roku 1914 sa vybral za ľudovou piesňou na Slovensko. Dostal sa až na hranice, no prechod na Slovensko mu zmarila mobilizácia. V rokoch 1916‒1918 pôsobil ako člen vojenskej kapely a spevák v zbore dvornej opery vo Viedni, v školskom roku 1918‒1919 bol učiteľom v Novom Měste nad Metují a vtedy sa konečne cez prázdniny splnil jeho sen – prvý raz sa dostal na Slovensko, bol v Piešťanoch a z cesty priniesol prvé zápisy ľudových piesní. Ukázal ich Leošovi Janáčkovi a Vítězslavovi Novákovi – obaja hudobníci ocenili zberateľovu precíznosť pri transkribovaní.
Keď bol Plicka v rokoch 1919‒1923 učiteľom v Prahe, bol členom Speváckeho združenia pražských učiteľov a o jeho vzťahu k zborovému spevu svedčí aj skutočnosť, že bol s Václavom Talichom a Jaroslavom Křičkom zakladateľom Speváckeho zboru Českej filharmónie a stal sa aj jeho dirigentom. V čase pražského učiteľovania sa Plicka už každý rok cez letné prázdniny vyberal na cestu za ľudovou piesňou na Slovensko.


Na Slovensku
Po obnovení činnosti Matice slovenskej pozvali Plicku na odporúčanie Leoša Janáčka a Vítězslava Nováka do jej služieb ako zberateľa ľudových piesní a dokumentaristu folklóru vo funkcii referenta Národopisného odboru. Koncom roka 1923 prišiel do Martina so zámerom ostať tu jeden či dva roky a začal sa intenzívne venovať zapisovaniu piesní a fotografovaniu.
„Urobil som vtedy jedno z najväčších rozhodnutí vo svojom živote. [...] Kto vtedy vedel, čo všetko sa na Slovensku zachovalo z dávnych storočí! Bola to krajina chudobná na dary zeme a bohatá na spev, plná tajomných kontrastov piesne a plaču.
Mal som šťastie, že som na Slovensko prišiel doslova v hodine dvanástej a zachytil ľudovú kultúru v čase, keď bola na svojom štýlovom vrchole. Stihol som ešte pamätníkov starých spevov, balád, zaklínadiel a rozprávok. [...]

Vtedajšie Slovensko, to bol mnohotvárny svet starobylej, vysokej ľudovej kultúry. Jej umelecká sila a krása si ma doslova podmanili. Silný moment výtvarný, ktorý prenikal ľudovú kultúru, lákal ma práve tak, ako stránka hudobná. A to všetko mi bolo zdrojom inšpirácie i poskytovalo rozkoš objaviteľa.“ (z filmu Martina Slivku Národný umelec prof. Karol Plicka, 1970, citované podľa: PAUER, 2016)
V rokoch 1927‒1931 absolvoval Plicka popri práci v Matici slovenskej mimoriadne štúdium hudobnej vedy a dejín výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1933 bol spoluzakladateľom a predsedom Filmového odboru pri Spolku slovenských umelcov, v rokoch 1937‒1939 vyučoval v Škole umeleckých remesiel v Bratislave odbor fotografia a film.
Východiskom Plickovej fotografickej tvorby boli cesty za ľudovou piesňou. Spolu so zápisom piesne fotograficky dokumentoval nositeľa piesne, jeho odev, prácu, prostredie i krajinu – takže napokon sa mu stala inšpiráciou celá tradičná ľudová kultúra v najširšom zmysle. Plicka bol presvedčený, že dokumentárna fotografia môže mať aj umelecké kvality. V rokoch 1924‒1926 vydala Matica slovenská v dvanástich súboroch spolu 180 Plickových fotografií ako pohľadnice. V roku 1937 vyšiel prvý knižný album v dejinách slovenskej fotografie – Plickovo Slovensko.


Od fotografie k filmu
Pri dokumentovaní ľudovej piesne a tancov si Karol Plicka uvedomoval potrebu zachytiť aj pohyb. Preto sa od roku 1926 začal zaoberať filmom. Vnímal dobový prudký rozvoj jazyka a estetiky filmu ako moderného umenia. Aj vďaka tomu už prvé dva filmy – Za slovenským ľudom (1928) a Po horách, po dolách (1929), vyvolali zaslúžený ohlas a druhý z nich získal zlatú medailu na Medzinárodnej výstave fotografického umenia vo Florencii a ďalšiu zlatú medailu na I. benátskom filmovom festivale v roku 1932. Vyvrcholením Plickovej kinematografickej tvorby je film Zem spieva (1933), ktorý sa zapísal ako výrazný umelecký počin do dejín slovenskej, ale i svetovej kinematografie. Kolekcia československých filmov, ktorej bol súčasťou, dostala v roku 1934 Pohár mesta Benátok ako najlepšia na 2. ročníku benátskeho festivalu. Finančná stratovosť filmu zapríčinila, že Plicka v ďalších rokoch nakrútil už iba niekoľko krátkych dokumentov.

V roku 1938 na Škole umeleckých remesiel v Bratislave založil celoročný kurz pre kinematografiu – prvú filmovú školu v Československu. Napriek jej krátkemu trvaniu tu získali základy filmového vzdelania Karol Krška, Viktor Kubal i Ján Kadár. Keď bol Karol Plicka v roku 1939 z politických príčin nútený opustiť Slovensko, stal sa zamestnancom Štátneho zememeračského ústavu v Prahe s pracovnou náplňou fotodokumentácie mesta. Aj túto prácu využil na tvorbu umeleckej fotografie a filmu, ktoré dokázal doviesť do takej podoby, že sa v dobovom kontexte stali vlasteneckým činom. V roku 1945 sa vrátil na Slovensko, stal sa predsedom Slovenskej filmovej spoločnosti SLOFIS a čestným členom Umeleckej besedy slovenskej, ale už v roku 1946 odišiel do Prahy, kde s Antonínom Martinom Brousilom a Jaroslavom Boučkom založili Filmovú fakultu Akadémie múzických umení. Pôsobil tu ako mimoriadny profesor na katedre kamery a stal sa prvým dekanom fakulty (1946‒1950). Ďalšie roky až do svojej smrti 6. mája 1987 prežil Karol Plicka v Prahe. Potom sa natrvalo vrátil na svoje milované Slovensko – pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

 

 Metodická a publikačná činnosť
Karol Plicka bol aj priekopníkom pri organizovaní a metodickom a odbornom usmerňovaní činnosti dedinských folklórnych skupín a neskôr aj pri prezentácii štylizovaného folklóru. Najvýznamnejšie z tejto oblasti boli Národopisné hry v Martine v roku 1926, usporiadané pri príležitosti augustových osláv a otvorenia Štefánikovho ústavu. V roku 1945 Plicka spoluzakladal Folklórny festival v Strážnici, v roku 1948 organizoval pri Slovanskej poľnohospodárskej výstave v Prahe reprezentatívnu prehliadku českých, moravských a slovenských súborov. V určitom zmysle vyvrcholením týchto aktivít bolo jeho libreto k programu Zlatá brána pre Československý súbor piesní a tancov v roku 1974.
Karol Plicka začal publikovať už ako učiteľ a v rokoch 1920‒1923 vydal v spolupráci so strýkom, učiteľom Jozefom Horčičkom sedem zošitov Národných piesní pre ľudové školy. Žiaľ, z jeho 25 000 inventarizovaných zápisov slovenských piesní vyšiel iba malý zlomok. Bola to prvá monografia ľudovej speváčky u nás, Eva Studeničová spieva (1928), Slovenský spevník I (1961) s úvodnou štúdiou o prednese ľudových piesní a v spolupráci s Jiřím Horákom Zbojnícke piesne (1965). Až posmrtne vyšli rozprávky zapisované u Slovákov, ktorí prišli v roku 1945 ako repatrianti z Rumunska a osadili ich na Šumave.


Za ľudovou piesňou
Pri zbieraní ľudových piesní získal Karol Plicka podobnú skúsenosť ako mnohí zberatelia pred ním i po ňom – ženy bývajú lepšie informátorky ako muži. Až v takej miere, že sa mu toto delenie stalo akousi základnou klasifikáciou ľudovej piesne:
„Ľudové piesne sa delia do dvoch základných skupín. Na piesne mužské a ženské. Zatiaľ čo ženy mávajú neobyčajnú pamäť a vedia spievať aj chlapské pesničky, ako ich počuli v krčme alebo večer na dedine, muži sa vôbec nestarajú o ženské piesne, kým neprichádzajú do úvahy spoločné ľúbostné alebo svadobné piesne.“ (Z ciest za slovenskou piesňou, časopis Slovensko, 1934) Ďalej Plicka písal, že muži spievajú príležitostne – keď majú dobrú náladu, vypijú si alebo pri muzike. No pre ženy je spev bytostnou potrebou, preto si piesne aj lepšie pamätajú a nekazia si hlas „temperamentným spevom v krčme alebo pri tanci“. Napriek tomu, alebo práve preto, hodnotil Plicka mužské piesne ako „zvláštnejšie“ a tvrdil, že najvzácnejšie važtianske a východoslovenské piesne i piesne od Zvolena a Bratislavy zapísal od mužov. Povzdychol si: „Škoda, že dobrých spevákov ubúda,“ čím mal na mysli mužov, ktorí dobre spievajú.
Karol Plicka vďačne rozprával o zaujímavých zážitkoch pri zbieraní ľudových piesní a z jeho autentického rozprávania ich poznáme najmä z filmov Martina Slivku a z rozhlasových relácií a príhovorov určených napríklad poslucháčom relácie Klenotnica ľudovej hudby, ale aj detským poslucháčom. Týmto krátkym príbehom nechýba vtipná zápletka, ale ich najhlbším jadrom je vždy obdiv k ľudovej piesni a celej tradičnej kultúre, láska k slovenskému ľudu a jeho umeniu a hlboký vzťah k jednoduchému pracovitému človeku a k jeho mravným hodnotám. Plicka bol fascinovaný starobylou kultúrou, ktorá sa v medzivojnovom období zachovávala medzi ľudom ešte ako bytostná súčasť všedného i sviatočného života – niečo také bolo už vtedy nepredstaviteľné iste aj pre slovenského mešťana, nielen pre „pána“ z Prahy. Plicka intenzívne vnímal nadčasovosť takéhoto života a uvedomoval si ju aj vďaka drobným príhodám, keď speváci nevedeli zistiť svoj vek: „Blažení sú tí, čo môžu žiť život a nie roky.“ Je to romantický pohľad na ľud, nehodný skutočného vedca? Iste je v tom romantické očarenie, ale bez neho by ani prísne vedecké bádanie nepreniklo do skutočnej hĺbky a podstaty skúmaného javu.
No nielen Karol Plicka prišiel medzi slovenský dedinský ľud ako do iného sveta; aj dedinčania ho najprv vnímali ako „pánka“, ktorému netreba veľmi dôverovať. Takéto skúsenosti mali už mnohí bádatelia pred ním, ale ešte aj za jeho čias a neskôr spomínal napríklad Janko Blaho, ako musel aj medzi svojimi rodákmi – Záhorákmi prelamovať nedôveru k „pánovi z mesta“. Z Plickovho rozprávania vieme, že si vždy vedel nájsť dômyselný a vtipný spôsob, ako si získať dôveru. A prekážok bolo veľa – napríklad strach z ďalších daní, keď sa svet dozvie, „ako veselo si tu žijeme a spievame“. Alebo prípad dievčaťa, ktoré sa nevydalo iba preto, že ju raz nejaký maliar odmaľoval. Ako potom musel pôsobiť Plickov fotoaparát, keď kdesi nejaká žena zvolala: „Ľudia, utekajte, to vám krásu poberie!“
Plickovo putovanie za ľudovou piesňou bolo v tých rokoch naozaj peším putovaním s ťažkým veľkoformátovým fotoaparátom, ktorému bol verný a až po vojne si k nemu pribral aj pohotovejší prístroj, strednoformátovú zrkadlovku Praktisix. Tieto cesty absolvoval Karol Plicka najmä v mesiacoch, keď sa aj pre nepriaznivé počasie ľudia najväčšmi zdržiavali doma. Niekedy nebolo ľahké nájsť nocľah, a tak raz spal v mrazivom pitvore s naviatym snehom. V izbe ležal ťažko chorý a Plicka začul, ako žena vraví mužovi: „Pošli toho človeka preč. Stane sa nešťastie. Zamrzne.“ Muž jej na to odvetil: „On je človek vandrovný. Je zvyknutý aj na horšie. Nič sa nestane.“
Po rokoch sa nám zdá nepochopiteľné, že v časoch, keď už automobil nebol celkom výnimočným dopravným prostriedkom, mal Plicka k dispozícii iba vlak a ďalej len vlastné nohy. Chyba zrejme nebola len v tom, že mu nepridelili na výskum auto. Na mnohé miesta, ktoré si vybral za svoj cieľ, by sa jednoducho pre zlé cesty nebol dostal a už vôbec by to nebolo možné v zimných mesiacoch. Aj o tomto hovoril vo filme Martina Slivku: „Ak je niečo objavné na mojej práci, objavil som to predovšetkým ako umelec. Bolo to umenie, ktoré mi dávalo silu, otváralo cestu a dalo preniknúť nielen k materiálu, ale aj k ľuďom. To bol asi hlavný a podstatný dôvod, prečo mi nijaká cesta nebola príliš ťažká, namáhavá a neschodná. Na svojich cestách som nikdy nečakal na to, čomu hovoríme priaznivé počasie. Práve naopak, piesne som zbieral ponajviac od októbra do marca, keď bývali ľudia doma. V historickej zime 1929‒1930, ktorá bola nesmierne krutá ‒ ľudia boli doma, nikto nevystrčil nos –, bol som celý čas v teréne. Vtedy to bola pre mňa úplná samozrejmosť, ktorá nestála vlastne ani za reč. Z odstupu času a z pohľadu dneška predsa sa mi zdá, akoby tu bola pôsobila nejaká dobroprajná sila, ktorá ma na všetkých cestách sprevádzala, urobila odolným proti nepriazni každého druhu, dodávala dobrú myseľ v každej situácii.“ (z filmu Martina Slivku Národný umelec prof. Karol Plicka, 1970, citované podľa: PAUER, 2016)


Je zrejmé, že prekonávanie prekážok mal Karol Plicka v povahe, najmä keď mu dodávalo silu nadšenie a chuť poznávať a zbierať. Vieme, že fonograf, ktorý ostal v Martine po Karolovi Antonovi Medveckom, Plicka odložil po prvých pokusoch preto, že ho nemal ako prenášať. Ale azda by predsa bol našiel nejaké riešenie – zdá sa nepochopiteľné, že by sa bol vzdal nahrávania pre takéto ťažkosti. Fonograf dozaista už vnímal ako zastaraný technický prostriedok. Čiastočne to bola pravda, ale v medzivojnovom období ešte nejestvoval dostupný prenosný prístroj, ktorý by ho bol nahradil. Karolovi Plickovi prišlo na pomoc veľkolepé podujatie Českej akadémie vied a umení, ktoré sa pripravovalo už od roku 1910. Josef Zubatý sa vtedy zaujímal o možnosť v rámci ČAVU nahrávať české nárečia. O tomto úmysle napísal 16. januára 1911 Josefovi Chlumskému do Paríža. Chlumský nemal s fonografom veľmi dobré skúsenosti a keď Zubatého zámery konzultoval s fonetikom Jeanom-Pierrom Rousselotom, dostal odpoveď: „Všetkým podmienkam dobrého fonografického zápisu nemôže vyhovieť jednoduchý vidiečan, ktorého nárečie chceme študovať. Dokážu to iba profesionáli. A napokon to teraz nie je to najsúrnejšie.“


Vznik fonoarchívu ČAVU
Myšlienkou nahrávania sa začali v ČAVU znovu zaoberať po vzniku Československej republiky. V roku 1919 rokoval Josef Chlumský v Paríži s Ferdinandom Brunotom, zakladateľom Archívu reči na Sorbonne, i s pánom Pathém, či by nebolo možné založiť podobný archív na univerzite v Prahe. Pathého sa usiloval presvedčiť, aby obnovil pražskú filiálku a aby presťahoval viedenský podnik do Prahy. Myšlienka sa nerealizovala najmä pre nepriaznivé hospodárske pomery v Československu, hoci Pathé prejavil záujem o spoluprácu a Fonetickému ústavu venoval niekoľko gramofónových platní. V roku 1923 navštívil Prahu profesor Brunot. Ako dar od Sorbonne priniesol 25 platní a Chlumskému radil, aby nahrával na zdokonalenom fonografe Eugèna Raveneta. Chlumskému sa myšlienka zapáčila najmä preto, že by to znamenalo nezávislosť na zahraničných spolupracovníkoch, a fonograf pre Fonetický ústav kúpil.

Nenašla sa však nijaká česká firma, ktorá by bola zariadená na galvanoplastické kopírovanie voskových platní. Bolo teda treba zabezpečiť kompletné profesionálne nahrávanie a Ravenetov fonograf používať len pokusne a na doplňujúce nahrávky. V tejto myšlienke podporil Josefa Chlumského aj Hubert Pernot, keď bol na zjazde pre ľudové umenie v Prahe. Sľúbil, že dohodne s firmou Pathé čo najpriaznivejšie podmienky, ale odhadované náklady aj tak prevýšili dotácie Fonografického ústavu. Josef Chlumský preto predložil celý projekt ČAVU. Akadémia zvolila 31. októbra 1928 fonografickú komisiu, ktorej členmi boli Otokar Fischer, Jiří Horák, Josef Chlumský a Josef Zubatý. Tak sa začali písať dejiny Fonografického a gramofonického archívu Českej akadémie vied a umení v Prahe, ktorého hlavným spolupracovníkom za Slovensko sa neskôr stal Karol Plicka.

Literatúra:

GÖSSEL, Gabriel: Fonogram 2. Praha 2006, s. 113‒120.
CHLUMSKÝ, Josef: Fonografický a gramofonický archiv České akademie věd a umění v Praze. In: Časopis pro moderní filologii, 16, 1930, s. 189‒193.
CHLUMSKÝ, Josef: Fonografický archiv České akademie věd a umění. Zvláštní otisk z Věstníku České akademie 1935. Praha 1935.
KRATOCHVÍL, Matěj: Lidová hudba v nahrávkách Fonografické komise České akademie věd a umění. Dizertačná práca, Praha 2010.
PAUER, Marián: Karol Plicka. Bratislava 2016.
SLIVKA, Martin: Karol Plicka – básnik obrazu. Martin 1982, 1999.
SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK IV. Martin 1990, s. 485‒487.




Aktualizované: 22. 10. 2016