Logo HŽ

Nahrávanie folklóru na území Slovenska XVI

Fonografický archiv ČAVU - Ďalší osud gramofónových platní

Hoci Josef Chlumský už v roku 1930 písal, že platne Fonografického archívu ČAVU, teda aj nahrávky slovenského folklóru, sa budú predávať vo Francúzsku i inde vo svete, pravdepodobne sa tak nikdy nestalo. Podľa Chlumského boli platne vylisované začiatkom roka 1930. Pathé frères mali podľa dohody dodať postriebrené matrice a z každej z nich desať vylisovaných platní. Ich postupné zasielanie sa napriek urgenciám pretiahlo až do septembra 1931. Po prvej zásielke začiatkom roka 1930 prišla ďalšia až v lete a z 380 platní bolo 110 chybných – boli to duplikáty, nesprávne skombinované matrice alebo platne, ktoré mali vylisovanú iba jednu stranu. Popri reklamácii profesor Chlumský písomne požiadal predstaviteľov firmy Pathé, aby zriadili oficiálne zastúpenie v Československu a umožnili tak predaj vybraných platní pred koncom roka 1931. Pri výbere dbali členovia komisie na technickú kvalitu i na obsah nahrávok. Pri folklórnych nahrávkach posudzovali autenticitu, preto sa tu objavujú poznámky: „zpěvačka zkažena vystupováním v rozhlase“, „přednes afektovaný“.

Z pôvodného výberu 47 platní sa nakoniec dostalo do predaja 42 a ČAVU i obchodníci sa usilovali dodávať ich školám ako učebné pomôcky a propagovať ich prostredníctvom piatich ministerstiev. Ale komerčné využitie platní ČAVU nebolo úspešné. Mnohé školy odvolali objednávky, niektoré inštitúcie za dodané platne nezaplatili. Pathé navyše pri malých nákladoch zvyšovali cenu za jeden kus. Samozrejme, nešlo tu iba o folklór, vo výbere boli zastúpené rôzne druhy nahrávok. Pre nás je dôležité, že kompletný súbor nahrávok slovenského folklóru sa dostal do Matice slovenskej a do archívu Univerzity Komenského. V roku 1965 prehral Ľudovít Vajdička pre bratislavský rozhlas z gramoarchívu Československého rozhlasu v Prahe na profesionálne magnetofónové pásy takmer všetky Plickove nahrávky.

Vďaka tomu sa niektoré z nich príležitostne dostali do vysielania. Sú zaradené v dokumentačnom fonde a v súčasnosti sú bádateľom prístupné v zdigitalizovanej podobe. Vcelku môžeme konštatovať, že nahrávky ČAVU boli vždy vysoko oceňované, ale málo sa využívali na vedecké či iné účely. Nahrávky folklóru a nárečí tvoria bezpochyby najcennejšie časti tejto zbierky, lebo výber hlasov osobností i reprodukčných umelcov bol dosť problematický a navyše sa prekrýval s hudobnými nahrávkami bežne dostupnými v predaji. Vieme, že nahrávky z týchto platní znejú popri autorskej hudbe Františka Škvora v Plickovom filme Zem spieva a vo výpožičnej knihe je zaznamenané Plickovo meno v roku 1933. Ďalšie zápisy svedčia o využití platní v rozhlasovom vysielaní, ale ani tých nie je veľa. Za protektorátu vydal Ultraphon na platniach niektoré nahrávky českých hercov, po vojne vyšli v reedícii v Supraphone. V roku 1960 vyšiel v Gramofónovom klube súbor piatich 25-centimetrových dlhohrajúcich platní Český slavín, ktorého základom bol výber zo súboru hlasov osobností z fonotéky ČAVU. Nahrávky folklóru prišli na rad až v roku 1962.

Starším mechanickým záznamom chodskej hudby a spevu z roku 1929 bola venovaná tretia, 17-centimetrová EP platňa zo súboru Antologie autentických forem československého hudebního folkloru (v skrátenej reedícii vyšli tieto nahrávky neskôr na dlhohrajúcich platniach). Plickove nahrávky boli teda prístupné iba na pôvodnom vydaní výberu a znovu vyšli v roku 1950 v Supraphone (niektoré označené poznámkou „z archivu České akademie“ – Važec, Kopčany, Púchovská dolina, Hrochoť, Oravská Polhora). Iba ako výnimka sa v roku 1999 objavila na dvojalbume Hrochoť – vrchárske srdce Podpoľania ukážka, ktorú uvádza Plickov hlas slovami „vrchovský zpěv a lidová hudba“ – je pri nej neurčitá poznámka „20. roky SNM Martin“. Milan Križo má v sprievodnom texte zaujímavú informáciu, ktorú sa z Chlumského katalógu nedozvieme: „[...] výraznými osobnosťami boli iste speváci, ktorých si pozval prof. Karol Plicka s ľudovou muzikou do Prahy: Ondrej Mazúch Pánovka, Martin Potančok Zvrška a Martin Poničan Fujazda.“
Dokumentácia k Plickovým nahrávkam je v rámci Fonografického archívu ČAVU azda najdôkladnejšia, lebo zberateľ uvádza nahrávky menom informátora, názvom lokality a incipitom piesne. Vďaka tejto praxi sa interpreti nerozptyľujú tým, že by sa mali sami predstaviť (ako je to napr. u Paňkevyča) a zberateľ im takto navyše pripomína, čo majú počas troch minút na jednu stranu platne naspievať. Tento postup sa všeobecne považuje za vhodnejší ako vytváranie ďalšej neprirodzenej situácie pre interpreta, ktorý sa musí vždy znovu predstaviť.

V niektorých prípadoch sú však údaje o nahrávkach celkom nedostatočné. Potom sa overujú len veľmi ťažko. Matěj Kratochvíl píše o nahrávke ľudovej hudby z Myjavy, na ktorej podľa počúvania hry identifikoval Samka Dudíka ako primáša jeho vnuk, huslista a znalec myjavského interpretačného štýlu Miroslav Dudík: „U nahrávek lidové kapely ze západoslovenské Myjavy neuvádí komise žádné informace o identitě hudebníků, na první poslech ale zaujme styl hry a zjevně vysoká technická úroveň hudebníků. Nápadné je i větší obsazení zahrnující velký cimbál, v první polovině 20. století nástroj stále ještě ne příliš rozšířený, především vzhledem k vysokým pořizovacím nákladům. Pro Fonografickou komisi by organizování cesty takového souboru představovalo úkol značně náročný organizačně i finančně, přesto o něm nejsou nikde žádné záznamy. Proto se lze domnívat, že komise využila hudebníky působící v Praze.


Při úvahách o možné identitě hudebníků na této sérii nahrávek se nabízí jméno slavného myjavského primáše Samka Dudíka (1880‒1967). [...] Pod organizačním vedením Leoše Janáčka se Dudíkova muzika zúčastnila v roce 1927 mezinárodního hudebního festivalu ve Frankfurtu nad Mohanem. Ve druhé polovině dvacátých let 20. století začal také Samko Dudík se svou muzikou navštěvovat Prahu, v roce 1932 se v Praze se svou rodinou usadil a žil zde až do roku 1944. Hrával zde ve vinárnách, ale také s Českou filharmonií a v roce 1929 natočil slovenské lidové písně pro firmu His Master’s Voice. Je tedy pravděpodobné, že jej členové Fonografické komise znali a mohli jej pro nahrávání kontaktovat. Stejně tak je možné, že jeho jméno u nahrávek nebylo uvedeno proto, aby se komise vyhnula konfliktu s His Master’s Voice kvůli Dudíkově smlouvě u této firmy.
Identitu hudebníků tedy nelze s určitostí potvrdit, pokud se neobjeví nějaké dosud neznámé prameny. Miroslav Dudík, vnuk Samka Dudíka a primáš myjavské cimbálové muziky, na základě poslechu nahrávek Fonografické komise potvrdil, že styl hry odpovídá stylu hry Samka Dudíka. [...]” (KRATOCHVÍL 2000, s. 60-62)

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života




Aktualizované: 11. 10. 2016