Logo HŽ

Bratislavská lýra (1966–1998)

Symbol zašlej slávy, výkladná skriňa normalizačnej popmusic, festival, ktorý preslávil Bratislavu v celosvetovom meradle či súťažná prehliadka toho, čo sa u nás ujalo (alebo pretlačilo). Názov medzinárodného hudobného festivalu Bratislavská lýra dodnes vzbudzuje rôznorodé asociácie a kým mladším generáciám sa nespája takmer s ničím, jeho protagonisti i aktéri si nedávno pripomenuli 50 rokov od uskutočnenia prvého ročníka.

Symbol zašlej slávy, výkladná skriňa normalizačnej popmusic, festival, ktorý preslávil Bratislavu v celosvetovom meradle či súťažná prehliadka toho, čo sa u nás ujalo (alebo pretlačilo). Názov medzinárodného hudobného festivalu Bratislavská lýra dodnes vzbudzuje rôznorodé asociácie a kým mladším generáciám sa nespája takmer s ničím, jeho protagonisti i aktéri si nedávno pripomenuli 50 rokov od uskutočnenia prvého ročníka.
Úvahy o slovenskej prehliadke autorov a interpretov populárnej hudby sa v hlavách jej protagonistov rodili už od konca 50. rokov. Pavol Zelenay a Ján Siváček patrili v tej dobe k popredným predstaviteľom domácej populárnej hudby a o potrebe usporiadať podujatie, aké prebiehalo napríklad v talianskom San Reme už od roku 1949, v poľskom Sopote od roku 1961 či pod názvom Zlatý Orfeus v Bulharsku od roku 1965, sa spolu rozprávali stále častejšie. Hoci Československo nebolo členom Eurovízie, určitý dosah na domáce hudobné dianie mala od roku 1956 „putovná“ súťažná prehliadka Eurovision Song Contest. Víťaznú pieseň zvyčajne po vyhlásení prespieval niektorý z našich interpretov v „domácom“ jazyku a mohla sa tak „legálne“ dostať do rotácie vtedajšieho Československého rozhlasu. Popudov na založenie podobného festivalu pribúdalo a po návrate nadšeného Siváčka so Zelenayom zo Sopotu v roku 1964, kde ich nadchli atmosféra, kvalitné skladby, ako aj výkony spevákov a festivalového orchestra, dostali sny o festivale tanečnej piesne jasnejšie kontúry.

Dobrý začiatok a český úspech  
Prvý ročník sa uskutočnil koncom júna 1966 v priestoroch Parku kultúry a oddychu. Lýra sa od začiatku stala „odrazovým mostíkom“ pre mladých interpretov, hoci bola oficiálne autorskou súťažou. Prvé roky festivalu poznačila uvoľnená politická klíma druhej polovice dekády. Tabu preto neboli ani vystúpenia vtedajších hviezd populárnej hudby zo Západu. Úvodné ročníky možno označiť ako český úspech, keďže Zlaté lýry si z nich odniesli Karel Gott, Eva Pilarová, Marta Kubišová a Karel Černoch. Posledný menovaný ju však musel v roku 1969 vrátiť; necelý rok po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa v piesňach nesmela objaviť narážka na udalosti z augusta 1968 či náznaky protisovietskych nálad a Černochova Píseň o mé zemi nebola v kontexte doby žiaducou. (Do finálneho výberu sa dostala napriek neodporúčaniu vtedajšieho zástupcu riaditeľa televízie a vedúceho informačného a tlačového strediska Ladislava Šoltýsa.)

Zákaz vystupovania neskôr dostali viacerí účastníci tohto ročníka festivalu a ich piesne sa nesmeli objaviť ani v rozhlase alebo v televízii. Koniec 60. rokov poznačil festival napätím, rozporuplnými hodnoteniami hudobných odborníkov a politických ideológov. Nepriaznivá atmosféra tak prispela k paradigme „nepotrebnosti“ festivalu, ktorú presadzovali niektorí českí umelci (viacerí z nich v ďalšom období účasť na Lýre bojkotovali, vďaka čomu sa na nej objavili nové mená). Napriek komplikáciám mala Bratislavská lýra aj svoje svetlé chvíle. Atmosféru festivalových večerov oživovali jam sessions v legendárnom V-klube, kde sa návštevníci festivalu mohli stretnúť napríklad s členmi americkej kapely The Beach Boys.


Zakázaný bigbít a snaha o štýlový progres
Aj napriek pochybnostiam a diskusiám o opodstatnenosti Bratislavskej lýry rozhodla napokon o jej ďalšej existencii zvyšujúca sa prestíž doma i v zahraničí, nadobudnuté renomé a kvalitatívny vzostup. Prvú polovicu 70. rokov poznačila normalizácia, ktorá mala za následok štýlový regres. Po odznení bigbítovej vlny 60. rokov začala byť opäť aktuálnou produkcia piesní tzv. stredného prúdu, avšak v modernejšej podobe. Swingový model bol sčasti nahradený novátorskými štýlovými prvkami, no zvuku aranžmánov stále dominovali početne obsadené bigbandy. Tomuto trendu sa nevyhla ani Bratislavská lýra a festivalový orchester sprevádzal všetkých interpretov bez ohľadu na ich štýlovú orientáciu. Rockovo ladená skupina Olympic, soulom inšpirovaný Janko Lehotský i mnohí ďalší interpretovali v roku 1973 súťažné piesne len v sprievode veľkého orchestra. Hrať štýlovo „tvrdšie“ a s menším telesom bolo nežiaduce. Modernejšie znejúce kapely Slovkoncert „exportoval“ na zahraničné angažmány a členovia Modusu, Elánu, Prognózy či LBS si na živobytie zarábali (a do štátnej kasy prispievali) hraním vo švajčiarskych či švédskych baroch. (Uprednostňovanie archaickejšie znejúcej produkcie dokazuje napríklad „bigbiťák“ Miro Žbirka, ktorý sa po návrate zo zahraničných angažmánov uplatnil v Orchestri Gustáva Offermanna.)

Na Lýre 70. rokov sa presadzovala produkcia predstaviteľov stredného prúdu, ktorí neskôr našli svoje miesto v televíznych reláciách Ivana Krajíčka (Diskotéka starších v 80. a Repete v 90. rokoch). Motivácia a súťaživosť sa v priebehu dekády ukázali ako vhodný predpoklad pre výrazný kvalitatívny posun populárnej hudby na Slovensku. Zatiaľ čo prvým ročníkom dominovali stálice vtedajšej populárnej hudby v Československu, neskôr sa k slovu dostali aj mladí, menej známi interpreti, čo znamenalo aj výrazný štýlový posun vpred. V druhej polovici 70. rokov Bratislavská lýra významne ovplyvnila hudobnú scénu na Slovensku. Spolu s lokálnymi festivalmi, ako Košický zlatý poklad, Detvianska zlatá ruža, Bystrické zvony či Festival mladých Bojnice, bola odrazovým mostíkom pre mladých (nie vždy len začínajúcich) interpretov.

Napríklad skupina Modus, ktorá získala Zlatú lýru 1977 s piesňou Úsmev a rok predtým debutovala s koncertným programom na Lýrovom pódiu, pôsobila v tom čase – hoci v inej zostave – už desať rokov. Na Lýre však zabodovala vo svojej najreprezentatívnejšej zostave s Jankom Lehotským, Mekym Žbirkom a Marikou Gombitovou. Dvanásty rok pôsobenia mala za sebou v roku 1979 aj skupina Elán, ktorá vtedy na festivale debutovala s piesňou Bláznivé hry (ocenenou za aranžmán) a nasledujúci rok súťažila s tromi piesňami, z ktorých Kaskadér získal Striebornú lýru. Nemožno teda hovoriť o začínajúcich hviezdach, hoci na domácej scéne sa výraznejšie presadili až po tom, ako zabodovali na Bratislavskej lýre. Obe zoskupenia sa však do piatich rokov od svojich veľkých úspechov paradoxne rozpadli, a hoci zakrátko došlo k ich obnoveniu v nových zostavách, úspech z „lýrových“ čias už neopakovali.

Práve víťazstvo Modusu na Bratislavskej lýre 1977 označujú muzikológovia i hudobní publicisti za významný míľnik v histórii populárnej hudby na Slovensku a medzník pri jej periodizácii. Odrazu sa na lýrovom pódiu mohli objaviť súťažiaci aj v džínsoch namiesto obleku a neprekážali ani malé kapely. Začiatok tzv. „Veľkej éry slovenskej populárnej hudby“ znamenal na oficiálnej, médiami podporovanej hudobnej scéne nástup mladších osobností a nových kapiel s takmer výlučne pôvodnou tvorbou, ktoré svojou hudobnou produkciou aj imidžom často preberali aktuálne trendy z modernej scény krajín za Železnou oponou.

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života




Aktualizované: 13. 10. 2016