Logo HŽ

Sláčikové nástroje v stredoveku

Sláčikové nástroje sprevádzajú ľudstvo odnepamäti. Najstarším z nich je indický ravanastron, ktorého pôvod siaha do mýtických čias bohov. Podoba tohto nástroja dodnes rezonuje v celom Oriente: ako kemenče v Perzii, erh-hu v Číne, no hlavne v rôznych verziách rebabu.

V organologickej literatúre sa často možno stretnúť s názormi, ktoré odvodzujú sláčik od hudobného luku. Hľadať pôvod sláčikových nástrojov (najmä sláčika) v príbuznosti s hudobným lukom však nie je správne. Patrí do inej rodiny nástrojov a zvuk sa na ňom vytvára odlišným spôsobom. V krajinách Orientu spievali pouliční hudobníci balady a sprevádzali rozsiahle epické príbehy pomocou rebabu. Tento nástroj sa v hlbšej polohe zvlášť hodí k spevu vďaka svojej schopnosti tvoriť dlhé tóny podporujúce ľudský hlas. Vieme, že v Bagdade sa používali rôzne tvary a veľkosti rebabu. Jeho existenciu vo veľkosti tenorového nástroja opísal Ibn Chaldún v Mukadimah (Úvod do histórie), okolo roku 900 sa o ňom zmieňuje aj Al-Fárábí v Kitáb al-músiká al-kabír a o sto rokov neskôr Ibn Sina v Kitáb al-saifa. Ibn Sina zanechal aj opis strún, ktoré boli hodvábne a neskôr črevové.

Predchádzajúci obrázok ukazuje perlami zdobený rebab s 5 melodickými a 13 rezonančnými strunami. Vyrezávaná a bohato intarzovaná hlava dokumentuje vysokú kultúru, jemnosť a precíznosť práce Afgancov, rozhodne teda nejde o žiadny primitívny nástroj.

Transfer I: rebab na cestách

Zijád z Bagdadu (789–857), vlastným menom Abul Hasan Alí ibn Nafí (prezývaný po španielsky aj Pájaro Negro), bol v Bagdade žiakom Isháka al-Mausilího. Al-Makarí spomína, že raz zahral kalifovi Harunovi al-Rašídovi (†809) tak dojímavo, že ho jeho učiteľ Al-Mausilí zo žiarlivosti požiadal, aby opustil Bagdad, čo skutočne v roku 813 urobil a odišiel do Córdoby. Tam písal piesne, ktoré po ňom spievali celé generácie. Zijád mal veľký vplyv na iberskú hudobnú kultúru a dodnes je považovaný za tvorcu andalúzskej hudby. Ibn Hajan o ňom napísal, že bol vzdelaný aj v astronómii, histórii, zemepise, pripisuje sa mu napríklad aj vynález zubnej pasty. V Córdobe založil hudobnú školu, do ktorej chodili chlapci i dievčatá, no hlavne otrokyne, ktoré boli veľmi obľúbené na šľachtických dvoroch. Z tejto vzdelávacej inštitúcie sa zachovali testy študentov spevu, napríklad skúška kapacity pľúc, sily dychu a pod. Zijád do Andalúzie priniesol arabskú lutnu (úd). Keď k názvu tohto nástroja pripojíme románsky člen l- a ženskú koncovku -e, dostaneme nový názov: lute. Ako významný hudobník mohol Zijád so sebou doniesť aj rebab, a tak sa osobne postarať o transfer tohto sláčikového nástroja z Orientu do Európy. Napokon z Bagdadu neodišiel sám. V rokoch 822–852 sa za vlády Abd ar-Rahmána II. Córdoba stala strediskom dobre organizovaného a mocného štátu vyznačujúceho sa v tých časoch úplne ojedinelou kultúrnou rôznorodosťou. Nepokoje v Abbásovskej ríši spôsobili, že mnohí učenci a umelci ušli z Bagdadu do maurského Španielska, kam so sebou priniesli množstvo noviniek a vytvorili kultúru, v ktorej sa orientálne tradície miešali so západoeurópskymi. Zaviedli nové štýly poézie, hudby a tanca, priniesli so sebou úd, tamburínu, kastanety a tiež sláčikový nástroj – afganský rebab. Takto možno vysvetliť záhadu objavenia sa sláčikových nástrojov v Európe v 9. storočí, keď ich nachádzame už ako úplne vyvinuté nástroje nesúce znaky dlhej histórie.


Digresia: sláčikové nástroje u starých Slovanov

V tomto dejinnom kontexte je zaujímavá správa byzantského historika Theophylakta Simokattésa, ktorý spomína, že v roku 591 Gréci chytili troch Slovanov, priviedli ich ku cisárovi Maurikiovi a považovali ich za špiónov, hoci so sebou nemali žiadnu zbraň, len hudobné nástroje. V správe sa spomínajú κιθαρα a λυρα. Romantické preklady týchto názvov z 19. storočia (Ján Kollár a i.) sú nesprávne, lebo spomínajú gitaru a husle (gusle) a dávajú tak starým Slovanom do rúk sláčikový nástroj. Pritom staroruské gusle sú brnkacím nástrojom, podobným dnešnému fínskemu kantele, čo je vlastne druh psaltéria tvarovo podobný stredovekému českému krídlu. Κιθαρα je na míle vzdialená gitare a λυρα je názov, ktorý môže označovať nielen klasickú lýru, ale aj iné nástroje. Perzský geograf Ibn Hurdbábih (†911) spomína vo svojich spisoch „sláčikovú lýru“, ktorá bola v Byzancii ekvivalentom arabského rebabu. Názov lira sa v Taliansku udržal dosť dlho, až do renesancie, keď sa vyformovali lira da braccio a lira da gamba.

Arabista Ján Paulíny v monografii Arabské správy o Slovanoch cituje viacero zaujímavých informácií, týkajúcich sa hudobných nástrojov. Ibn Rusta v encyklopédii histórie a zemepisu Kitáb al-aláq an-nafisa (Kniha vzácnych drahocenností) z roku 903 o Slovanoch píše: „Majú rozličné hudobné nástroje: tambury a píšťaly. Ich píšťaly sú dlhé dva lakte a lutna má osem strún.“ Španielsky Žid z Tortosy Ibrahim ibn Jaqúb al-Isráili at-Turtuši v Dikr as-Saqáliba (Správa o Slovanoch, 965) tiež spomína nástroje: „Slovania majú rozličné druhy strunových a dychových nástrojov. Majú píšťalu, ktorá je dlhšia ako dva lakte. Majú tiež strunový nástroj, ktorý má osem strún a ktorého vnútorná strana je plochá a nie vypuklá.“ Spis Hudud al-álam (Krajiny sveta) anonymného autora z roku 982 obsahuje informáciu o tom, že Slovania „majú strunové hudobné nástroje, na ktorých hrajú a ktoré moslimovia nepoznajú“. Ibn Mahmud Gardízí v Zajn al-ahbar (Ozdoba dejín, 1041) píše: „Majú rozličné hudobné nástroje, tambury, píšťaly a iné im podobné. Ich píšťala je dlhá dva lakte, lutna má osem strún a je plochá.“ Píšťaly a lutnu spomína aj Al-Marvází v Kitáb taba i al-hajavan (Kniha o prirodzených vlastnostiach živočíchov, 1120): „Majú niekoľko píšťal. Jedna z ich píšťal je dlhá dva lakte. Lutnu majú osemstrunnú a plochú. Ich lutna nemá kolíčkovú skrinku, ale jej kolíčky sú rovné.“

Na predchádzajúcom obrázku (vpravo) hrá kráľ Dávid na psaltériu „strumento di porco“. Múza hrá na pomerne veľkom portatíve, nad ňou možno vidieť lutnistku a hráčku na oválnej fidule. Vedľa Múzy sú tanečníci s klapkami a tamburínou, pod ňou je tympanista v „mi-parti“ odeve a dve trubkárky s dlhými rovnými nástrojmi, gajdoška a hráčka na šalmaji.


Rebec

Stredoveké sláčikové nástroje môžeme podľa stavby rozdeliť na dva hlavné typy: lepené (s lubmi) a dlabané (bez lubov). Lepením sa vyrábali vielly, dlabaním rebec. Názov rebec je skomoleninou slova rebab. Aj rebab bol dlabaný nástroj, ktorého korpus pozostával z jediného kusa dreva. Z Byzancie poznáme doteraz najstaršie vyobrazenie rebecu na rezbe zo slonoviny. Chlapček či „putto“ (trpaslík) hrá na dvojstrunnom rebecu dlhočizným sláčikom, dvakrát takým dlhým ako je samotný nástroj. Hrá na ňom ako na gambe.

Z uvedených príkladov je zrejmé, že rebec bol sopránový nástroj, ktorý sa väčšinou držal „da braccio“, teda na ramene. Na dvoch predchádzajúcich obrázkoch vidno tancujúcich hudobníkov, z čoho je zjavná aj spoločenská funkcia nástroja. Na rozdiel od viol, o ktorých ešte bude reč, sa rebec ďalej nevyvíjal. Ustrnul v podobe s dlabaným hruškovitým korpusom, na ktorom boli natiahnuté dve alebo tri struny. V stredovekom inštrumentári sa z rúk Dávida a kráľov z Apokalypsy postupne vytratil, prežil však napríklad v balkánskej ľudovej hudbe, kde na ňom hrajú ako na gambe, nájdeme ho tiež v súboroch interpretujúcich stredoveký repertoár. Novodobí výrobcovia kopírujú staré rebeky nielen v sopránovej, ale tiež v altovej, tenorovej a basovej polohe.


Viola

Pomenovanie violových nástrojov je odvodené od mena rímskej bohyne radosti Vitúlie. Jej sviatok (Vitulatio) bol dňom spevov a tancov. V Okcitánii za čias trubadúrov nazývali tieto nástroje viella, v Nemecku fidula, v Taliansku viola, vo Flámsku vedel a v Španielsku vihuela. Kým rebec existoval v podstate v jedinej podobe (s korpusom v tvare hrušky), neskôr vynájdené lepené vielly mali množstvo rôznych podôb. Začnime od extrému: kruhový tvar má viella v Levoči (14. storočie), na ktorej sa zrejme dalo hrať len na všetkých strunách súčasne, oválny tvar nachádzame v Podolínci, tiež v Burgose (13. storočie), pretiahnutý oválny tvar v Malackách, v Perugii a v Amiens. Osmičkový tvar s ostrými tvarmi v Olorone (12. storočie), Glasgowe (1170) a Angerse (12. storočie), vlnito osmičkový s jemnými tvarmi, ktorý sa blíži ergonomickému tvaru v Levoči, v Martinčeku a v Trieri (13. storočie). Existovali tiež vielly s tvarom rebabu, hrušky či rýľa. Príkladom môže byť vyobrazenie z Ludrovej. Francúzska gigue bola obdĺžnikovo hranatá s povytiahnutými rohmi.

Doteraz najstarším známym zachovaným sláčikovým nástrojom je violeta sv. Kataríny de Vigri (1413 – 1463). Hybridný nástroj je uložený spolu s jej breviárom v kláštore v Bologni, kde bola od roku 1456 do svojej smrti abatišou. Violeta má rozmery 49 x 12 cm. Korpus i s krkom sú vyrezané z jediného kusu javora. Spodný diel má na mieste, kde sa napája na gombík strunník, tvar normanskej lýry (okrúhly), druhý korpus je v strede širší a vyšší ako základ (nie je pridaný, je z toho istého kusu dreva ako všetko ostatné). Nástroj má teda dve rezonančné dosky vzdialené od seba centimeter. Na prvej z nich, nižšej, sú v spodnej časti dva rezonančné otvory v tvare „obličiek“, na kratšej vrchnej sa nachádza veľká gotická rozeta. Krk, ktorého zakončenie pripomína mandorlu, je ťažký a hrubý. Ladiace kolíky sú vyrobené z kosti, hlavičky majú srdcovitý tvar. Violeta má štyri pôvodné črevové struny. Spolu s nástrojom sa zachoval aj kompletný sláčik, ktorého vlásie sa napínalo prstami. V roku 1699 bolo obnovené, keďže pôvodné padlo za obeť moliam. Gombík na konci prúta je priglejený a má len funkciu vyvažovať prút, čo predstavovalo v stredoveku bežnú prax. Drevo prúta ani gombíka nemožno rozpoznať. Violeta nemá obdobu v iných nálezoch ani ikonografických dokumentoch. Podobný sláčik namaľoval Giovanni Bellini (1430–1516) na oltárnom obraze sv. Zachariáša.

Zložitý kombinovaný korpus mala violeta sv. Kataríny de Vigri. Uprostred nástroja sa nachádzala širšia časť v tvare nepravidelného obdĺžnika, korpus na mieste strunníka mal tvar lýry.

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.

 




Aktualizované: 13. 03. 2017