Logo HŽ

Stratené Markove pašie J. S. Bacha

Začiatkom apríla zazneli v Slovenskej filharmónii stratené Markove pašie Johanna Sebastiana Bacha v rekonštrukcii maďarského dirigenta a hráča continua Somu Dinyésa, ktorý tieto pašie naštudoval so súborom Solamente naturali. Dielo, o ktorého skompletizovanie sa na základe zachovaného libreta už desaťročia pokúšajú muzikológovia i interpreti, predstavuje Stanislav Tichý, ktorý napísal i recenziu na tento netradičný koncert.

Najslávnejší kantor kostola sv. Tomáša v Lipsku skomponoval podľa nekrológu a životopisu od Johanna Nikolausa Forkela (1802) päť pašií, kompletné sa však zachovali len dvoje: BWV 245 podľa Jánovho evanjelia (1. verzia z roku 1724) a BWV 244 podľa Matúšovho evanjelia (1. verzia z roku 1729). O zvyšných troch pašiových kompozíciách vieme nasledovné: patrí medzi ne pôvodná jednozborová verzia Matúšových pašií uvedená v inventári knižnice Bachovho syna Carla Philippa Emanuela Bacha (až neskôr J. S. Bach dielo prepracoval do podoby s dvomi zbormi a dvomi inštrumentálnymi ansámblami), ďalej Lukášove pašie BWV 246, ktoré však odborníci v súčasnosti pokladajú za Bachovu rukopisnú kópiu diela jeho nám dnes neznámeho súčasníka. Tretím dielom sú Markove pašie BWV 247, ktoré boli v lipskom Thomaskirche pravdepodobne po prvýkrát uvedené na Veľký piatok 23. 3. 1731. Rukopis, ktorý bol v roku 1764 propagovaný lipským vydavateľom J. G. Breitkopfom, sa nezachoval a jeho jediná známa kópia z 19. storočia od F. Hausera podľa svedectiev zhorela v roku 1945 pri bombardovaní. Zachovalo sa však tlačené libreto pašií od Bachovho spolupracovníka Picandera (1700–1764), ktorého vlastné meno bolo Christian Friedrich Henrici. Zo zachovaného textu vidno, že dielo malo z hľadiska formy podobnú koncepciu ako Jánove a Matúšove pašie, t. j. pozostávalo z dvoch dielov, v ktorých sa vzájomne prelínali tri línie: epická (dejová), poetická (reflexívna) a chorály. Základnú, epickú líniu, tvorí doslovné zhudobnenie nemeckého Lutherovho prekladu 14. a 15. kapitoly Markovho evanjelia, ktoré formou recitatívu prednáša Evanjelista, priamu reč jednotlivých postáv (Kristus, Judáš, Peter, Pilát, atď.) spievajú ďalší speváci a reč davu ľudí (veľkňazi, učeníci, dav zhromaždený pred Pilátom a pod.) je zhudobnená v tzv. turbae-zboroch. Poeticko-reflexívnu líniu diela tvoria úvodný zbor, záverečné zbory prvého a druhého dielu pašií a árie s veršami od Picandera. Treťou líniou sú chorály symbolizujúce zhromaždenie veriacich. K jednotlivým dejovým epizódam sú vhodne vybrané strofy z duchovných piesní, ktoré spieva zhromaždenie pri evanjelických bohoslužbách.

V súčasnosti je jednoznačne preukázané, že Bach do svojich vrcholných cirkevných vokálno-inštrumentálnych diel (Vianočné oratórium, Matúšove pašie) preberal kompozične mimoriadne hodnotné časti zo svojich duchovných i svetských kantát. Je možné, že už pri komponovaní príležitostných diel určených pre jednorazové uvedenie (kantáty ku sobášu, pohrebu, voľbe mestskej rady a podobne) mal na mysli ich konečné uplatnenie s novým textom vo väčšom diele, ako o tom uvažuje napríklad Nikolaus Harnoncourt v knihe Hudobný dialóg v kapitole Metóda paródie u Bacha. Táto metóda bola v Bachovej dobe celkom bežná a spočívala v tom, že pod existujúcu hudbu skladateľ podložil nový text s rovnakou štruktúrou metra a rýmu. Príkladov, na ktorých možno detailne študovať, ako to Bach robil, je mnoho. Najznámejšie sú vo Vianočnom oratóriu, BWV 248 (v častiach prevzatých zo svetských kantát BWV 213, 214 a 215), krátkych latinských omšiach (BWV 233 –236) a v Matúšových pašiách. V ich prípade sa síce nezachovala hudba predlohy – bola ňou hudba k smútočnej slávnosti za Bachovho bývalého chlebodarcu (knieža Leopolda z Anhalt-Köthenu) – zachovalo sa však libreto s analogickou zhodou veršov v častiach, ktorých hudbu Bach prevzal do Matúšových pašií.


Hľadanie podoby strateného diela

Už v 60. rokoch 19. storočia si redaktor viacerých zväzkov súborného vydania Bachových diel Wilhelm Rust všimol pri skúmaní Picanderovho textu Markových pašií metrickú a veršovú zhodu úvodného a záverečného zboru ako aj troch árií s tými, ktoré sa nachádzajú v zachovanej Bachovej Smútočnej óde (Trauer-Ode) BWV 198 z roku 1727 pre zosnulú manželku kurfirsta Christianu Eberhardinu. Emocionálny výraz hudby je podobný ako v pašiách. Na Rustovu myšlienku nadviazal pri prvej čiastočnej rekonštrukcii pašií v roku 1964 Diethard Hellmann. Dodnes sa väčšina odborníkov (vrátane Friedricha Smenda a Alfreda Dürra) zhoduje v tom, že uvedené časti prevzal Bach do Markových pašií, podobne ako aj v tom, že predlohou pre altovú (kontratenorovú) áriu Falsche Welt bola prvá ária z kantáty Widerstehe doch der Sünde BWV 54. V prípade ďalších dvoch z celkovo šiestich árií Markových pašií sa však jednotliví „hľadači“ pôvodnej podoby pašií líšia. Čo sa týka záverečného zboru Prvého dielu pašií viacerí z nich (napr. Simon Heighes vo svojej kompletnej rekonštrukcii diela z 80. rokov minulého storočia) sem kladú chorálovú fantáziu z úvodu Bachovej kantáty Ach Herr, mich armer Sünder BWV 135, v ktorej cantus firmus (na Slovensku evanjelikom i katolíkom známa melódia pašiového chorálu Ó hlava ubolená) zaznieva v dlhých notových hodnotách v base zboru. Podobne aj Johann Sebastian Bach uzavrel Prvý diel Matúšových pašií chorálovou fantáziou O Mensch, bewein’ dein’ Sünde gross, ktorá bola pôvodne úvodným zborom staršej verzie Jánových pašií.

Problém chýbajúcich recitatívov

Doplnenie šestnástich chorálových strof nepredstavuje pri rekonštrukcii príliš veľký problém, pretože Bachov syn Carl Philipp Emanuel Bach vydal zozbierané otcove úpravy evanjelických chorálov (čiastočne z jeho kantát a pravdepodobne aj zo stratených diel) v štyroch zväzkoch v rokoch 1784 až 1797. Tieto sú dnes k dispozícii – samozrejme, výber z nich sa môže v prípade jednotlivých pokusov o rekonštrukciu diela líšiť. Najväčšou prekážkou kompletnej rekonštrukcie Markových pašií sú chýbajúce recitatívy a turbae-zbory. Je veľmi pravdepodobné, že práve túto epickú líniu diela Bach skomponoval nanovo. Priekopník pašiových rekonštrukcií Diethard Hellmann sa ich nepokúšal obnoviť – pri uvedení považoval za dostatočné prepojiť jednotlivé zrekonštruované zbory, árie a chorály hovoreným prednesom príslušných pasáží z Markovho evanjelia. Ďalšími možnosťami sú: 1.) recitatívy a turbae-zbory nanovo skomponovať, prípadne s použitím úprav vhodnej Bachovej hudby pre turbae-zbory (takto postupovali napr. Gustav Adolf Theill, Johannes H. E. Koch, Ton Koopman a ďalší), 2.) použiť upravené recitatívy z Matúšových pašií, aj keď text sa nebude doslovne zhodovať, no dejová línia ostane zachovaná (Soma Dinyés), 3.) použiť štýlovo príbuznú hudbu Bachových súčasníkov alebo dokonca 4.) použiť štýlovo odlišnú hudbu Bachových predchodcov, aby poslucháč mohol ľahko rozlíšiť, kde skutočný Bach začína a končí (Jos van Veldhoven s použitím diela talianskeho hudobníka a skladateľa Marca Gioseppe Perandu, pôsobiaceho v Nemecku v 17. storočí). Treťou uvedenou cestou sa vydal Austin Harvey Gomme, jeho verzia pre uvedenie (performing version) je dostupná v publikovanej podobe (vydavateľstvo Bärenreiter).

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 16. 05. 2017