Logo HŽ

music zoom - Hudobné delikatesy

Mnohí hudobníci, skladatelia aj interpreti, patrili medzi známych gurmánov. A mnohí z nich túto svoju vášeň preniesli aj do hudby. Peter Katina v úvodnom dieli nového seriálu MusicZoom, ktorý vychádza z rovnomenných popularizačných prednášok v košických Kasárňach/Kulturparku, prináša hudobné menu, ktoré pobaví i prekvapí svojou pestrosťou.

Keď sa povie hudba a jedlo, nemožno si nespomenúť na text slávnej árie anglického barokového skladateľa Henryho Purcella If Music Be the Food of Love s citátom zo Shakespearovho Večera trojkráľového: „Ak je hudba pokrmom lásky, tak hraj ďalej!“ Ide, samozrejme, o metaforu, no v hudbe od stredoveku po barok existujú aj explicitnejšie odkazy na jedlo, veď nielen hudbou je človek živý. Odhliadnuc od drobných vtipných skladbičiek, medzi aké patrí napríklad chronicky známy Mozartov Chlieb s maslom, či Mendelssohnovho gastronomického vyznania so sladkým názvom Grand Duet pre parené buchty a tvarohovú štrúdľu, existujú aj diela významných skladateľov 20. storočia, ktorí sa tejto téme venujú s nadhľadom: napríklad jazzový balet Kuchynská revue Bohuslava Martinů s podtitulom Pokušení svatouška hrnce, kde spolu tancujú časti kuchynského náčinia, v Orffových Carmina Burana v časti Olim Lacus Colueram zase spieva pečená labuť: „Beda mi, ležím na tanieri celá čierna a opečená!“, zaujímavé je aj „zmrzlinové sexteto“ Ice Cream Sextet z opery Street Scene Kurta Weilla. Dokonca aj taký „vážny“ skladateľ, akým bol Luciano Berio, vo svojej skladbe pre zbor pod názvom Cries of London používa text inšpirovaný zvolaniami londýnskych pouličných predavačov: „Cesnak, dobrý cesnak, je liekom na všetky choroby a keď zdravie stratíš, bež si kúpiť cesnak...“ Azda najväčší hold kulinárskemu umeniu vzdal Jean Françaix v trojčasťovej skladbe pre miešaný zbor Ode à la gastronomie, kde oslavuje bohyňu Gastéréu ako „desiatu z múz“. Začneme však, ako inak, od Bacha.

Káva ako luxus

Dielo Schweigt stille, plaudert nicht BWV 211, známe aj pod názvom Kávová kantáta, patrí medzi svetské kantáty Johanna Sebastiana Bacha. Skladba vznikla niekedy medzi rokmi 1732 a 1735. Inak vážny kantor si v nej berie za vzor v 18. storočí obľúbený žáner komického intermezza, ktoré obsahovalo postavu mladej, atraktívnej a vtipnej ženy a staršieho, menej chápavého muža, archetypy žánru commedia dellʼarte. Libreto Bachovho diela naznačuje, že niektorí ľudia v 18. storočí považovali pitie kávy za zlozvyk. Autorom je poštový úradník Christian Friedrich Henrici, prezývaný aj Picander, ktorý napísal aj libreto k Matúšovým pašiám. Kávová kantáta obsahuje tri hlasy (soprán, tenor, bas), sláčiky, flautu a continuo. Postavami sú Rozprávač, starý Šlendrián a jeho dcéra Lízka. Kantáta vtipne reflektuje dobovú novinku, ktorá sa stala módnym trendom. V texte otec vyzýva dcéru, aby sa vzdala kávy. Dáva jej ultimátum, že jej odoprie oblečenie a jedlo, jej je to však jedno. Hrozí jej tiež, že jej odmietne nájsť manžela. Lízka ale vyhlasuje, že sa vydá, iba ak jej ženích dovolí piť toľko kávy, koľko bude chcieť. Svojhlavá dcéra nakoniec víťazí a v závere všetky tri postavy spievajú, že „pitie kávy je úplne prirodzené“. Part Lízky je ódou na tento nápoj: „Káva chutí sladšie než tisíc bozkov, jemnejšie než muškátové víno a ak ma chcete potešiť, doneste mi kávu ako darček!“ Z dejín vieme, že káve vo veľkom holdovali napríklad Voltaire, Jonathan Swift, Honoré de Balzac sa ňou údajne predávkoval. Bach, zdá sa, bol tiež kávovým nadšencom. Súbor Collegium musicum, ktorý založil Georg Philipp Telemann v roku 1702, mal pravidelné koncerty v Zimmermannovej kaviarni neďaleko lipských mestských hradieb, tu sa uskutočnila aj premiéra Kávovej kantáty. Skladba zodpovedá dobovému žánru tzv. moralizujúcej kantáty, pričom predmetom odľahčenej kritiky je nadmerné pitie kávy, v tých časoch luxusnej komodity. Káva dorazila do Európy približne v časoch Bachovho narodenia a na začiatku 18. storočia ovplyvnilo nadšenie pre kávu v západnej Európe takmer celú pruskú ekonomiku. Existujú dohady, že predobrazom rebelantskej Lízky mohla byť Bachova vlastná dcéra. Elisabeth Friderica, jediná Bachova dcéra, ktorá sa vydala, má rovnaké meno ako hlavná postava kantáty.


Labužník Rossini

Gioachino Rossini bol jedným z najpopulárnejších a najúspešnejších operných autorov všetkých čias. Ako 38-ročný mal za sebou 38 opier a bol svetovou celebritou, preto sa druhú polovicu života rozhodol stráviť na odpočinku. Okrem Talianska žil aj v Paríži, kam sa opäť vrátil v roku 1855, aby si vo svojej novej vile v Passy napravil chatrné zdravie. V posledných desiatich rokoch života sa vrátil ku komponovaniu, písal však len pre priateľov. Známou je séria jeho skladbičiek s názvom Péchés de vieillesse (Hriechy staroby). Ide o zbierku 150 vokálnych a klavírnych diel vytvorených v rozpätí rokov 1857 až 1868. Cyklus predstavuje salónnu hudbu, náladové kúsky, založené na starších skladbách, určených na neformálne sobotné večierky, počas ktorých Rossini zabával hostí v salóniku svojej francúzskej vily. Štvrté vydanie Hriechov staroby má podtitul Štyri predjedlá a štyri dezerty. Pozornosť v ňom venoval svojej manželke Olympe Pélissierovej, psovi Ninimu a obľúbenému papagájovi Perrucheovi. Medzi Dezerty skladateľ zaradil Figy, Mandle, Hrozienka a Oriešky, po ktorých nasledujú Predjedlá: Reďkovky, Ančovičky, Nakladané uhorky a Maslo. Rossini nemal nikdy ďaleko k dobrému stolovaniu, jeho babička bola pekárka a on sám sa vyučil za mäsiara, navyše bol skvelý domáci kuchár a jeho celoživotnou vášňou bolo chutné jedlo. Traduje sa, že v živote plakal iba trikrát: prvýkrát, keď počul spievať jedného skladateľa, druhýkrát na premiére svojho Barbiera zo Sevilly a tretíkrát, keď mu počas pikniku spadlo plnené kura do rieky. Rossini bol veľmi vtipný človek, jedna z jeho skladieb sa napríklad volá Malá prechádzka z Passy do Courbevoie. Prechádza všetkými tónmi chromatickej stupnice a podľa Rossiniho sa má hrať „veľmi homeopaticky“. Jeho Astmatická etuda je taká rýchla, že sa nedovolí interpretovi ani nadýchnuť. Známy gurmán je okrem svojich opier slávny aj v gastronómii a viacero jedál bolo pomenovaných na jeho počesť, napríklad Tournedos Rossini, narýchlo opečený rezeň z hovädzieho chrbta, ktorý špeciálne pre Rossiniho vytvoril šéfkuchár Marie-Antoine Carême.


Králik à la Bernstein

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.




Aktualizované: 11. 08. 2017