Logo HŽ

music zoom - Hudba a šport

Hudba a šport sú si menej vzdialené, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Už v 16. storočí napísal škótsky skladateľ Tobias Hume (1569–1645) skladbu This Sport Is Ended. Rossini síce v neskoršom veku prestal písať opery, no medzi skladby z tohto obdobia patrí napríklad trojčasťový piesňový cyklus La Regata Veneziana popisujúci preteky lodí. O Debussym sa vie, že bol nadšený tenista, pričom tento šport inšpiroval aj niektoré z jeho diel. Francis Poulenc napísal skladbu Gloria po tom, ako videl benediktínskych mníchov hrať futbal.

Richard Strauss, Leonard Bernstein i John Williams vytvorili olympijské hymny, hoci tá Straussova je poznamenaná kontroverziou, keďže bola určená pre olympijské hry v nacistickom Nemecku v roku 1936. Edward Elgar napísal dielo He Banged the Leather for Goal v roku 1898, skladba sa však dočkala premiéry až v roku 2010. Elgar ako fanúšik tímu Wolverhampton Wanderers často chodil na zápasy a názov skladby je citátom z novinového článku, išlo o akési zhudobnenie športovej reportáže. Bohuslav Martinů napísal v roku 1924 dielo Half-Time (Polčas). Michael Nyman, fanúšik tímu Queens Park Rangers, vytvoril skladbu After Extra Time (Po predĺžení) a je tiež autorom diela Beckham Crosses. James MacMillan, ktorý zase fandí tímu Celtic Glasgow, skomponoval v roku 1998 skladbu The Beserking. Fanúšik Arsenalu Mark-Anthony Turnage využil štadiónový spev v orchestrálnom diele Momentum. A názov Symfónia č. 5 „Galatasaray“ (2005) od Kamrana Inceho azda hovorí sám za seba. Fascinujúcou je aj séria raných skladieb amerického experimentátora Johna Zorna s názvami Pólo, Lukostreľba, Curling, Hokej, Šerm a Lacrosse, ktoré zaradil do zbierky Parachute Years a časť z nich nedávno vyšla na albume s podtitulom Olympiáda Johna Zorna č. 1. Športovej tematiky sa dotkol aj nedávno zosnulý americký jazzový gitarista John Abercrombie na svojom albume 39 Steps v skladbe Green Street. Témou, ktorá fascinovala Abercrombieho, je športové prostredie futbalových klubov, názov skladby vznikol podľa rovnomenného filmu Green Street mapujúceho undergroundový svet anglických futbalových fanúšikov.

Debussyho „ruský tenis“

Jeux (Hry) sú Debussyho posledným orchestrálnym dielom. Skladba s podtitulom Poème dansé vznikla pôvodne ako hudba k choreografii Václava Nižinského pre legendárny Ruský balet Sergeja Ďagileva. Na premiéru 15. mája 1913 (len dva týždne pred Stravinského škandálom so Svätením jari) napísal recenziu skladateľ Erik Satie. Z choreografie bol nadšený, v článku opisuje hru „ruského tenisu“, ktorú hrali traja hráči v záhone kvetov bez siete a s loptičkou veľkosti futbalovej lopty. Debussy bol, naopak, z výsledku Nižinského práce zdrvený a protestoval proti dehonestácii svojho diela. Jeux je jemná a sofistikovaná manifestácia Debussyho idey hudby ako voľne plynúcej formy „farieb a rytmizovaného času“. Výnimočnú orchestrálnu kompozíciu napísal Debussy počas neuveriteľných troch týždňov, v priebehu augusta až septembra 1912, dielo však nebolo prijaté pozitívne a onedlho ho zatienilo Svätenie jari. Príbeh rozpráva o chlapcovi a dvoch dievčatách hrajúcich spolu tenis. A ako dvojzmyselne dodáva Debussy, „v temnejúcich tieňoch záhrady sa zároveň ukrýval i náznak čohosi hriešneho“. Názov tak možno ironicky interpretovať aj ako „hry hrané na ihrisku i mimo neho“. Azda to bola rýchlosť komponovania, ktorá dala Debussymu myšlienkovú voľnosť a zároveň jeho dielu intuitívny tvar. Skladba Jeux je vystavaná zo siete jemne prepojených myšlienok, v ktorej sa jeden motív stáva východiskom pre ďalší, takže žiadna hudobná textúra sa neopakuje vo svojom pôvodnom tvare. Originálny scenár baletu je dnes už takmer irelevantný – aj vzhľadom na očarujúcu hudbu, ktorá funguje ako samostatné a uchvacujúce dielo.

Z kaviarne na športoviská

Športy a zábavy (Sports et divertissements) sú cyklom krátkych klavírnych skladieb, ktoré Erik Satie skomponoval medzi 14. marcom a 20. májom roku 1914. Satie, spočiatku vnímaný ako bizarná postava parížskej avantgardy začiatku 20. storočia, predznačil svojimi dielami minimalizmus, surrealizmus aj absurdné divadlo, hoci slovník súčasných francúzskych skladateľov z roku 1911 o ňom opatrne hovorí ako o autorovi „zvláštnej, ale subtílnej hudby“. Jeho cyklus Športy a zábavy pozostáva z úvodného chorálu a dvadsiatich hudobných skíc zobrazujúcich rôzne športy a voľnočasové aktivity. Predstavuje vrchol Satieho humoristických klavírnych suít (1912–1915), no odlišuje sa od nich fúziou rôznych umeleckých druhov. Športy a zábavy vznikli totiž pôvodne ako bibliofília s ilustráciami Charlesa Martina a hudbou, poéziou a kaligrafickými textami, partitúrami samotného Satieho pre magazín La Gazette du Bon Ton. Prvý, koho jeho vydavateľ Lucien Vogel s touto zákazkou oslovil, bol údajne Igor Stravinskij, ten však ponuku odmietol. Satie mal s podobnou prácou skúsenosti z kabaretu Le Chat Noir na Montmartri, kde pôsobil ako klavirista od roku 1880 a považoval daný formát za ideálny pre svoje interdisciplinárne nadanie. „Hlavne, aby to bolo krátke“ – znelo motto „športového albumu“, a aj preto mala každá skladba rozsah jednej rukopisnej strany. Komické, zábavné, vážne i cynické dielko poslucháčovi poskytuje nahliadnutie do skladateľovho podvedomia a sveta snov. (Do partitúr Satie vpisoval svoje vlastné surrealistické verše.) Názvy jednotlivých častí korešpondujú s názvami športov – Golf, Tenis, Jachting, Kúpanie v mori, Konské preteky, Tobogán, prípade aktivitami v prírode (Lov, Piknik, Rybačka). Skladateľ Darius Milhaud cyklus nazval „jedným z najcharakteristickejších diel modernej francúzskej školy“ a Rollo Myers v biografii Erik Satie z roku 1948 napísal: „Satie dokazuje, že je umelcom najvyššej kvality a že tvorí na úrovni, ktorá by pre väčšinu skladateľov znamenala hendikep, pritom on triumfuje nad obmedzeniami, ktoré si sám nastavil s virtuozitou dokonale mieriaceho strelca. Je to síce dielo miniatúrneho rozsahu, ale je umenie iba záležitosťou rozmerov?“

Čiarový rozhodca Šostakovič

Zoznam Šostakovičových diel z vojnových a povojnových rokov obsahuje niekoľko vlasteneckých skladieb na objednávku, vrátane návrhu hymny ZSSR, s ktorou však na celonárodnej súťaži v roku 1943 nakoniec neuspel. Jeho orchestrálna suita Ruská rieka op. 66 z roku 1944 vznikla ako druhá varietná šou, ktorú si u Šostakoviča objednal ansámbel s absurdne znejúcim názvom Spevácky a tanečný súbor NKVD. V diele sa Šostakovič prejavil ako priaznivec športu. Skladateľ vášnivo fandil tímu Zenit Leningrad, nebol však iba obyčajný futbalový fanúšik, bol doslova futbalovým fanatikom. Písal futbalové články do sovietskych športových periodík, za svoju angažovanosť získal dokonca ako ocenenie funkciu čestného rozhodcu (slabý zrak mu však neumožnil funkciu vykonávať). Podľa spisovateľa Maxima Gorkého sa Šostakovič na zápasoch správal „ako malý chlapec, vyskakoval, vykrikoval a gestikuloval“. Jeho propagandistický balet Zlatý vek z roku 1930 popisuje úspechy sovietskeho futbalového tímu počas ich návštevy na skorumpovanom a skazenom Západe. V skladbe stojí „zdravá“ atletická hudba futbalistov a ďalších sovietskych športovcov v ostrom kontraste so „skazenými“ tancami západných imperialistov. Sovietske autority rady využívali ikonickú postavu Šostakoviča a jeho záujem o futbal na propagandistické účely. Počas 2. svetovej vojny sa Šostakovičovi naskytla ďalšia príležitosť napísať „futbalovú hudbu“ a on sa témy samozrejme chopil s nadšením. Výsledkom je rozmarný galop Futbal, jediná „športová časť“ Ruskej rieky, znázorňujúci zápas medzi tímami Leningradu a Moskvy. V skladbičke – baletnej scéne rýchlo plynúce pasáže a agilný pohyb živo popisujú hru s vtipom a realistickosťou, pri dvoch moduláciách do Es dur vraj môže poslucháč doslova pocítiť „nadšenie z gólu“. Ruská rieka bola zamýšľaná ako oslava víťazstva pri Stalingrade na rieke Volga. Cyklus mal premiéru 17. apríla 1944. Obsahoval tiež Waltz, ktorého partitúra sa neskôr stratila, vstupný Pochod a dva vlastenecké chorály na text I. Dobrovoľského (Bitka o Stalingrad a Záverečná pieseň).


Sibeliova lyžiarska stopa

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 20. 09. 2017