Logo HŽ

music zoom - Padajúce hviezdy

Umelci, o ktorých bude nasledujúci text, väčšinou odišli zo sveta hudby pred dovŕšením štyridsiatky. Hoci zažiarili rýchlosťou kométy, predčasné úmrtia, tragické nehody, závislosti a fatálne zranenia spôsobili, že sa ich kariéra skončila náhle. Niektorí trpeli nevyliečiteľnými chorobami, ktoré im znemožnili venovať sa naďalej umeleckej dráhe, no dôvodom, že svet prišiel o ich umenie, boli tiež psychické problémy či užívanie návykových látok.

Z klasickej hudby možno spomenúť napríklad dirigenta židovského pôvodu Istvána Kertésza (1929–1973), ktorý prežil holokaust, no utopil sa pri kúpaní v mori počas turné v Izraeli, či dirigenta Guida Cantelliho (1920–1956), nástupcu Toscaniniho v La Scale, ktorý zahynul vo Francúzsku pri leteckom nešťastí. Rakovine podľahli dirigenti Thomas Schippers (1930–1977), Ferenc Fricsay (1914– 1943) či operná speváčka Kathleen Ferrier (1912–1953). Klavirista Dino Ciani (1941–1974) zahynul pri autonehode, čembalista Scott Ross (1951–1989), ktorý nahral všetky Scarlattiho sonáty, podľahol AIDS. Klavirista Alexej Sultanov (1969–2005), víťaz Van Cliburnovej súťaže, zomrel v roku 2005 ako 35-ročný po sérii srdcovo-cievnych príhod. Spevák Fritz Wunderlich (1930–1966) podľahol následkom zranení po páde zo schodov, Jussi Björling (1911–1960) infarktu, violončelista Emanuel Feuermann (1902–1942) zomrel pri banálnej operácii, kanadský klavirista André Mathieu (1929–1968) prehral boj s alkoholom, klavirista Terence Judd (1957–1979) spáchal ako 22-ročný samovraždu, huslista Jacques Thibaud (1880–1953) zahynul pri leteckom nešťastí vo Francúzskych Alpách a Josef Hassid (1923–1950), ktorý trpel mentálnou poruchou, zomrel na meningitídu. V jazze rezonuje známy smutný prípad basgitaristu Jaca Pastoriusa, kontrabasistu Paula Chambersa zabila tuberkulóza, basista Scott LaFaro aj trubkár Clifford Brown obaja zahynuli pri autonehode, gitarista Wes Montgomery zomrel na infarkt a Glenn Miller pri leteckom nešťastí – všetci predčasne...

Enfant terrible husľovej hry

Francúzska huslistka Ginette Neveu (1919–1949), ktorá sa narodila vyhodit v Paríži v hudobníckej rodine, bola praneterou známeho organistu a skladateľa Charlesa-Mariu Widora. Zázračné dieťa najskôr vyučovala mama a už ako 7-ročná odohrala svoj sólový debut. Rodičia ju poslali študovať na Parížske konzervatórium, neskôr ju učili George Enescu, Nadia Boulanger i Carl Flesch. Keď ju Flesch pozval študovať k sebe do Berlína, po štyroch rokoch jej povedal: „Dieťa moje, nebesá ti nadelili veľký dar a ja do toho nehodlám zasahovať. Môžem ti iba udeliť niekoľko drobných technických rád.“ Keď Neveu ako 9-ročná odohrala koncert vo Švajčiarsku, nazvali ju „Mozartom v sukniach“. Ako 16-ročná vyhrala v konkurencii 180 súťažiacich Husľovú súťaž Henryka Wieniawského, keď porazila i o jedenásť rokov staršieho Davida Oistracha. Neveu vystúpila v prestížnych svetových koncertných sálach, no jej sľubnú kariéru načas prerušila až 2. svetová vojna. Bezchybná interpretácia a silná osobnosť huslistky zanechávali hlboký dojem, jej hra bola povestná intenzitou tónu, mimoriadnou dynamikou a dokonalým zvukom. Zároveň milovala šport, jazdu na koni a tenis a podľa vyjadrení známych „fajčila ako komín“. Podľa manažéra Waltera Leggeho sa „preháňala po Paríži na bicykli v ťažkých topánkach, krátkych ponožkách, vlnenej sukni a vo svetri, kým husle nevyčísliteľnej hodnoty mala zavesené na riaditkách.“

Jej posledný koncert sa uskutočnil 20. 10. 1949. Potom, 28. októbra, nastúpila v Paríži na palubu lietadla na svoje ďalšie turné, no to po dvoch neúspešných pokusoch pristáť na letisku Sao Miguel Island na Azorských ostrovoch, narazilo do pohoria Monte Redondo. Zahynulo všetkých 48 cestujúcich, Ginette Neveu a jej brat Jean-Paul, francúzsky boxerský šampión Marcel Cerdan (vtedajší partner Edith Piaf) a Suzanne Roig, vnučka spisovateľa Saint-Exupéryho. Edith Piaf vo svojej autobiografii Kolesá šťastia napísala: „Precestovala by som tisícky míľ, len aby som mohla počuť skvelú Ginette Neveu.“ Neveu zahynula na vrchole kariéry, len dva mesiace po 30. narodeninách. Ako dôsledok viacerých leteckých nešťastí, pri ktorých zahynuli viacerí slávni hudobníci, vyhlásil huslista Yehudi Menuhin, že prestane na turné lietať a bude radšej cestovať loďou. Walter Legge o Ginette Neveuovej povedal: „Vo chvíli, keď sa jej prsty dotkli strún, sa jej tvár rozžiarila v nebesky extatickej kráse. Počas hry sa predkláňala ponad nástroj ako panter pripravený k skoku a tóny, ktoré jej nástroj vydával, mali takmer divokú intenzitu.“ Známa huslistka Ida Haendel sa o nej vyjadrila: „Bola totálne oddaná hudbe, ktorá ju pohlcovala do takej miery, že pre ňu neexistovalo nič iné. Jej dramatické nástupy mali silu vulkánu.“ A redakcia Daily Mail napísala: „Jej hra bola to najlepšie, čo sme od čias Fritza Kreislera mali možnosť počuť,“ kritik Virgil Thomson jej status opísal slovami: „Ginette Neveu patrí k najväčším umelcom našich čias.“


Miláčik publika

Klavirista William Kapell (1922–1953) vyrástol na Manhattane, kde jeho rodičia vlastnili kníhkupectvo. Hudobníkov otec bol španielsko-rusko-židovského pôvodu a rodina matky pochádzala z Poľska. Kapell študoval na Juilliard School u Olgy Samaroffovej, bývalej manželky dirigenta Leopolda Stokowského. Keď mal desať, vyhral prvú súťaž, kde bola hlavnou cenou večera so slávnym klaviristom Josém Iturbim. Nasledujúci rok absolvoval Kapell debutový recitál ohodnotený ako najlepší koncert hudobníka do 30 rokov. Slávnym sa stal už ako 20-ročný, po mimoriadne úspešnom uvedení Klavírneho koncertu Arama Chačaturjana. Premiérová nahrávka diela z roku 1946 so Sergejom Kusevickým a Bostonským symfonickým orchestrom zaznamenala obrovský komerčný úspech. Kapell bol s dielom do takej miery stotožňovaný, že mu meno omylom uvádzali ako „Chačaturjan Kapell“. Okrem klavírneho umenia umelec aj dobre vyzeral a jeho hriva nepoddajných čiernych vlasov urobila z neho idol publika. S dynamickou interpretáciou a byronovským vzhľadom nebolo prekvapením, že s „mladým Willym“ chcel každý hrať. Vystupoval s najlepšími americkými dirigentmi, Ormandym, Stokowským, Bernsteinom či Reinerom.

Od 40. rokov absolvoval rozsiahle svetové turné a bol považovaný za jedného z najlepších mladých amerických klaviristov doby. Jeho repertoár bol pestrý, siahal od diel Bacha až po kompozície Aarona Coplanda, ktorý tak obdivoval Kapellovu interpretáciu svojej sonáty, že v čase klaviristovej smrti mal pre neho rozpísané nové dielo. V repertoári mal tiež skladby Mozarta, Beethovena, Chopina, Barbera a Debussyho, no najznámejšími sa stali jeho nahrávky ruských diel: Rachmaninovov 2. a 3. klavírny koncert, Rapsódia na Paganiniho tému a Prokofievov 3. klavírny koncert. Kapell navštevoval Arthura Rubinsteina a Vladimíra Horowitza, chcel k nim chodiť na hodiny, oni však váhali. Horowitz neskôr povedal, že ho už nemal čo naučiť. V roku 1953 Kapell absolvoval turné po Austrálii. Jeho posledný koncert sa uskutočnil 22. 10. v austrálskom Geelongu. Dvadsiateho deviateho októbra 1953 sa lietadlo pri pristávaní v hmle zachytilo o vrcholky stromov a narazilo do King Mountain južne od San Francisca. Všetci cestujúci na palube zahynuli. Huslista Isaac Stern neskôr založil nadáciu Williama Kapella, ktorá pomáhala mladým hudobníkom vycestovať do USA. Podľa klaviristu Leona Fleishera „bol Kapell najväčší klavírny talent, aký kedy táto krajina mala“. Kapella aj dnes viacero odborníkov považuje za jedného z najlepších klaviristov všetkých čias. V roku 1986 bola na jeho počesť klavírna súťaž na Univerzite v Marylande premenovaná na William Kapell International Piano Competition.


Ozvučený Charlie

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 08. 11. 2017