Logo HŽ

Franz Liszt – čo rozprávajú pramene

V hudobnej historiografii sú pramene všeobecnohistorickej a hudobnej povahy alfou a omegou výskumu a výkladu dejinných skutočností. A nedá sa nič robiť, ani tá najbrilantnejšia logika historický prameň nenahradí. Veľmi by ma tešilo, keby som mohla napísať, že podľa najnovších poznatkov je Franz Liszt Slovákom alebo že má slovenské korene, ale realita výskumu je taká, že primárnych ani sekundárnych prameňov, ktoré by nejakým spôsobom potvrdzovali či dokumentovali Lisztovu slovenskú identitu, jednoducho niet.

Najstaršie pramene ku genealógii Lisztových mužských predkov sú z 18. storočia a poukazujú na nemeckú etnicitu. Nakoľko priezvisko List sa vyskytuje tak v nemeckom, ako aj v slovanských jazykoch, môžeme uvažovať o hypotéze, že by sa objavili staršie pramene z 15.–17. storočia , ktoré by priniesli doklad o slovenských koreňoch Franza Liszta. Bolo by to úžasné, ale zároveň si treba položiť otázku, ako by sa tento nový objav mal korektne interpretovať. Mohli by sme hovoriť o Lisztovi ako o Slovákovi alebo len o jeho slovenských predkoch či slovenských koreňoch? Najlepšie to asi vystihnú paralely s inými hudobníkmi či umelcami.  

K otázke národnej identity  

Nasledovný malý exkurz do dejín umenia stredoeurópskeho priestoru, známeho svojou etnickou heterogenitou, tiež ukazuje, že národná identita, ako to vyplýva aj z teoretických definícií, je premenlivým a bohato štruktúrovaným javom. Ferenc Erkel, tvorca maďarskej národnej opery, mal nemecké, resp. nemecko-holandské korene. Maďarský maliar Mihály Munkácsy, pôvodne Michael Lieb, pochádzal z bavorských predkov a svoje umelecké meno (v slovenskom preklade Mukačevský) odvodzoval od svojho rodiska Mukačeva (maďarsky Munkács), ktoré je dnes na Ukrajine. Najmä v dôsledku maďarizácie v 19. storočí sa mnohí umelci v Uhorsku identifikovali s novou národnou identitou, ktorá im zaručila spoločenskú prestíž aj pracovnú kariéru, napríklad huslisti Ede Reményi, inak Eduard Hoffmann, Jenő Hubay, pôvodne Eugen Huber, skladateľ Péter Király, pôvodne Peter König a tak ďalej. Transformácia pôvodnej identity bola aj dôsledkom migrácie a naturalizovania sa v novom prostredí. Tu nájdeme príklady aj medzi slovenskými hudobníkmi. Mikuláš Schneider-Trnavský, prominentný slovenský skladateľ umelých piesní, nazývaný aj „slovenský Schubert“, legendárny tvorca Jednotného katolíckeho spevníka, dostal svoje umelecké meno Trnavský v roku 1904 od Vajanského.

 Etnické korene jeho rodu sú nemecké a siahajú do Sliezska. Nazvať Nemcom Mikuláša Schneidra-Trnavského, tohto roduverného Slováka a presvedčeného slovenského patriota, by bolo viac ako groteskné. Nemecké korene má aj rodina Ruppeldtovcov. Myslím, že nie je potrebné pripomínať zásluhy Slovákov Karola Ruppeldta a jeho syna Miloša Ruppeldta na poli slovenskej hudby. Tiež je známe, že rod Daxnerovcov pochádzal zo Švajčiarska a na Slovensku sa usadil v 14. storočí. Štefan Marko Daxner patril v 19. storočí k vedúcim predstaviteľom slovenského národného hnutia. Politik, advokát, statkár a zbormajster Samo Daxner urobil z Tisovca vďaka aktivitám Tisovského spevokolu centrum slovenského hnutia na Gemeri. Nazývať dnes Daxnerovcov Švajčiarmi by ale bolo paródiou!  

Materinská reč Adama Liszta  

V týchto kontextoch treba teda konštatovať, že ak by sa aj vyššie načrtnutá hypotéza v budúcnosti potvrdila, mohli by sme korektne hovoriť len o Lisztových slovenských predkoch alebo koreňoch. Ak chceme poznávať svoje dejiny a interpretovať ich korektne a na úrovni modernej historickej vedy, tak iracionálne a emocionálne argumenty aj svoje želania musíme dať stranou, inak – parafrázujúc Karla Jaspersa – sa vôľa k pravde zmení na vôľu k moci, a to v konečnom dôsledku dáva priestor na demagógiu a manipuláciu.  Na tom, čo som napísala o  publikáciách Miroslava Demka o Franzovi Lisztovi (Fikcia: Franz Liszt ako Slovák, HŽ 9/2010), nemám dôvod meniť jediné slovo. Polemická reakcia prof. Oskára Elscheka (Ide skutočne o Liszta?, HŽ 11/2010) na môj príspevok naznačila mnohé veci. O. Elschek sa na jednej strane dištancoval od názoru vysloveného v editoriáli, že by zaštítil lisztovské aktivity M. Demka, na druhej strane plnou váhou svojej osobnosti Demkove názory obhajoval, čím sa vlastne demaskoval ako Demkov protektor. Pri jeho posudzovaní lisztovského problému mi chýbala vedecká objektivita. Okrem toho, hudobná veda je multidisciplinárny vedný odbor.

Profesor Elschek nie je hudobný historik, ale etnomuzikológ a špecialista v oblasti systematickej hudobnej vedy, čím si možno tiež vysvetliť, že nivelizoval argumentačnú silu historických prameňov. Jeho úvahy sa v tomto prípade pohybovali v rovine metainterpretácie, t. j. interpretovali už interpretované. Autor polemickej reakcie sa odvoláva na názory Bartóka z roku 1936, teda že Lisztova matka bola nemecká Rakúšanka a rodina otca „možno maďarského, nemeckého, alebo azda slovanského pôvodu“ a že sa to na základe dokumentov nedá objasniť. Béla Bartók však nepoznal, ani nemohol poznať prevratné štúdie Vševlada J. Gajdoša ku genealógii Lisztovej rodiny, nakoľko prvá vyšla v tom istom roku a druhá v almanachu v roku 1944. Na tomto mieste zopakujem to, čo som napísala v lisztovskom zborníčku z roku 2007. (Mimochodom podtitul „1. konferencia o Franzovi Lisztovi zo strany Slovenska, Bratislava 2007“ nezodpovedá skutočnosti, nakoľko už roku 1973 bola usporiadaná v Bratislave lisztovská konferencia na tému Franz Liszt a jeho bratislavskí priatelia.) Vševlad J. Gajdoš našiel vo foliante Matricula indutorum Marianorum Francisc. et causae exitus ab A. 1768–1862, čiže v zozname prijatých členov a oblečených novicov bývalej Mariánskej provincie v Uhorsku z provinciálneho archívu františkánov v Bratislave pri roku 1795 o Adamovi Lisztovi nasledovný záznam v latinčine (Obr. 2): „Malaczkae. Anno 1795. Die 21 Septembris de mandato Admodum Reverendi Patris Ministri Provincialis s. Religionis nostrae habitu induti sunt pro clericis: … Ingenuus juvenis Adamus List, patria Edelstahl, comitatu Mosoniensi, lingua Germanus, studio rhetor, natus 1776. 10 Decembris ex honestis parentibus et catholicis patre Adamo, matre Barbara, jam confirmatus, religiosum nomen accepit a sancto Mathaeo Apostolo.“

Gajdošov slovenský preklad: „Malacky, 21. septembra 1795 z poverenia vysokodôstojného Pátra Provinciálneho Ministra rúchom našej svätej rehole oblečení boli za klerikov: ... Vznešený mladík Adam List, rodom z Edelstahlu v Mošonskej stolici, materinskej reči nemeckej, vyštudovaný rétor, narodený 10. decembra 1776 z poctivých katolíckych rodičov, otca Adama, matky Barbory, už obirmovaný, rehoľné meno dostal dľa sv. Matúša Apoštola.“ Ako dodáva Vševlad J. Gajdoš, v 18. storočí sa začali vo františkánskej reholi prejavovať národnostné spory, a preto boli františkánske matriky v uvádzaní materinského jazyka, ktorým sa v tom čase vyjadrovala aj národná príslušnosť, veľmi presné a opatrné. Dvojstrana, na ktorej sa nachádza meno A. Liszta, obsahuje celkovo 12 mien s podobnými záznamami ako u neho, avšak pri uvádzaní jazyka je tu šesť kategórií: lingua Hungarus, Germanus (4), lingua Germanus, Hungarus (3), lingua Hungarus, Slavus (1), lingua Slavus, Germanus, Hungarus (2), lingua Slavus, Hungarus, Germanus (1) a lingua Germanus (1).

To znamená, že zapísaní adepti františkánskej rehole s jedinou výnimkou, ktorou bol práve A. Liszt, ovládali dva až tri živé jazyky, pričom materinský jazyk by sa mal uvádzať na prvom mieste. O presnosti vedenia záznamov svedčí napríklad fakt, že u klerika Mathiasa Molnára je zápis: „lingua Hungarus, Germanus infra mediocris“, čiže okrem prvého (materinského) jazyka maďarčiny ovláda druhý, nemecký jazyk, iba podpriemerne. Jednoznačnosť faktu, že u dospelého 19-ročného A. Liszta sa uvádza iba jeden jazyk (nemčina), nedovoľuje žiadne špekulácie. Ak k tomu pridáme ďalší fakt, že Lisztova matka Maria Anna, rodená Lagerová, bola rakúskou Nemkou, ako to potvrdzujú archívne dokumenty, tak vlastne celá diskusia k Lisztovej etnickej identite by mohla v tomto bode skončiť. Prameň je dnes uložený v Kabinete rukopisov, starých a vzácnych tlačí Univerzitnej knižnice v Bratislave pod signatúrou Ms. 959. V prípade pochybnosti o jeho pravosti či falzifikovaní zápisu ho možno dať na expertízu. To jediné však, čo bolo dozaista dopísané dodatočne, je podčiarknutie mena Adamus List červenou ceruzkou. Keď máme k dispozícii takýto významný, ba jedinečný historický dokument s jednoznačným svedectvom, je zarážajúce, s akou istotou Demko tvrdí, že v Lisztovej rodine sa hovorilo po slovensky a Oskár Elschek rozvíja hypotetické úvahy k Lisztovým jazykovým znalostiam, ktoré naznačujú všetko možné a končia záverom: táto otázka si ešte vyžaduje ďalší výskum.

V serióznej hudobnohistorickej vede je to naopak: najprv urobím výskum, mám argumenty a potom napíšem a vydám knihu. Výskum môže, prirodzene, pokračovať ďalej a prinášať ďalšie detaily k téme. Mimochodom, v Goetheho a Schillerovom archíve vo Weimare je uložený vlastnoručne po nemecky napísaný list A. Liszta otcovi zo 14. 8. 1825 z Paríža. Ak môj oponent tvrdí, že Liszt a jeho rodina žili v čase výraznej austrogermanizácie verejného života, tak to je len polovičná pravda. Zavádzanie nemčiny ako úradného jazyka Jozefom II. bolo zaiste aktom centralizácie štátnej moci, ale tiež postupne nahradzovalo latinčinu ako dorozumievací jazyk vzdelancov v celej habsburskej monarchii. Okrem toho v duchu osvietenských ideí panovník zároveň podporoval používanie živých národných jazykov. Z týchto protichodných, sčasti odporujúcich si tendencií nakoniec vzišli národno-emancipačné hnutia, vrátane slovenského. Zároveň odpor k centralizácii vyústil v Uhorsku do začiatkov maďarizácie už v 90. rokoch 18. storočia. Uvedený františkánsky prameň však ukazuje súvekú reálnu prax na uhorskom teritóriu, čiže prevládajúcu dvojjazyčnosť alebo trojjazyčnosť.

 Korešpondencia, výroky, argumenty

Je všeobecne známe, že Franz Liszt maďarsky nevedel. Od roku 1839 však obnovil kontakty s rodnou krajinou a v rokoch 1869–1886 delil čas medzi Budapešť, Weimar a Rím. Prirodzene, okrem početných koncertných a umeleckých ciest či ďalších spoločenských návštev a pobytov. A tak treba predsa len predpokladať nejaký ten najelementárnejší stupeň  znalosti maďarčiny, ako na to poukazujú niektoré pramene. Ak však Oskár Elschek tvrdí, že „teda aj všetky jeho [Lisztove] výroky zaznamenané v maďarčine sú podvrhmi, boli mu nutne vložené do úst a do pera“, tak je to prisilné tvrdenie, ktoré možno v korektnej historickej vede akceptovať iba vtedy, ak bude aj relevantným spôsobom doložené. Nehovoriac už o paušalizácii a generalizácii takýchto výrokov, pretože každý prameň je jedinečný a musí sa vyhodnotiť individuálne!  V konečnom dôsledku by takéto výroky znamenali, že Liszt bol nesvojprávnym človekom – figúrkou, ktorá sa dala ovládať a zneužívať. Ako je však rovnako všeobecne známe, Franz Liszt sa správal nonkonformne  – ako človek aj ako umelec! A ak Liszt so svojimi výrokmi v maďarčine súhlasil, tak to už nie je žiadny podvrh.
Oskár  Elschek píše o  etnickom vývoji Raidingu (maďarsky Doborján) a s ním súvisiacich a okolitých toponymách  ako o nejakých senzáciách, a pritom všetky tieto poznatky sú dostupné na internetovej encyklopédii Wikipédia. Každý si ich tam môže vyhľadať. Takisto kategória multietnicity sa intenzívne skúma približne dvadsať rokov, a tak sa nebudeme tváriť, že objavujeme „Nový svet“. Adam Liszt prišiel do Raidingu v roku 1810 a v januári 1811 sa oženil. Manželov nespájali s obcou Raiding žiadne príbuzenské zväzky, z čoho vyplýva,  že otázky etnického zloženia Raidingu sú zaujímavé len s ohľadom na detský svet Franza Liszta a prípadné vplyvy na jeho hudobnú tvorbu. S genealógiou to nemá nič spoločné.
Problém Lisztovej korešpondencie podáva O. Elschek takisto úplne skreslene. Odhaduje sa, že sa zachoval počet v rozmedzí od 10.000 do 15.000 listov, korešpondenčných lístkov a popísaných vizitiek Franza Liszta, ktoré sú roztrúsené v knižniciach, archívoch aj v súkromných zbierkach po celom svete. Je to ohromné množstvo.  Časť z nich už bola publikovaná v starších  aj novších vydaniach. Franz Liszt pri korešpondovaní používal skicár, kde si dôležitejšie listy najprv skoncipoval, aby čistopis zostal bez korektúr. Niektoré listy sa zasa zachovali aj alebo len ako odpisy.

Čiže k dispozícii sú vlastne tri typy prameňov (originálne listy, zápis v skicári, odpisy), pričom niektoré listy existujú aj v troch, ba dokonca štyroch či piatich variantoch. Táto skutočnosť extrémne sťažuje moderné editovanie Lisztovej korešpondencie, hoci snahou lisztovských výskumných centier je vytvoriť akúsi spoločnú databázu Lisztovej korešpondencie. Ďalším problémom je vedomá selekcia a  krátenie listov v starších vydaniach, kde sa vynechaná časť z pôvodného textu listu pri jeho vydaní vôbec nevyznačovala, prípadne sa robili menšie štylistické úpravy. Ide aj o vydania  lisztovskej znalkyne La Mary (Marie Lipsius, 1837–1927) z konca 19. a zo začiatku 20. storočia, ktorá zverejnila vyše 2800 Lisztových listov. Pre vydávanie prameňov neplatili v tom čase a ešte ani v 1. polovici 20. storočia  také prísne textologické kritériá ako v súčasnosti, a tak si editor mohol dovoliť také zásahy do pôvodného textu, aké sú dnes pri editovaní neprípustné. Vydaný list potom naozaj mohol obsahovať neúplnú alebo „upravenú“ informáciu. Autografy Lisztových listov v nemčine, ktoré sú uložené v Archíve hl. mesta SR Bratislavy, nie je potrebné ani štylisticky, ani nijako inak „upravovať“, ako sa môže každý sám presvedčiť  (Obr. 3). Liszt prežil obdobie dozrievania, keď sa najviac formuje osobnosť človeka, v Paríži, je preto len logické, že mu v slovnom prejave bola najbližšia francúzština.
V hudobnohistorickom texte sa vyskytuje množstvo číselných údajov a kontextov, a tak sa chtiac-nechtiac občas objaví „preklep“ alebo nepríjemne „zaúraduje tlačiarenský škriatok“ a vznikne neželaná chyba. Vo všeobecnosti sa tento jav mlčky berie na vedomie ako ľudská nedokonalosť. Sotva však možno akceptovať, ak sa hudobnohistorický text doslova „hmýri“ chybami a chybnými súvislosťami, a navyše, ak sú zásadné argumentácie postavené na omyle! Preto je nepochopiteľné, s akou veľkorysosťou toleruje Oskár Elschek Demkovu základnú neznalosť prameňov. Na moje výhrady voči Demkovmu výkladu Totentanza ako Slovenského tanca Oskár Elschek nevedel nájsť vecný protiargument, preto odpovedal bonmotom, že na to kompetentnejšie odpovie M. Demko vo svojej najnovšej knihe.

Môj oponent vôbec nekomentoval ani takú zásadnú vec, akou bola Demkova chybná identifikácia rukopisu pôvodného textu a nemeckého prekladu Slavimo slavno Slaveni. Prečo asi? Lebo tento fakt sa nedá nijako obhájiť. M. Demko sa lisztovskej problematike venuje desať či viac rokov a je autorom niekoľkých lisztovských publikácií. Ako je možné, že nepozná Lisztov rukopis a nerozoznal Lisztov autograf od rukopisu písaného inou, cudzou rukou? Navyše tento rukopis prezentoval verejnosti ako text písaný vlastnou rukou Franza Liszta a ako dôkaz Lisztovej slovenskej identity a znalosti slovenčiny. Sú teda namieste dve otázky: ide o nekompetentnosť autora alebo o zámer manipulovať verejnosťou s tým, že sa na to nepríde alebo že sa aj tak nikto na to neodváži poukázať? Aká môže byť vôbec kvalifikovanosť autora v danej problematike, keď verejnosti prezentuje omyly ako výsledky korektného výskumu?  Odpoveď ponechávam na čitateľa, nech to posúdi sám. Oba rukopisy (Obr. 3, 4) sú také odlišné, že je takmer nemožné považovať ich za totožné.
Problém Slavimo slavno Slaveni poukazuje tiež na iracionalitu argumentov. Text hymnu Slavimo nenapísal Slovák, zhudobnený text nie je v slovenčine, cyrilometodskú slávnosť v Ríme neiniciovali Slováci, ale napriek tomu všetkému má podľa Demka hymnus a jeho uvedenie slúžiť ako dôkaz Lisztovej slovacity.

K hudobnej recepcii

K novším oblastiam hudobnohistorického výskumu patria dejiny hudobnej recepcie. Je teda plne legitímne položiť si otázku, o čom písala slovenská tlač v 19. storočí v súvislosti s Franzom Lisztom. Napriek silnej maďarizácii sa naši predkovia pokúšali čo najviac brániť slobodu slova –  aj keď ich za to čakalo väzenie vo Vacove. No a azda by len nepísali o Lisztovom otcovi Adamovi, že bol „zadunajský Nemec“, keby boli presvedčení o tom,  že bol „zadunajský Slovák“? Aký by to malo zmysel?  To by iste radšej nenapísali nič. Smutné je skôr to, ako sa dnes niektorí snažia z našich predkov urobiť bezduché bábky a prisluhovačov uhorského režimu.
Do oblasti hudobnej recepcie patrí aj správa v Salzburger Nachrichten z roku 2006 o F. Lisztovi ako príslušníkovi slovenskej menšiny v Burgenlande, ktorú denník zverejnil pri príležitosti otvorenia polyfunkčného kultúrneho strediska s koncertnou sálou Franz Liszt-Zentrum  v Raidingu. Pokiaľ správa z roku 1911 odráža ešte živú, sčasti orálnu tradíciu pochádzajúcu z čias života Franza Liszta, správa z roku 2006,  takmer 200 rokov od narodenia a 120 rokov od úmrtia skladateľa, je už výsledkom nepriamej a sprostredkovanej tradície. Oba pramene predstavujú typ doplňujúcej, sekundárnej literatúry, ktorej vierohodnosť má veľký rozptyl. V archíve príspevkov na internetovom portáli Lisztovho centra v Raidingu možno nájsť inú podobnú správu z otvorenia Lisztovho centra v roku 2006 v Salzburger Nachrichten: „Bundespräsident Heinz Fischer hob in seiner Rede die europäische Dimension von Liszt hervor, der als Mitglied der slowakischen Minderheit im damaligen Ungarn geboren wurde und zum polyglotten Weltbürger aufstieg.“ Oba údaje o Lisztovi a slovenskej menšine, keďže ide o tú istú formuláciu a tie isté noviny, by tak mohli mať spoločný zdroj. Vo vyššie uvedenom prípade išlo o otvárací prejav rakúskeho spolkového prezidenta Heinza Fischera. Ponúka sa hypotéza, že pracovník, ktorý pripravoval prezidentovi prejav, chcel byť aktuálny a siahol po Demkovej knihe vo francúzštine Franz Liszt compositeur Slovaque (2003), aby z nej čerpal nové údaje. Na internetovom portáli Lisztovho centra v Raidingu je aj biografia Franza Liszta, kde už údaj o umelcovej národnosti absentuje.  Z toho vidno, že tejto správe neveria ani v Lisztovom centre v Raidingu.
Ak Oskár Elschek robí reklamu Demkovmu českému prekladu Ukradený skladatel Franz Liszt (2010), treba si všimnúť, že nový názov so starým textom evokuje aj „čaro“ nechceného. Z titulu nie je jasný pôvodca činu, teda ten, kto kradol. Ukázal sa tu freudovský syndróm, že podvedomie človeka pracuje a prezradí ho – aj keď si to racionálne nechce pripustiť.
V slovenských hudobných dejinách od najstarších čias po súčasnosť sú len čiastočne spracované desiatky, ba dovolím si povedať, stovky tém. M. Demko si vybral tému Franza Liszta a spracoval ju tak, ako ju spracoval. Iste, priniesol aj podnetné myšlienky a nápady, ale základnou ideou „Franz Liszt ako etnický Slovák“, ktorá nemá oporu v historických prameňoch a nemožno ju preto akceptovať, celkovo otvoril cestu do slepej uličky a v konečnom dôsledku aj fanatickému fundamentalizmu.

Fascinácia géniom

Franz Liszt je jedinečným príkladom fenoménu, ktorý predstavuje fascinácia výnimočnosťou  génia.  Mnohodimenzionálnosť jeho osobnosti a pestrosť životných osudov boli navyše také košaté a spájali toľko protikladov, že každému umožňujú identifikovať sa podľa želania s niektorou vrstvou. Do roku 1918 bol Franz Liszt v domácich prameňoch často označovaný ako „náš krajan“, „boje“ o jeho národné začlenenie začali vlastne až v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Pritom univerzalita Lisztovej osobnosti prekonáva úzko ohraničené národné kritériá už aj pre mnohé podnety, ktoré čerpal vo svojej tvorbe z germánskych, románskych, slovanských aj maďarských inšpiračných zdrojov. A či sa to už niekomu páči, alebo aj nie, Franz Liszt sa zapojil aj do tvorby maďarskej hudobnej kultúry.
Franz Liszt a slovenské hudobné dejiny sú úzko spojené. Na prvom mieste je to Bratislava, ktorá sa stala skutočným východiskovým bodom jeho neskoršej závratnej kariéry slávou ovenčeného klavírneho virtuóza. Tento fakt sa zaiste vryl do umelcovho podvedomia ako hlboká pamäťová stopa. Od prvého vystúpenia a prvej správy v Pressburger Zeitung v novembri 1820 prinášala bratislavská tlač pravidelné informácie o ňom a jeho triumfálnych cestách klavírneho virtuóza a neskôr o jeho hudobnej tvorbe. Systematická pozornosť, ktorá bola venovaná uvádzaniu Lisztových diel v Bratislave od 70. rokov 19. storočia,  nemá v iných mestách obdobu, pravda, išlo o  diela, na ktorých uvedenie bratislavské hudobné sily stačili  (najmä klavírna tvorba, zbory, omše, Legenda o sv. Alžbete, čiastočne symfonické básne, Uhorské rapsódie). Nadšené  prijímanie Lisztovej hudby v Bratislave bolo umocňované osobnou prítomnosťou umelca na koncertoch i v rámci umeleckých návštev. Netreba zabúdať, že dielo Franza Liszta dnes vnímame ako časom overenú umeleckú hodnotu, vo svojej dobe bol však označovaný za „zakladateľa a hlavného bojovníka novej hudby“, za novátora, ktorého diela najmä z neskorého tvorivého obdobia vzbudzovali často rozpaky a otázniky.  Z ďalších miest na Slovensku to boli najmä Košice, v ktorých zaznievala Lisztova hudba, avšak želanie košických milovníkov hudby, aby Liszt do mesta osobne zavítal, sa nenaplnilo.  
Nonkonformnosťou svojho života musel Franz Liszt šokovať mnohých. Na jednej strane bol mondénnym „levom“ hudobných salónov, na druhej strane charizmatickým umelcom, ktorý veľkoryso finančne podporoval  mnohých hudobníkov, umelecké projekty, inštitúcie aj charitatívne organizácie.  Keď Liszt neskôr ako  františkánsky konfráter  cítil potrebu v živote aj v hudbe intenzívnejšie rozvíjať kresťanskú spiritualitu, vôbec mu neprekážalo zostať členom slobodomurárskej lóže aj naďalej a usilovať o zblíženie týchto dvoch duchovných smerov.
Na tomto mieste nie je priestor na vymenovanie ani tých najvýznamnejších hudobníkov a milovníkov hudby zo Slovenska, prechovávajúcich k Franzovi Lisztovi a k jeho hudbe hlboký obdiv. Spomeniem iba Jána Levoslava Bellu, ktorého autobiografia podáva autentické svedectvo o Lisztovom vplyve  na jeho život a tvorbu, ale je tiež dokladom toho, že Liszt a Bella sa nikdy nestretli.
V závere na Elschekovu výčitku, že sa v mojich troch príspevkoch k Demkovým publikáciám zaoberám s obmenami vlastne tými istými problémovými okruhmi, odpoviem metaforicky: Ak je dom postavený na zlých základoch, nemá význam zaoberať sa architektonickými detailmi. Takisto je omylom domnievať sa, že je možné zdanlivo beztrestne prezentovať aj tie najabsurdnejšie bludy ako najpravdivejšie pravdy, keďže v humanitných vedách a umenovedách na rozdiel napríklad od trestného práva „nejde o život“. Obchádzanie vedeckej etiky deformuje hudobnokultúrne vedomie spoločnosti, aj to esenciálne v humanitnej oblasti, teda duchovno človeka. Nie je úlohou historickej hudobnej vedy vytvárať novodobé mýty ani prinášať senzácie za každú cenu. Aj o Franzovi Lisztovi si môžeme dovoliť napísať  iba to, čo o ňom rozprávajú pramene.

Literatúra:

GAJDOŠ, Vševlad J.: František Liszt a františkáni. In Františkánsky obzor II, 1936, č. 3–4, separát,  s. 1–33.
GAJDOŠ, Vševlad J.: Zu den Beziehungen Franz Liszts zur Slowakei. In Carpatica Slovaca I./II., 1943/44, s. 482–500.  
GUT, Serge: Franz Liszt. Sinzig, 2009.
LENGOVÁ, Jana: K otázke identity Franza Liszta. Hypotézy, argumenty a pseudoargumenty. In Franz Liszt a jeho domovina. Zborník z konferencie. Bratislava 2007, s. 37–50.
WALKER, Alan: Franz Liszt. Vol. 1. The Virtuoso Years 1811–1847. New York,  2004.




Aktualizované: 08. 04. 2016