Logo HŽ

Organ v dobách stredovekých

Na rozdiel od strunových klávesových nástrojov má organ svoje počiatky už v staroveku. V antických bájach sa spomína Pan, ktorý sa zaľúbil do nymfy Syrinx. Od tých čias tento satyr drží v rukách nástroj s menom jeho milej, tvorený radom drevených píšťal vložených do jednej vzdušnice.

Organ v staroveku  

Syrinx bol v staroveku rozšírený po celom svete, andskí indiáni dodnes hrávajú na Panových flautách rôznych veľkostí vrátane rozmerných nástrojov vydávajúcich nielen melodické tóny, ale aj rôzne neharmonické alikvoty. Princíp viacerých píšťal v jednej vzdušnici poznali i starí Židia, no ich nástroj magréfa nebol opísaný, ani zobrazený. Na podobnom nástroji nazývanom šeng hrávali aj v starej Číne, v bambusových rúrkach však boli jazýčky a všetko sa nachádzalo v okrúhlej vzdušnici. Šengy sa tiež stavali v rôznych veľkostiach, s rôznymi dĺžkami píšťal. Kým na syrinx (dnes nai alebo Panova flauta) sa dá hrať iba jednohlasne, šeng je bourdonový nástroj, na ktorom znejú vždy minimálne dva tóny. V Rímskej ríši bol organ (υδραυλος) veľmi obľúbeným na vladárskych dvoroch. Použitie vodného stĺpca na vytvorenie tlaku vzduchu a jeho udržanie v organe sa pripisuje Ktésibiovi z Alexandrie (3. stor. pr. n. l.), no hydraulos bol už v tom čase rozšírený po impériu, takže jeho vývoj možno predpokladať v predchádzajúcich storočiach.

Z čias Platóna totiž existuje správa o používaní vodného stĺpca na poháňanie hodín. Azda najznámejší staroveký organ pochádza z Aquinca (dnešné Maďarsko, 228 pr. n. l.), kde v tom čase sídlila rímska légia. Majiteľom nástroja so štyrmi radmi po trinásť píšťal bol rímsky konzul Gaius Julius Viatorinus a hrávala na ňom i jeho manželka Aelia Sabina. Zo zachovaných trosiek urobila v roku 1933 firma Angster prvú rekoštrukciu, neskôr sa o ďalšiu pokúsila nemecká firma Walker-Mayer. Z 3. storočia pr. n. l. pochádza i freska v rímskej vile v Nennigu pri Trieri, kde je zobrazený hydraulos s dobre rozpoznateľnými vodnými nádržkami. Vedľa organistu stojí hráč s buccinou (rímska zatočená trúbka). Ide o jedno z mála zobrazení komornej hudby s organom. V Kartágu sa našla lampa na olej vo forme hydraulu, zo severnej Afriky pochádza kamenný vlys s motívom tohto nástroja. Obidva nálezy pochádzajú z 2. storočia pred naším letopočtom. Aj v slávnych Pompejách sa našli zvyšky vzdušnice a štrnástich píšťal.

V roku 90 po Kristovi bol na hudobnom festivale v Delfách korunovaný za víťaza vavrínovým vencom organista. Tiež je známe, že cisár Nero (37–68 n. l.) sa viac zaujímal o organ než o potlačenie vzbury barbarov. Vitruvius (80–70 pr. n. l. – 15 n. l.), Philo z Byzancie (3. stor. pr. n. l.) a autor spisu Pneumatic Hero z Alexandrie (okolo 62 n. l.) opísali v rôznych traktátoch hydraulos, na ktorom bolo možné meniť registre, čím disponoval i nástroj z Aquinca. Vitruvius v De Architectura spomína organ so štyrmi, šiestimi alebo ôsmimi radmi píšťal. Píše, že hydraulos bol „skonštruovaný veľmi dôkladne a dôvtipne“, a na obelisku Theodosia zo 4. storočia n. l. sa nachádza vlys s organom so vzduchovým mechom, teda už nie hydraulos ale pneumatikos. Hra na antickom organe nebola fyzicky náročná, na klávesoch hydraulu sa hralo ľahko, jednotlivými prstami ako dnes. Hydraulos z Aquinca mal klávesy v podobe písmena „L“. Spoločná oska prebiehala cez os spájajúcu ramená „L“, spodné rameno tvorilo kláves, horné bolo elasticky spojené so zásuvkou vo vzdušnici.

Zásuvka vo vzdušnici mala návratné perko – keď ruka opustila kláves, zásuvka sa stiahla dovnútra a za sebou pritiahla aj kláves. Elasticky museli byť tieto časti spojené preto, lebo kláves opisoval kruhový pohyb, zatiaľ čo zásuvka len priamočiary. Tento jednoduchý a pomerne spoľahlivý systém skutočne umožňoval ľahkú a pohyblivú hru.  Keď v roku 476 n. l. Západorímska ríša zanikla, organ na tristo rokov z európskej scény zmizol, prežil len v Byzancii. Je zaujímavé, že si svoje miesto nenašiel v jeruzalemskom chráme, ani v pohanských rímskych či gréckych svätyniach. Hrávalo sa na ňom v palácoch, počas rôznych hier, na dostihoch, v arénach alebo v divadlách. V staroveku teda išlo jednoznačne o svetský „inštrument“.

Organ v stredovekej Európe  

Do západnej Európy sa organ opäť dostal až v roku 757, keď pri príležitosti ríšskych snemov byzantský cisár Constantinus V. Kopronymos (741–775) jeden daroval Pipinovi Krátkemu (otcovi Karola Veľkého) pre Saint Corneille v Compiègne. Pipinovi kronikári často spomínajú organ, no nazdávali sa, že ide o vynález Franskej ríše. V roku 812 francúzsky kráľ Ľudovít Pobožný objednal organ „na grécky spôsob“ (správne byzantský) pre palác v Aix (Aachen) u kňaza Georgia z Benátok. Einhard a Anály z Fuldy spomínajú, že Georgius postavil hydraulos. Aj Karol Veľký dostal medzi darmi organ, ktorý kráľovskí remeselníci napodobňovali. Notker Balbulus píše, že kopírovali nástroj, „ktorého nádoby sú z bronzu (hydraulos, pozn. autora) a mechy z býčej kože dujú vzduch cez medené píšťaly, ktoré znejú ako dunenie hromu, švitorenie lýry a lahodné zvony.“

„Novoobjavený“ organ sa v Európe v tomto období používal iba na kráľovských dvoroch. Zvyšoval pompéznosť ceremónií a signalizoval príchod cisára. Ale Venatus Fortunatus už v roku 580 počul v parížskom chráme malý organ (hydraulos bol portatívny). Podobne anglický biskup Aldhelm spoznal v roku 690 organ v kláštornom kostole v Malmesbury. O skutočnom chrámovom organe však možno hovoriť až v roku 800, keď biskup Wicterp dal postaviť takýto nástroj v Augsburgu. No Walafried Strabo (824) píše, že v kláštore Reichenau pri Bodamskom jazere hrali na ňom s inými nástrojmi: „Jeden hrá na organe, ktorý sa jediný používal ako sprievod spevu v Münsteri, iný hral na harfe, tretí fúkal do flauty, trúbky alebo pozauny, niektorí hrali na trojhrannú kitharu alebo trojstrunnú lýru“.

Z opisu komorného súboru vidno, že organ bol ešte stále portatív, pretože zvuk lýry a harfy by sa inak úplne stratil. Ostatné správy nie sú konkrétne, v 9. storočí sa organ spomína v dóme v Štrasburgu (830) a v Mníchove. Pápež Ján VIII. (873) požiadal biskupa Anna z Freisingu v Bavorsku, aby mu „poslal umelca, ktorý vie dobré organy stavať aj na ne hrať a vyučovať študentov“. (Bel. Miscellan. Lib.) Pápež Silvester II (999–1003, predtým mních Gerbert) spoznal organárske umenie vo Francúzsku. Až v roku 980 v prológu k Poéme o živote St. Swithuna opísal mních Wulfstan veľký organ vo Winchestri. Mal dvadsaťšesť mechov, ktoré obsluhovalo sedemdesiat silných kalkantov, štyristo píšťal a štyridsať linguae, každú s desiatimi dierkami.

Naraz na ňom hrali dvaja mnísi, lebo linguae boli rozmiestnené tak naširoko, že by ich jeden neobsiahol. Ide o najstarší konkrétny opis veľkého chrámového organu. V 10. storočí nastal veľký rozmach nástroja, keďže reforma v benediktínskom kláštore v Cluny (980) podporila polyfóniu, notopis a najmä stavbu organov. Dozvedáme sa aj o výrobe píšťal – Sv. Oswald (992) dal kláštoru meď na ich výrobu.

Zabudnuté antické dedičstvo

Avšak vývoj európskych organov nenadviazal priamo na technickú vyspelosť antických nástrojov s možnosťou meniť registre a pohodlným hraním „molto leggiero“. Stredoveké organy v Európe mali primitívnejšiu stavbu, a hoci mali tiež viac radov píšťal, registre sa meniť nedali, pretože zneli ako jedna veľká mixtúra (Blockwerk). Okrem toho na klaviatúru starovekých organov sa úplne zabudlo, stredoveké nástroje mali namiesto klávesov tzv. linguae, zásuvky vytŕčajúce zo vzdušnice, najprv v tvare jazykov, neskôr kľúčov. Možno si ľahko predstaviť hru, keď ich bolo treba vytiahnuť a potom zasunúť. Kým sa znovu objavili možnosti klaviatúry, ubehlo mnoho času. Svedčia o tom stredoveké maľby, iluminácie a iniciály; od 9. až po 12. storočie mali linguae všetky organy. Žaltár zo Stuttgartu (pôvod Saint-Germain-des-Prés, 830) ukazuje troch kalkantov obsluhujúcich mech organu s dvadsiatimi píšťalami rovnej menzúry (všetky píšťaly majú rovnakú hrúbku, čo spôsobuje, že charakter tónu sa od basu po diskant stále mení) a deviatimi linguae.

Žaltár z Utrechtu (9. stor.) zobrazuje štyroch kalkantov prečerpávajúcich vodu na hydraule s ôsmimi píšťalami, no obrázok môže byť veľmi schematický a nepresný. Hrajú dvaja organisti, linguae sú zrejme rozmiestnené dosť naširoko. V Žaltári z Pommersfeldenu hrá bradatý organista na pozitíve s dvomi bourdonovými a dvanástimi melodickými píšťalami, zo vzdušnice trčí šesť linguae, čo znamená, že pozitív má rozsah šesť tónov plus bourdon. Hudobné i technické možnosti takéhoto pozitívu boli značne obmedzené. O čo bol vyspelejší staroveký hydraulos! V Psalterium tripartitum z Cambridgea (12. stor.) je vyobrazený ako organista Svätý Remigius a dvaja kalkanti nafukujúci dva veľké mechy nástroja so šiestimi píšťalami a siedmimi (sic!) linguae. Organ sa nachádza medzi ďalšími nástrojmi povolenými v chráme – monochordom, zvonkohrou, harfou, rohom a Panovou flautou. Muselo ísť o tichý nástroj.

V dóme v Magdeburgu sú nad sebou dvaja anjeli (1130): jeden hrá na fidule, druhý na portatíve. Vyobrazenie pozitívu s dvanástimi píšťalami, kalkanta pracujúceho s dvomi mechmi a organistu hrajúceho na linguae možno nájsť v Museo cividale (je z roku 1217). V Žaltári z Belvoir Castle (1240) hrá kráľ Dávid na organe s dvanástimi píšťalami, no ruky má v polohe, akoby hral na klávesnici. Podobné údaje poskytuje ešte mnoho vyobrazení. Takmer na všetkých majú nástroje dvanásť píšťal a šesť linguae.
V dvoch traktátoch z rovnakého obdobia (1110–1140) sa výroba organu opisuje rovnakým spôsobom. Theophilos v De diversis artibus a anonymný traktát Bern z Opátstva de Fleury spomínajú, ako sa medený plech „plombíruje“, t. j. stenšuje a zhusťuje údermi drevených kladív a potom obtočí okolo železnej formy a zletuje. Niektoré gotické organy však majú píšťaly liate do piesku, čo zanechalo typický drsný povrch,  tzv. „kuraciu kožu“ (Valère-Sion). Vzduch ženú kováčske mechy do medeného rezervoára (ešte to nie je vyrovnávajúci mech). Theophilus píše o umiestnení organa vysoko na stene kláštorného chrámu, mechy a organista sú v klenbovej chodbe vytesanej do múra, takže z chrámovej lode vidno iba prospekt. Ak sa organ nepoužíva, zakrýva sa oponou na lanku s kladkou.

Táto sa neskôr zmenila na zatvárateľné organové krídla kopírujúce korpus a nádherne maľované. Anonymus z Bernu píše, že na každú klávesu boli dve píšťaly 8´a 16´ (základ a spodná oktáva). Theophilus píše o viacerých píšťalách na klávesu, no nie je konkrétny. Rukopis Sélestat Library (MS lat 17) opisuje vzdušnice s rozsahom sedem tónov, každý mal tri píšťaly: 8´, 8´, 4´ (dva rady unisono a oktáva nahor). Hebrejský preklad latinského traktátu o menzúrach z 11. storočia (MS Héb 1037) opisuje tri rady píšťal na každej klávese: 8´, 5⅓´,4´ (základ, kvinta a oktáva). Spojenie radov píšťal bolo pevné, nedalo sa meniť, preto o gotickom organe možno hovoriť ako o „mixtúrovom“ alebo „Blockwerku“.

Podľa týchto traktátov mal organ drevené linguae toľkokrát perforované, koľko píšťal bolo v rade. Anonymus z Bernu však opisuje claviculae, ktoré stlačením povytiahli zásuvku. Kláves bol dvojramenná páka, ktorej opačný koniec sa pri stlačení zdvihol a pomocou prevodného mechanizmu povytiahol zásuvku. Systém mal perko pre spätný chod zásuvky. To bol určite sofistikovanejší mechanizmus ako zásuvka (lingua) a umožňoval hrať cantus coloratus (ozdobené melódie).

Mixtúrové organy

Typickým predstaviteľom stredovekých mixtúrových organov bol nástroj v dóme v Halberstadte, opísaný Michaelom Praetoriom v Syntagma Musicae. Organ postavil v rokoch 1357–1361 Nicolaus Faber s tromi klaviatúrami, klávesy však boli skôr linguae. Vrchná diskantová klaviatúra bola veľkou mixtúrou založenou na  8´-stopovom principáli (8´, 4´, 2⅔, 2´, 1⅓, 1, ½), spodná mala principál 16´, basová principál 32´. V roku 1495 pribudoval Gregor Kleng pedál založený na 16´principáli (16´, 8´, 5⅓, 4´), rozšíril rozsah klávesnice a azda v nej aj prerobil linguae na claviculae. Podľa Praetoria mali tieto claviculae podobu kľúčov. Organ bol naladený približne o poltón vyššie ako dnešný a mal dvadsať mechov, ktoré obsluhovalo desať kalkantov.

Tento stredoveký organ bol v roku 1685 opravovaný, a pretože sotva mohol spĺňať nároky barokovej hudby, v roku 1718 ho nahradili 3-manuálovým nástrojom s novým prospektom. Podobné organy, s klávesami širokými 4–5 cm, boli v Barcelone (1345), Dijone (1334) a Sundre (1370). Vo Florencii postavili organ podľa návrhu Francesca Landiniho (1379). Mal 29 kláves v manuáli a 12 v pedáli. Podobné nástroje vznikali v Paríži (1403), Amiens (1429), Utrechte (1477) a inde.

 

Najstaršie zachované stredoveké organy

Z toho istého obdobia (1390) pochádza aj najstarší zachovaný hrajúci stredoveký organ na svete vo Valère (Sion, Švajčiarsko). Jeho gotické krídla namaľoval v rokoch 1434–1437 Peter Maggenberg z Freiburgu. Z pôvodného stredovekého organu sa zachovali olovené píšťaly Superoctav 2´, Quint minor 1⅓  a 1´ z mixtúry ako blockwerk. V roku 1667 Christopher Aebi pribudoval Principal 8´, Octave 4´, Copel 4´, čo bola prvá krytá kopula na gotickom organe, tiež Quint mayor 2⅔ (logicky podľa Quint minor) a jeden rad mixtúry (lebo mixtúra s jedným radom nie je mixtúrou) a rozdelil pôvodný gotický Blockwerk na jednotlivé registre tým, že vymenil vzdušnicu za zásuvkovú.

V roku 1718 Matthias Carlen pribudoval Gedackt 16´, 8´ pre nastálo pripojený zavesený pedál, čo dosť poškodilo výzor stredovekého nástroja, lebo píšťaly 16´ krytu sú vyššie ako dvojvežový korpus s ihlanovým poľom uprostred a neesteticky kontrastujú s nádherne zdobeným nástrojom. Organ je zavesený pomerne vysoko na stene, hráč sedí v drevenej burgundskej mušličke, do ktorej sa vchádza zvonku, podobne ako k organu na chóre kostola v Štítniku. Podobný organ postavili v roku 1380 v katedrále v Salamance, kde ho umiestnili ako „organo de la epistola“, dnes je však v nádhernej gotickej skrini nástroj z roku 1700. V Národnom historickom múzeu v Štokholme je prázdna organová skriňa z roku 1350 z Norrlandy (Gotland). Má najstaršiu zachovanú klaviatúru, ktorá je úplne chromatická (c, cis, d, dis, e, f, fis, g, gis, a, b, h, c1, d1, e1, f1, fis1, g1, gis1, a1, b, h1).

Klávesy sú umiestnené v dvoch rovinách, no kláves b je medzi diatonickými klávesami v dolnom rade (!). Je to pozostatok diatonickej klaviatúry, kde bol tento tón samozrejmosťou. Novodobá rekonštrukcia tohto gotického mixtúrového nástroja je v organovom múzeu na zámku Hanstein v Nemecku. Podobná klaviatúra v dvoch rovinách, akú má prázdna skriňa z Norrlandy, je aj na portatíve z miniatúry Deguivilla v románe Pèlerinage de la Vie Humaine.
O titul najstarší hrajúci organ sveta súťaží Valère s Kiedrichom. Organ vo farskom kostole svätého Valentína a Dionýzia v Kiedrichu postavil neznámy majster v rokoch 1450–1500, v roku 1653 ho rozšíril Johann Wendelin Kirchner. Začiatkom 19. storočia ho už považovali za neopraviteľný, no pre nedostatok prostriedkov ostal našťastie nedotknutý. Anglický gróf John Sutton, nadšený obdivovateľ gotiky, venoval v roku 1857 na opravu organa 6000 zlatých. Louis-Benoit Hooghuis z Brúgg vtedy opravil nástrojovú časť, August Martin z Fürth skriňu a gotické krídla. Medzi rokmi 1985–1987 urobila novodobú rekonštrukciu firma Kuhn, pričom mechy a ladenie ostali v stave z roku 1653. Na tomto organe je 80% píšťalového fondu pôvodného, 90% plochy skrine je rovnako originál. Ak pomer pôvodného materiálu a dobových aditív porovnáme vo Valère a v Kiedrich, ktorý vyjde z toho lepšie?


V Rysume je organ postavený majstrom Harmannusom z Gröningenu v roku 1457, ktorý bol upravovaný v roku 1513, a v roku 1959 urobili Ahrend a Brunzema jeho novodobú rekonštrukciu. Skriňa je však veľmi pozmenená vekmi a neskoršími štýlmi, takže gotický organ pripomína iba málo. Inak vyzerá organ z Nicolai Kerk v Utrechte, ktorý v roku 1479 postavil Peter Gerrits. Slúžil až do roku 1886, kedy ho ako nepoužiteľný preniesli do Rijksmuseum v Amsterdame. V pohnutých časoch 2. svetovej vojny bol znova prenesený a v roku 1957 ho chceli reštaurovať. Jeho stav bol však taký zlý (trikrát presťahovaný, raz zhoretý), že sa radšej rozhodli urobiť úplnú kópiu a pôvodnú, prázdnu skriňu – gotický skvost – uložiť v múzeu. So stavbou kópie sa začalo v novembri 2009, takže na najnovšie CD so zvukom kópie stredovekého organu si musíme nejaký čas ešte počkať. V Lübecku v Totentanzkapelle bol organ z roku 1477, no žiaľ neprežil bombardovanie v poslednom roku 2. svetovej vojny. Mnohé gotické organy boli zničené podobne a nevieme o nich vôbec nič.

 

Portatív

Ako sa vyvíjal portatív? Musel byť pomerne ľahký, aby sa mohol nosiť. Keďže mal len jeden register, nedala sa na ňom meniť farba zvuku. Bol však použiteľný v každom prostredí, súbore a zoskupení nástrojov. Heinrich von Veldeke opisuje sviatok v Mainzi (1184), kde hral portatív s harfou, gigou a lýrami pri speve a tanci. Aj pri portatíve sa zabudlo na starovekú klávesnicu. Mal klávesy v podobe gombíkov, ako má dnes gombíková harmonika. Na maľbe 24 kráľov v Codex Casimirianum (1448) je okrem iných nástrojov i portatív. Má veľkú vežu s bourdonovými píšťalami, čo býva dosť časté a na maľbe jasne vidieť systém gombíkov po dvoch v rade. Pritom na iluminácii je i klavichord s úplne vyvinutou chromatickou klaviatúrou! Vývoj nešiel vždy logickými cestami.

V Kancionáli chóru literátov v Litoměřiciach (1515) je kresba anjela hrajúceho na organe s klaviatúrou a pedálom. No pedál vynašiel brabantský organár Louis van Valbeck už v roku 1318. V roku 1492 uverejnil v Miláne Franchinus Gaffurius svoju Theorica musicae. Na titulnom drevoreze hrá autor na organe, klávesy sú široké približne ako dlaň. Ak ich porovnáme s portatívnym clavicytheriom z Kefemarktu z rovnakého obdobia, vidíme obrovský rozdiel, v tomto prípade sú široké ako prst. Čo sa dalo na clavicytheriu, nedokázali nástrojári na organe. Až o pár desaťročí neskôr vyriešili problém šírky vzdušnice a jej rozmery už nediktovali rozmery klaviatúry, ktorá sa mohla zmenšiť. Portatív bol veľmi dôležitý, sú s ním zobrazení takí velikáni ako Francesco Landini či Guillaume Du Fay.

 

Repertoár

Čo sa na stredovekých organoch hrávalo? Portatív ako súčasť ľubovoľného zoskupenia mohol hrať ktorýkoľvek hlas polyfonickej skladby a v tanečnej hudbe melódiu. Ak mal bourdonovú vežu, v tancoch si vystačil i sólovo. Zatiaľ najstarším dokladom použitia organa je stredoveká „opera“ Ludus Danieli napísaná v 12. storočí mladým klerikom z Beauvais. V latinskej partitúre písanej longami a brevis je množstvo poznámok červeným atramentom. Lamento Daniela v jame levovej má predpísaný organ, aj iné kondukty majú krátke organové predohry, niektoré časti sú určené sólovému organu. Na pozitívoch a väčších organoch sa dal hrať podobný repertoár ako je zachovaný v Robertsbridge Fragment (1320) – anglickej kópii francúzskych a talianskych skladieb. Obsahuje dve rozsiahle estampidy v organálnom štýle: prvá má 4 puncty (repetičné diely), ktoré sa stále predlžujú na 9, 18, 22 a 27 taktov.

Hlavný diel má 30 taktov a dve zakončenia (ouvert a clos). Tento tanec si vyžaduje rýchle tempo. Druhá estampida má 5 punctov a pomerne veľa hoketových úsekov. Štrukturálne sú tieto skladby úplne rovnaké ako estampidy v Codexe Faenza a v Codexe Toscana. Tri intavolácie motet (virtuózna intavolácia moteta Phillipa de Vitry Flos vernalis je neúplná) zo zbierky Roman de Fauvel (1314) sú prepisom vášnivej vokálnej polyfónie. Codex Faenza (1473/4) obsahuje 47 skladieb. Kódex je kópiou rukopisu o sto rokov staršieho, pretože obsahuje skladby Machauta (1300–1377), Jacopa da Bolognu (aktívny 1340–1360), Pierra de Moulins (14. stor.), Bartolina da Padua (1365–1405), Francesca Landiniho a Antonia Zuccara da Teramo (1350/60–1413/16). Obsahuje aj dve estampidy, pôvodné inštrumentálne skladby a dvojhlasné časti ku Kyrie a Gloria. V rôznych tabulatúrach sa dajú nájsť intavolácie chansonov Francesca Landiniho (1325/35–1397), Johna Dunstabla (1390–1453), Guillauma Du Faya (1397–1474) a Gila Binchoisa (1400–1460).

Buxheimer Orgelbuch obsahuje 250 skladieb, medzi ktorými je aj 20 pôvodných inštrumentálnych preambúl a intavolácie chansonov (Du Fay, Binchois, Bedyngham, Ciconia, Dunstable). Fundamentum Organisandi Conrada Paumanna (1410–1473) má podobný repertoár. Z roku 1448 pochádzajú organové preambuly Adama Ileborgha zo Stendalu, o niečo staršie (1431) sú preambuly Ludolfa Wilkina z Winsem. Väčšina sa našla na fragmentoch, to znamená, že v stredoveku bolo v obehu oveľa viac literatúry ako poznáme dnes. V prípade skladieb z Robertsbridge Fragment alebo Codexu Faenza treba zabudnúť na dávnejšiu predstavu o hre na organe päsťami (tzv. Orgelschlagen), vyžadujú si virtuóznu hru. Tabulatúra Hansa Kottera (1480–1541) bola napísaná pre Bonifáca Ammerbacha v roku 1513 a obsahuje intavolácie skladieb Paula Hoffheimera (1457–1537), Heinricha Issaca (1450–1517), Josquina des Prés (1450–1521) a i.

Tabulatúra Leonharda Klebera (1496–1556) z roku 1524 má podobný obsah: 112 skladieb nemeckých skladateľov – Paula Hofheimera a Hansa Buchnera (1483–1538) a intavolácie frankoflámskej školy. Viaceré skladby nie sú identifikované, pravdepodobne ide o preambuly a improvizácie samotného Klebera. Tabulatúrna kniha z Breslau z rokov 1522–1560 má podobný repertoár. Aj naša Tabulatúra Vietoris, hoci je o sto rokov opozdená, obsahuje pôvodné organové skladby – Preambulum ex D a kolorovanú intavolatúru Otcze Boze Wssechmohaucy. Anglickí skladatelia ako Thomas Preston (?–1563), John Taverner (1490–1545), Richard Allwood (1460–1575), John Redford (1486–1547), Robert Coxsun (1490–1548) a i. písali polyfonické a koloristické voluntary a fancy podložené cantom firmom. Ich skladby sú roztratené v rôznych organových tabulatúrach (napríklad The Mulliner Book) a tak kde-tu čosi z nich prežilo.

Zaujímavá je anonymná skladba Felix namque v 5/4 takte, kde je bežné používanie rytmu dvoch proti trom alebo štyroch proti trom. Skladba Upon La mi re je excelentný stredoveký ground. Základ groundu la mi re sa zopakuje 34-krát (!). Bas  je rytmicky zaujímavý synkopovanými kvintami a discantus nad groundom je rytmicky obohatený o synkopy a veľké trioly. Opisuje veľké melodické krivky až po d2 a pôsobí ako veľká exaltovaná improvizácia. Skladba bola zrejme pôvodne napísaná v menzurálnej notácii – štruktúra discantu a rytmické módy (talea) to nasvedčujú. Upon La mi re musela byť veľmi populárna, lebo John Redford začal svoj  O Lux on the faburden citátom motívu tohto groundu v base, pričom bas je v tejto skladbe štrukturálne úplne odlišný – je to cantus firmus, nie ground.

Skladby Thomasa Prestona a iných predznamenávajú štýl Sweelincka. William Bliteman učil Johna Bulla a ten mal veľký vplyv na Sweelincka, ktorý mal prezývku „výrobca nemeckých organistov“, lebo z jeho triedy vyšla celá plejáda vynikajúcich nemeckých hudobníkov, z ktorých na vrchol Parnasu vystúpil J. S. Bach.
Tento čiastočný prehľad stredovekej a ranorenesančnej literatúry pre organ vypovedá o funkcii organa v stredoveku: veľká väčšina skladieb sú intavolácie chansonov a tancov. Sú to piesne o láske, rozmarné a roztopašné pijanské piesne a duchovné či filozofické piesne. Preambúl a podobných skladieb sa zachovalo podstatne menej. Preambuly, prelúdiá, voluntary, fancy sa v stredoveku zrejme viac improvizovali ako zapisovali, preto sa zachovalo viac intavolatúr piesní.

 

Organ v stredoveku na Slovensku

Byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos v 10. storočí zaznamenal, že Slovania hrali na organe na cisárskom dvore. Najstaršia správa z nášho územia je z  roku 1367: organár zo Sibine Stephanus Renispingar postavil organ v kláštornom kostole v obci Leles. Z roku 1367 pochádza aj Codex Alba Julia vyzdobený v Bratislave. V jednej iniciále je namaľovaný sediaci organista hrajúci na portatíve s vysokou bourdonovou vežou. Z kresby ťažko zistiť, či portatív má linguae alebo claviculae. Zachovali sa správy o dvojakom použití organa: svetskom i duchovnom. V roku 1429 postavil majster Ján organ v Prešove, 1434–1435 postavili  organ v Bardejove, z roku 1451 pochádza najstarší záznam o organe v bratislavskom dóme, roku 1466 sa spomínajú organisti v Kremnici, v roku 1452 portatív Jána Huňadyho z Viedne, polstoročie neskôr kráľ Matej Korvín požiadal magistrát Bratislavy, aby organ jeho manželky Beatrice (zrejme portatív) dopravili do vojenského tábora (všetky údaje sú z knihy Historické organy na Slovensku Otmara Gergelyiho a Karola Wurma).

Z týchto údajov je zrejmé, že výskyt organa v stredoveku na Slovensku bol porovnateľný so západnou Európou. Územie Slovenska v stredoveku bolo totiž na najvyššej úrovni kultúrnej výmeny a prijímania rozličných vplyvov – ak si uvedomíme umeleckú hodnotu stredovekých malieb v románskych a ranogotických kostoloch, toto tvrdenie nebude znieť zvláštne. V Koceľovciach v klenbe presbytéria je freska anjela hrajúceho na portatív. Spredu vidno 13 (!) píšťal, v druhom rade za ním by mal byť podobný počet, anjel hrá na miniatúrnych klávesoch (narábanie s mechom maliar ignoroval). V Ludrovej-Kútoch sú štyria anjeli v exaltovanej polohe v rozoviatych dlhých róbach. Jeden hrá na rebeku, druhý na lutne, tretí na psaltériu a posledný na portatíve v 1´ polohe.

Fresky pochádzajú z roku 1420. Neznáme nástroje by predsa nikto nemaľoval.
Antické organy dnes nájdeme iba v múzeách, podobne ako novodobé kópie gotických mixtúrových organov, na Slovensku však také šťastie nemáme. Ak ich chceme vidieť, musíme vycestovať. Portatívy sa dnes vyrábajú v rôznych veľkostiach i predvedeniach, s klávesami i s gombíkovou sústavou, no na Slovensku sú iba tri, či štyri. V západnej Európe má portatív takmer každý súbor zaoberajúci sa stredovekou hudbou. V stredovekom inštrumentári bol totiž portatív popri fidule a lutne najdôležitejším nástrojom. U nás sa však pod ním – podobne ako pod inými nástrojmi – akoby zem prepadla.




Aktualizované: 14. 07. 2016