Logo HŽ

Carl Philipp Emanuel Bach (1714–1788)

Hlbokomyseľný harmonik, ktorý spojil novosť s krásou

Pre osobitosť a nonkonformnosť diela Carla Philippa Emanuela Bacha v kontexte tvorby jeho súčasníkov považujú niektorí historici odkaz tohto skladateľa za poslednú extravaganciu baroka, kým iní v jeho tvorbe už vidia preromantizmus.

„Jeho hudba je na míle vzdialená elegancii a vyváženosti, ktoré si spájame s týmto obdobím,“ napísala o Carlovi Philippovi Emanuelovi Bachovi editorka CPE Bach Studies Annette Richardsová.  Za pravdu jej dáva i Bachov súčasník, anglický hudobný historik Dr. Charles Burney (1726–1814), ktorý skladateľa navštívil v jeho poslednom pôsobisku  v Hamburgu:
„Musím priznať, že diela tohto skladateľa sa natoľko líšia od všetkých ostatných, že si človek na ne musí najskôr zvyknúť, aby im mohol dobre porozumieť. Quintilianus považoval za známku usilovného štúdia, ak sa mladému rečníkovi podarilo vycibriť si vkus na spisoch Cicera, Bachove diela by mohli byť skúšobným kameňom citu pre hudbu a úsudku mladých hudobníkov.“  Na inom mieste Angličan píše o Bachových skorších dielach, ktoré  „nie sú predurčené ako predchádzajúce pre iný svet či storočie, v ktorom bude možno považované za prístupné to, čo sa nám dnes zdá ťažké a odvážne.“

Druhý najstarší syn Johanna Sebastiana Bacha (1685–1750) a jeho prvej manželky Márie Barbary sa narodil 8. marca 1714 počas pôsobenia svojho otca v kniežacích službách vo Weimare. „V kompozícii a v hre na klávesových nástrojoch som nikdy nemal iného učiteľa,“ napísal neskôr s hrdosťou vo svojej autobiografii, ktorú uverejnil už zmienený Angličan. V Lipsku, vtedajšej bašte luteránstva, kam odišla Bachova rodina z Köthenu v roku 1723 nielen kvôli prestížnemu postu mestského hudobného riaditeľa, ale tiež s cieľom zabezpečiť synom kvalitné univerzitné vzdelanie, absolvoval Carl Philipp Emanuel okrem Tomášskej školy aj štúdium práva,  v ktorom pokračoval vo Frankfurte nad Odrou. Tu už učil hudbu a uvádzal nielen svoje, ale aj otcove diela.

Na dvore kráľa flautistu
V roku 1738 získal Carl Philipp Emanuel Bach ako 24-ročný miesto čembalistu na dvore budúceho pruského kráľa Friedricha II. Veľkého (1712–1786), v ktorého službách pôsobil nepretržite takmer tri desaťročia. Podľa vlastných slov sprevádzal prvé panovníkovo sólo po jeho korunovácii. Friedrich, ktorého Voltaire nazval kráľom filozofom, sústredil vo svojich sídlach v Postupime a v Berlíne okolo seba dobovú hudobnú elitu. Jeho učiteľom hry na flaute bol Johann Joachim Quantz (1687–1773), pri dvore pôsobili aj skladatelia Carl Heinrich a Johann Gottlieb Graunovci, fagotista Johann Friedrich Fasch (1688–1758) i žiak Johanna Sebastiana  Bacha, významný teoretik a učiteľ hudby kráľovej sestry, princeznej Anny Amálie Pruskej, Johann Philipp Kirnberger (1721–1783).  
V tomto prostredí  Bach vytvoril množstvo obdivovaných a vysoko cenených skladieb pre klávesové nástroje (o. i. aj známe Pruské a Württemberské sonáty, Anne Amálii sú venované Sonáty s pozmenenými reprízami Wq. 50/52), koncertov (okrem čembalových aj nádherné koncerty pre violončelo), komornej hudby, niekoľko symfónií a napísal tiež učebnicu Versuch über die wahre Art das Clavier zu spielen (Berlín, 1752, 1762), ktorú dobová  encyklopédia Allgemeine Theorie der schönen Künste (1792–1799) Johanna Georga Sulzera označuje za najlepšie dielo svojej doby. C. Ph. E. Bach v Berlíne tiež vyučoval, medzi jeho najznámejších žiakov patril jeho mladší brat Johann Christian, známy aj ako „milánsky či londýnsky Bach“, o ktorého sa po otcovej smrti  v roku 1750 staral.  „Komponuje, aby žil, kým ja žijem, aby som komponoval,“ povedal údajne neskôr britko o prístupnom a talianskou hudbou ovplyvnenom štýle svojho mladšieho nevlastného brata, ktorý sa na rozdiel od neho stal aj medzinárodne vyhľadávaným tvorcom.  V tomto čase získava do svojich rúk aj približne tretinu hudobného archívu Johanna Sebastiana Bacha. Carl Philipp Emanuel podobne ako jeho otec nikdy neopustil Nemecko, čo v neskoršom veku trochu ľutoval. Burneymu napísal: „Mohol by som menovať veľký počet skladateľov, speváčiek, spevákov a hudobníkov, ktorých poznám. Sú medzi nimi géniovia, nepopieram však, že by mi bolo omnoho milšie a prospešnejšie navštíviť cudzie krajiny.“  

V Hamburgu
Skladateľa, ktorého hudba sa vyznačuje pozoruhodnou a vo svojej dobe vysoko individuálnou syntézou tradície a novátorstva, však postupne prestalo dvorské prostredie a stagnujúci vkus jeho patróna (ktorý sa časom stával čoraz menej osvieteným, no o to viac absolutistickým) uspokojovať a inšpirovala ho skôr berlínska literárna scéna. Tú azda najvýraznejšie reprezentoval básnik, spisovateľ, kritik a filozof Gotthold Ephraim Lessing (1729–1781). Bol tiež v kontakte s milovníkmi umenia z radov meštianstva. Medzi obdivovateľky jeho hudby patrila napríklad Sara Levi, prateta Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Po niekoľkých rokoch hľadania nového miesta a žiadostí o uvoľnenie, ktoré komplikoval fakt, že jeho manželka bola ako Berlínčanka poddanou  pruského kráľa a potrebovala teda na opustenie mesta jeho súhlas, odchádza Bach napokon v roku 1767 na uvoľnené miesto po Georgovi Philippovi Telemannovi (Telemann bol jeho krstným otcom) do Hamburgu, kde na poste, podobnom ako zastával jeho otec v Lipsku (C. Ph. E. Bach mal na starosti hudbu v piatich mestských kostoloch, učil tiež v latinskej škole), strávil zvyšok života. Tu vznikajú jeho majstrovské diela duchovnej hudby, oratóriá Izraeliti na púšti a Vystúpenie Ježiša Krista na nebesá. V porovnaní s Berlínom, na ktorého kultúrnom živote sa okrem vrtochov panovníka odrážali aj náklady síce víťaznej, no náročnej Sedemročnej vojny o Sliezsko, sa skladateľ v Hamburgu dostal do prosperujúceho centra obchodu. Napriek tomu hudobný život v meste nedosahoval kvality, ktoré by ho ako skladateľa napĺňali. „Povedal mi okrem iného, že keby žil na mieste, kde by sa jeho skladby dobre uvádzali a kde by ich poslucháči vnímali s porozumením, vynaložil by všetko úsilie, aby ich jeho skladby uspokojili. ‚Ale teraz, zbohom hudba! Po päťdesiatke som hudbu nechal, nie je tu toľko znalcov a milovníkov hudby, ale ľudia tu majú dobré srdce. Povedal som si: Jedzme, pime, však zakrátko zomrieme. V Hamburgu som nezávislejší a pokojnejší ako keď som bol pri dvore. (...) Trochu sa ale hanbím, ak k nám príde človek s vytríbeným vkusom,‘ “ povedal počas návštevy Burneymu.  Okolo roku 1779 prestáva byť Bach aktívny ako interpret, no i napriek zhoršujúcemu sa zdraviu naďalej pokračuje v komponovaní. Zomiera 14. decembra 1788 v Hamburgu.

V znamení búrky a vzdoru
Bachova hudba sa prostredníctvom náladových kontrastov, dramatických gest a prekvapivých dynamických akcentov stala zosobnením citového štýlu (empfindsamer Stil), ktorý býva niekedy nie celkom presne spájaný s literárnym hnutím známym aj ako Sturm und Drang. Línia orchestrálnych diel v Bachovej hudbe vrcholí trojčasťovými sláčikovými symfóniami pre Gottfrieda van Swietena (Wq. 182) zo 70. rokov 18. storočia a impozantnou zbierkou Orchester-Sinfonien mit zwölf obligaten Stimmen: 2 Hörnern, 2 Flöten, 2 Hoboen, 2 Violinen, Bratsche, Violoncell, Fagott, Flügel und Violon (Wq. 183, 1780).
V týchto dielach z hamburského obdobia prenáša Bach individuálny štýl a subjektivizmus písania pre klávesové nástroje, v ktorom poprel barokovú jednotu afektu, najefektívnejšie na orchestrálne médium, ktorému tým dáva nebývalú závažnosť. Zmeny nálad, atypické harmonické postupy, dramatické pauzy, neobvyklé modulácie, veľké melodické skoky – to všetko viedlo k nadšeniu tých, ktorí začali osvietenský racionalizmus považovať za neosobný a chladný, aj prostredníctvom názorov nemeckých spisovateľov Johanna Wolfganga Goetheho a Friedricha Schillera, ktorí sa v roku 1773 spolupodieľali na pamflete Von deutscher Art und Kunst. Snaha o prekonanie výrazového stereotypu viedla ku vzniku zmieneného literárneho hnutia, ktoré získalo názov podľa hry dramatika Friedricha von Klingera Der Wirrwarr, oder Sturm und Drang (1776). Dobrým príkladom na zobrazenie intenzity až exaltovanosti dobových emócií je známy Goetheho román Utrpenie mladého Werthera (1774). Pravdivé a osobné sprostredkovanie pocitov prostredníctvom umenia bolo aj estetickým ideálom Bacha, ktorý vo svojej knihe stanovuje často citovanú požiadavku, aby sa interpret sám nachádzal v rozpoložení, ktoré chce preniesť na poslucháčov. Charles Burney bol svedkom tejto premeny, v často citovanej pasáži svojej knihy píše: „... pán Bach sa posadil k svojmu obľúbenému nástroju, Silbermannovmu klavichordu, a zahral tri alebo štyri zo svojich najlepších  a najťažších skladieb s presnosťou, jemnosťou a oduševnenosťou, ktoré ho tak preslávili v jeho vlasti. Keď chce vo voľných a patetických vetách rozospievať dlhú notu, vylúdi zo svojho nástroja tón taký bolestný, aký možno zahrať len na klavichorde a aký dokáže zahrať len on sám.  Po chutnej a veselej večeri sa päť posadil k čembalu a hral takmer nepretržite až do jedenástej večer. Bol pritom taký oduševnený a uchvátený, že nielen jeho hra, ale aj jeho tvár prezrádzala vnútorné pohnutie. Oči mal strnulé, kútiky úst mu poklesli a to, čo v ňom pulzovalo, vyžarovalo i z jeho správania.“ Práve pre toto umenie bol Bach považovaný za neprekonateľného majstra. Nie všetci však boli pripravení prijať individualitu génia: známy spisovateľ, kritik a esejista (a Bachov známy) Gotthold Ephraim Lessing (1729–1781) nazval symfóniu, ktorá vyjadruje rozličné vášne „hudobným monštrom“.  

Bach a klasici
„On je náš otec a my sme jeho deti. Tí z nás, ktorí robíme čosi správne, sme sa to naučili od neho,“ povedal o Carlovi Philippovi Emanuelovi Bachovi podľa Johanna Friedricha Rochlitza Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791). Americký muzikológ Lewis Lockwood vo svojej monografii o Beethovenovi uvádza, že keď skladateľ prišiel v roku 1792 do Viedne, medzi teoretickými dielami, ktoré študoval nechýbala Bachova učebnica hry na klávesových nástrojoch Versuch über die wahre Art das das Clavier zu spielen. Ešte v roku 1812 žiadal skladateľ v jednom z listov lipského vydavateľa Breitkopfa, aby mu poslal Bachove skladby. Tie sa do viedenského prostredia dostali vďaka skladateľovým kontaktom s vydavateľstvom Artaria i osobným vzťahom s diplomatom, ministrom kultúry a dvorským knihovníkom Gottfriedom van Swietenom (1733–1803), patrónom Haydna a Mozarta, ktorému svoju 1. symfóniu venoval Beethoven. Po smrti C. Ph. E. Bacha usporiadal van Swieten spomienkový koncert, na ktorom skladateľovo oratórium Vystúpenie Ježiša Krista na nebesá dirigoval práve Mozart.
Bachova Úvaha o správnom spôsobe hry na klavíri bola známa i na našom území, medzi najlepšími knihami o hudbe ju v Anleitung zum Gesange z roku 1798 spomína aj v Bratislave pôsobiaci Franz Paul Rigler. Životopis Carla Hermanna Bittera z roku 1868 prisúdil Carlovi Philippovi Emanuelovi Bachovi status druhoradého skladateľa. Pri počúvaní jeho hudby je zrejmé, že ide o prekonaný romantický predsudok, ktorý na rozdiel od hudby Bachovho syna patrí do histórie.

 




Aktualizované: 29. 10. 2014