Logo HŽ

Košičan Josef Weiss – neznámy žiak Franza Liszta (pokračovanie)


V predchádzajúcom dvojčísle Hudobného života predstavila drážďanská muzikologička Agata Schindler, ktorá v našom časopise publikovala seriál o osudoch židovských hudobníkov Hudba medzi životom a  smrťou, časť života excentrického Lisztovho žiaka, klaviristu Josefa Weissa. Košického rodáka sme po štúdiách a  životných peripetiách v Petrohrade a Berlíne opustili na prelome 19.  a 20. storočia na pódiách klavírnej firmy Knabe v  New Yorku.

V koncertnej sezóne 1899/1900 bolo v New Yorku avizovaných sedem Weissových koncertov, na ktorých mal okrem svojich vlastných diel uviesť i viacero technicky náročných kompozícií, ku ktorým patrili Chopinove skladby (o. i. Barkarola a balady), ale hlavne takmer kompletné a ešte stále pomerne  nové klavírne dielo Johannesa Brahmsa, ako aj virtuózne skladby a transkripcie Franza Liszta. Na piaty koncert v poradí boli avizované i klavírne diela amerických skladateľov.1 Úctyhodný repertoár a pravdepodobne i pozoruhodný interpret! Jedna z koncertných recenzií publikovných v americkej tlači označila Weissa za brahmsovského interpreta par excellence.2 Po návrate do Európy sa hudobník opäť usadil v Berlíne. Keď jeho koncertný agent Hermann Wolff v roku 1902 zomrel, musel sa zamerať na niečo iné. Podobne ako viacerí legendárni doboví klaviristi, aj on využil nové možnosti sebarealizácie  ponúkané záznamom klavírnej hry na dierkované papierové kotúče. Z nich sa napríklad máme možnosť dozvedieť, že Theodor Szántó venoval Weissovi transkripciu Bachovho Prelúdia a fúgy g mol (Leipzig: C. F. Kahnt [1903]. 3-15p. Pl.-Nr. 3764.), na kotúčoch nájdeme v jeho interpretácii aj Fantáziu z Carmen (Leipzig: Steingräber, 1907) a množstvo iných diel.


Newyorský incident s Mahlerom
V roku 1910 je Josef Weiss opäť v New Yorku. The Music Trade Review informuje vo februári o jeho incidente s Gustavom Mahlerom na generálke v newyorskej Carnegie Hall. 3 Ako uvádza článok, newyorskému publiku dobre známy klavirista Josef Weiss skúšal s Mahlerom a s Orchestrom filharmonickej spoločnosti Schumannov Klavírny koncert. Rozdielne názory na interpretáciu vyvolali také veľké nedorozumenie, že Weiss pobúrene a bez kabáta opustil koncertnú sieň a viac sa ku klavíru nevrátil. Po škandále a dopravení iného koncertného krídla, ktoré preferoval Weiss, Schumannov koncert napokon zaznel s klaviristom Paolom Gallicom. 4 Išlo o mimoriadny koncert dirigovaný Mahlerom, na ktorom 30. januára okrem Schumanna zazneli aj diela Beethovena a Berlioza.5  Noviny The New York Times z 31. januára 1910 popisujú udalosti na generálke ako detektívku, no nezabúdajú pripomenúť Weissove výborné newyorské koncerty s Brahmsovou hudbou spred niekoľkých rokov. Ak mal byť tento koncert návratom Josefa Weissa do newyorského hudobného života, skutočnosť bola iná. Podrobnosti možno nájsť v spomienkach Almy Mahlerovej-Werfelovej na predposlednú koncertnú sezónu s Mahlerom v New Yorku: „Maliar Groll (…) nám priviedol Josepha Weissa, klaviristu. Štvorhranná lebka, holá, iba uprostred malý pramienok vlasov, hnedé oči, ktoré bodali cez malé otvory, prezrádzali šialenstvo alebo genialitu.

Bol to najväčsí klavirista, ktorého Mahler podľa vlastného vyjadrenia kedy počul. Hral nám celú novoročnú noc. Sedeli sme ticho, dlhé hodiny. Pre klavír transkriboval najkrajšie Brahmsove piesne a spieval ich zvučnejšie ako hociktorý spevák. Bachova Passacaglia – všetko bolo originálne, bez zranenia podstaty umeleckého diela. Mahlera zaujal tento človek natoľko, že zaangažoval do našej hotelovej izby jedno trio. (…) Weiss mal prebrať klavírny part. Mahler a ja sme sedeli na pohovke a cítili sme sa ako bavorský kráľ Ludwig. Prvá časť bola nádherná, ale na začiatku druhej časti začal hrať Weiss svojvoľne, zrejme ho iritovalo, že sa musí nejako podriadiť. Došlo k nedorozumeniam a obaja partneri sa vyjadrili, že ďalej s ním hrať nechcú. Nepomohli prehovárania, Weiss vyskočil a bez pozdravu opustil izbu. (…) Potom, ako obaja hudobníci tiež odišli, a Weiss ich dole videl, sa vrátil, prosil o prepáčenie, bol vtipný, posmieval sa spoluhráčom a tvrdil, že z nálady ho vyviedli ich hlúpe tváre, a Mahlera, ktorý si predsavzal byť Weissovi v New Yorku nápomocný, znova popadla odvaha. (…)“6
Mahlerovci pozvali Josefa Weissa s ďalšími hosťami k nim opäť a prosili ho, aby hral. Po pol hodine si s nechuťou sadol ku klavíru a hral vlastné diela. Mahler ho požiadal, aby uviedol niečo od Brahmsa. Weiss sa ohradil, že kto nevie oceniť jeho vlastné kompozície, nemôže pochopiť ani Brahmsa a ďalej mlátil do klavíra.Napokon sa však pridal k hosťom, žiaril a bol taký duchaplný, že mu Mahler všetko prepáčil a ponúkol mu už zmienený koncert v Carnegie Hall. Alma Mahlerová-Werfelová popisuje incident na generálke, ktorý sa približne zhoduje so správou v tlači. Od nej sa tiež dozvedáme, že Weissova finančná situácia nebola dobrá a Mahler mu chcel dohodnutým vysokým honorárom pomôcť. Uvádza aj to, že Mahler napokon ľutoval incident na generálke, ale ich priateľstvo už ďalej nepokračovalo. Alma Mahlerová-Werfelová hovorí vo svojich spomienkach aj o hospitalizovaní Weissa na neurologickej klinike, no bez udania miesta a času.

Návrat do Európy
Rôzne pramene svedčia o návrate Weissa do Európy ešte v tom istom roku vypovedajú aj o jeho ďalších aktivitách. Z roku 1910 pochádza celý rad nahrávok, ktoré zaznamenala na gramoplatne firma Anker. Vo Weissovej interpretácii sa okrem iného zachovali Auberova Tarantella di bravura v transkripcii Franza Liszta, Adagio z Beethovenovho 5. klavírneho koncertu, Chopinov Minútový valčík, Lisztova Uhorská rapsódia č. 2, Rubinsteinova Melódia in F, ďalej viaceré transkripcie skladieb Schumanna, Mendelssohna Bartholdyho, ale i dve vlastné kompozície: Variácie na Brahmsovu pieseň Wie bist du meine Königin a na Jensenovu pieseň Froher Wanderer.
V nahrávaní pokračoval Weiss aj neskôr, z roku 1918 sa zachoval záznam Brahmsovho Uhorského tanca č. 7 a jeho vlastný Rokokový menuet, v roku 1924 nahral Chopinovu Berceuse a Beethovenovu Appassionatu. 7 Už zmienený zvukový nosič The Pupils of Liszt (Scherzo z Beethovenovej klavírnej Sonáty op. 31/3 a Uhorská rapsódia č. 12 Franza Liszta) predstavuje Weissovo klavírne umenie v roku 1924.8 Po návrate z USA nájdeme Weissa v Berlíne plnom klaviristov rôznych škôl, predovšetkým Lisztovej školy. V roku 1911 pri príležitosti 100. výročia narodenia Franza Liszta si Weiss svojho učiteľa uctil koncertom v koncertnej sieni Dvornej klavírnej továrne Perzyna vo Schwerine. O koncerte sa dozvedáme, že „Josef Weiss nechal obdivovať svoje klavírne umenie v rôznych Lisztových dielach. Concerto pathétique (pre dva klavíry) hral s Paulom Schrammom.“ 9


Priekopník filmovej hudby
Svet kinematografie zaznamenal v Mozartovej sieni v Berlíne 22. augusta 1913 premiéru jedného z prvých nemeckých umeleckých filmov. Der Student von Prag bol signálom novej filmovej epochy. K filmu zaznela hudba skomponovaná pre túto príležitosť, jedna z prvých pôvodných filmových hudieb vôbec. Spočiatku bola zamýšľaná v orchestrálnej verzii, no jej autor, Josef Weiss, nebol s partitúrou hotový. Na premiére preto sedel za klavírom a hral z klavírneho výťahu. Pri tejto verzii napokon aj ostalo, i pri ďalších uvedeniach sprevádzal film od klavíra autor alebo iní hudobníci. V Štátnej knižnici v Berlíne a v Inštitúte Heinricha Heineho v Düsseldorfe sa klavírny výťah Weissovej filmovej hudby zachoval. Sto rokov od premiéry sa dostal do rúk skladateľovi Berndovi Thewesovi, ktorý na jeho základe vypracoval verziu pre komorný orchester. Táto je od roku 2013 súčasťou  zreštaurovaného filmu Der Student von Prag 10 , ktorý bol uvedený na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne. Thewes sa o filmovej hudbe Josefa Weissa, ktorú pri práci dôkladne spoznal, vyjadril nasledovne: „Josef Weiss použil vo svojej hudbe wagnerovskú techniku leitmotívov, ktorú šikovne prispôsobil potrebám filmovej hudby, jej krátkym vývojovým fázam a variabilným tempám. Hudba prekvapuje vyhraneným gestickým charakterom, ktorým sprevádza, anticipuje a rozvíja navonok viditeľný, ako i mentálny pohyb protagonistov. V opere by sa to označilo ako ‚colla parte‘. Weiss spracúva motívy rôznej hudobnej proveniencie; vedľa polonézy – hudby aristokracie – kladie citáty ľudovej hudby (mazurky, ländlery, ľudové piesne).“ 11  Thewesovo hodnotenie Weissovej filmovej hudby je momentálne jediným verejne dostupným posudkom jeho tvorby.

V Berlíne
Po návrate z New Yorku sa Josef Weiss v Berlíne zaradil medzi mimoriadne žiadaných učiteľov klavírnej hry. Na vysokej hudobnej škole klavír ešte nebol predmetom štúdia. Vyučovanie sa koncentrovalo v početných menších či väčších inštitucionalizovaných a privátnych konzervatóriách, na ktorých pôsobili stovky učiteľov. Na jednej z mnohých berlínskych privátnych hudobných škôl, na Stern’chen Konservatorium začal, ako je uvedené vo výročnej správe školy, Weiss od 1. septembra 1914 vyučovať. Existenciu inštitúcie dokumentuje len málo zachovaných prameňov, dĺžku Weissovho zotrvania na škole preto nie je možné doložiť.12 Pedagogicky bol ale nepochybne aktívny. Aj americký skladateľ Isidor Freed, ktorý v Berlíne pobudol päť mesiacov v roku 1923, uvádza Josefa Weissa ako svojho klavírneho pedagóga. So vznikom rozhlasu a priamych hudobných vysielaní našiel umelec z Košíc novú platformu pre svoje uplatnenie. Dôkazom sú programové časopisy rozhlasu. Nájdeme ho (v časopisoch uvedeného konzekventne ako Prof. Josef Weiß) ako sólistu v pravidelných živých  koncertoch s Lisztovou Klavírnou sonátou či Mefistovým valčíkom, s Beethovenovými 15 variáciami s fúgou Es dur, ďalej s klavírnymi dielami Scarlattiho, von Bülowa, Jensena, Rózyckého, Dohnányiho. Predstavil sa aj ako interpret klavírnych diel svojho súčasníka, portugalského skladateľa Óscara da Silvu, i ako protagonista vlastnej klavírnej skladby Americká rapsódia.13 Skladba je jednou z desiatok klavírnych kompozícií, ktoré zanechal. Universal-Handbuch der Musikliteratur Františka  Pazdírka14 uvádza viacero publikovaných diel,  ktoré Weissovi vyšli v rôznych vydavateľstvách v Berlíne, Lipsku, Paríži, Bostone alebo v Londýne. Okrem klavírneho koncertu a sólových klavírnych kompozícií skomponoval tiež diela pre klavír štvorručne, pre harmónium, ďalej piesne s klavírnym sprievodom a komornú hudbu. Tonkünskler-Lexikon  Franka a Altmana spomína Weissa dokonca aj ako operného skladateľa. Tento lexikon publikovaný v roku 1936 uvádza, ze Josef Weiss žije v Berlíne.15 Adresár Berlína prezrádza, že profesor hudby Josef Weiss žil a býval v Berlíne v rokoch 1931 a 1932 v srdci mesta, na Potsdamer Str. 134b. V roku 1933 sa však jeho meno z adresára vytratilo,  nepochybne v súvislosti s nástupon Hitlerovej vlády nacionálnych socialistov a s protižidovskými zákonmi.

Von Ort zu Ort, stopy sa strácajú v  Budapešti
Pokrstený 69-ročný žid Josef Weiss nemal ako doložiť svoj kresťanský pôvod. Ako „Neárijec“ nemohol byť činný v rozhlase, nemohol ani vyučovať, doslova cez noc stratil pôdu pod nohami. Patril pravdepodobne k jedným z prvých prenasledovaných umelcov, ktorí hľadali možnosť existencie mimo Nemecka. V roku 1933 sa umelec i človek Josef Weiss doslova stráca bez stopy. Hypotéza o jeho emigrácii do USA 16 a údaj o jeho smrti v roku 1940 17 sa však nepotvrdili. Z publikácie Viktora Pappa o žijúcich žiakoch Franza Liszta, vydanej v Budapešti v roku 1936, sa dozvedáme, že po opustení Berlínskeho rozhlasu strávil Weiss  niekoľko mesiacov v Budapešti a v Košiciach,18  teda v mestách jemu dôverne známych. Obyvateľstvo židovského pôvodu utekalo z Európy, Weiss sa vrátil na miesta svojej mladosti. V roku 1885, keď mal 21 rokov, vyšli vo vydavateľstve Eisold v Berlíne jeho Štyri piesne pre soprán/tenor a klavír, jeho opus 3. Druhá z piesní vznikla na verše Heinricha Heineho Es treibt dich fort, von Ort zu Ort (Ženie ťa to preč, z miesta na miesto). V tomto zmysle, bez ozajstného domova a zrejme na rôznych miestach, žil po úteku z Berlína vyše sedemdesiatročný rodák z Košíc. Košice a Budapešť boli začiatkom 30. rokov 20. storočia relatívne bezpečným priestorom. A to aj v čase, keď sa v roku 1941 v okolitých krajinách už započali deportácie Židov do koncentračných táborov. Maďarsko (a od jesene 1938 k Maďarsku patriace Košice) bolo do leta 1944 deportácií ušetrené. Až na jar roku 1944, po obsadení Maďarska Nemcami, vznikol v Budapešti na nátlak Nemcov plán koncentrovať Židov do tmavých, úzkych a odľahlých ulíc. Navyše, maďarským Židom hrozili deportácie, ku ktorým napokon aj došlo. Kde hľadať v tomto deprimujúcom chaose a medzi ľudskými tragédiami psychicky labilného umelca, ktorý celý život zasvätil hudbe a klavíru? S akým pasom prekračoval ostro strážené hranice? Legálnym? Falošným? Kde a ako sa skončila životná púť tohto geniálneho čudáka? Tápanie v tme vyriešil čiastočne jediný kartotečný lístok. Ten informuje, že Josef Weiss, narodený 5. novembra 1864 v Kaschau, býval po opustení Berlínskeho rozhlasu v Berlíne na Lützowstraße 35, začiatkom novembra 1944 vykonával nútené práce v tehelni a bol hospitalizovaný v núdzovej nemocnici na Akácfa utca 13 v Budapešti nachádzajúcej sa v oblasti geta.19 V najkritickejšom období bol teda Josef Weiss v Budapešti a pred ťažkou manuálnou prácou ho neochránilo ani vznešené povolanie klaviristu, ani úctyhodný vek. V novembri 1944 bolo v Budapešti vytvorené prvé geto 20 a Josef Weiss, ktorý 5. novembra 1944 dovŕšil osemdesiaty rok svojho života, bol zrejme jedným z jeho prvých nedobrovoľných a navyše chorých „obyvateľov“.
Posledná etapa života Josefa Weissa ostáva aj po intenzívnych bádaniach zatiaľ otvorená. Historické udalosti v Budapešti koncom roku 1944 a začiatkom roku 1945 ponúkajú viacero človeku nedôstojných eventualít, ktoré väčšinou nie sú doložené dokumentmi a zoznamami mien. Isté však je, že Josef Weiss sa už do Berlína, na miesto svojho takmer polstoročného pôsobenia, nevrátil.

Poznámky

1 Music Trade Review - ©mbsi.org.arcade-museum.com, MTR 1899-29-8-14
2 Tamtiež, 1901-32-9-09
3 Tamtiež, 1910-50-6-09
4 Významní  klaviristi boli zmluvne viazaní s továrňami vyrábajúcimi klavíry. Popredný klavirista bol najlepšou reklamou značky, na ktorej koncertoval.
5 Fischer, J. M.: Gustav Mahler. Der fremde Vertraute.  Bärenreiter, 2010, s. 929.
6  Mahler-Werfel, A.: Erinnerungen an Gustav Mahler. Frankfurt am Main: Ullstein, 1980, s. 193.
7 Weiss, J.: Discographie, prístupné na: http://home.earthlink.net/~marnest/discweiss.html
8 GEMM CDS 9972
9 Signale für die musikalische Welt. Bd. 69, Verlag von Bartholf Senff, 1911, s.  1493.
10 http://www.arte.tv/de/der-kunstfilm/7275640,CmC=7275460.htm
11 Tamtiež
12 Za informáciu ďakujem Antje Kalcherovej, Universitätsarchiv, Universität der Künste Berlin.
13 Der deutsche Rundfunk, 5. ročník: č. 26, 24; 7. ročník: č. 20; 9. ročník: č. 29, 44.
14 Unchanged Reprint of the Original Edition Vienna 1904–1910. Library of Congress Catalog, Card No. 67-21065 1967.
15 Frank, P. – Altmann, W.: Kurzgefasstes Tonkünstler-Lexikon. Für Musiker un Freunde der Musik. Regensburg: Gustav Bosse Verlag, 1936.
16 http://www.arte.tv/de/der-kunstfilm/7275640,CmC=7448242.htm, hypotéza Dr. W. Kugela.
17 Mahler-Werfel, A.: Erinnerungen an Gustav Mahler. Frankfurt am Main: Ullstein, 1980, údaj v mennom registri.
18 Papp, V.: Liszt Ferenc élő magyar tanítvánayi. Budapešť: Félbőr, 1937, s. 189-190. Za upozornenie na publikáciu ďakujem Márii Eckhardovej, Lisztovo múzeum, Budapešť.
19 Yad Vashem, kartotečný záznam. Internationales Opern Archiv, prof. Clemens M. Gruber, Wien, E: 19. 9. 1989, 26. 2. 1990 Ksch. Za pomoc a sprostredkovanie ďakujem Paulovi Landauovi.
20 Gerlach, Ch. – Götz, A.: Das letzte Kapitel. Realpolitik, Ideologie und der Mord an den ungarischen Juden 1944/1945. Stuttgart: Deutsche Verlags-Anstalt, 2002, s. 144.




Aktualizované: 23. 02. 2016