Logo HŽ

Samuel Capricornus (1628–1665)

V tomto roku si pripomíname 350. výročie smrti azda najvýznamnejšieho skladateľa, aký kedy pôsobil v minulosti na Slovensku. Samuel Capricornus bol skutočne skladateľom európskeho formátu: okrem originality jeho hudobnej reči toto tvrdenie podporuje aj fakt, že jeho tvorba bola známa už za života, no i po smrti v celej Európe, jej kvalitu vysoko hodnotili tak súčasníci, ako aj nasledujúce generácie. Navyše Capricornus dosiahol aj najvyšší možný post, aký mohol vtedy hudobník dosiahnuť – stal sa dvorským kapelníkom a skladateľom würtemberského kniežaťa.

Mladosť a štúdiá

Samuel Capricornus sa narodil 21. 12. 1628 v Žerčiciach (pri Mladej Boleslavi) v rodine nemeckého evanjelického pastora. Keďže protestantov v Českom kráľovstve po bitke na Bielej Hore nečakalo nič dobré, rodina (otec Georg s manželkou Annou a malým Samuelom) odišla do exilu a usadila sa v Uhorsku, kde boli v tom čase pomery ešte relatívne pokojné, „tvrdá“ rekatolizácia tu začala až v 70. rokoch. Otec však čoskoro zomrel, Capricornova mladosť teda pravdepodobne vôbec nebola jednoduchá, bezproblémová. Prvú stopu po ňom našiel maďarský hudobný historik Kornel Bárdos: v roku 1640 študoval Capricornus na evanjelickom a. v. gymnáziu v Šoprone; 10. decembra toho roku žiadal ako 12-ročný chlapec (podpísaný „Samuel Capricornides“, t. j. z Capricornovho rodu, resp. rodiny, čo znamená, že humanistickú latinizovanú podobu pravdepodobného priezviska „Bockshorn“ – Capricornus – používal už jeho otec...) spolu so spolužiakom J. Scopiom o zakúpenie šiat na zimu, lebo rodina si to nemôže dovoliť; obaja gymnazisti-exulanti sa pritom odvolávajú na to, že verne slúžia mestu ako speváci („alumni chori musici“).

Capricornus potom pokračoval v štúdiách od roku 1643 v Sliezsku a po ich skončení sa v roku 1646 vydal do Nemecka, pôsobil krátko v Štrasburgu, resp. ako kantor v Reutlingene. Do blízkosti vtedajšieho Prešporka sa dostáva druhýkrát v roku 1649, možno to bolo však už prv, lebo Capricornus neskôr citoval presne skladbu Cantate gentes a 7 (aj s rokom predvedenia) od viedenského dvorského kapelníka Giovanniho Valentiniho, ktorú predviedla Cisárska dvorská kapela v Bratislave počas snemu v roku 1647. V roku 1649 sa však Capricornus zdokonaľoval určite v kompozícii vo Viedni, podľa vlastných slov u „vynikajúcich skladateľov“ („vortrefflichste Componisten“) dvorskej kapely, bol to pravdepodobne najmä Antonio Bertali (1605–1669), nástupca Valentiniho vo funkcii kapelníka (Valentini v tom roku zomrel). Členom Cisárskej dvorskej kapely však Capricornus ako protestant pochopiteľne nemohol byť. V roku 1649 pôsobil určite už v Prešporku – bol súkromným učieľom v rodine známeho bratislavského lekára Wilhelma Raygera. V roku 1650 začal potom učiť na bratislavskom evanjelickom gymnáziu.

Director musicae v Bratislave

Prvý zlom v kariére S. Capricorna, ktorý sa už predtým pevne rozhodol venovať hudbe, nastal v roku 1651. (V tomto roku sa oženil s Elisabethou Knoglerovou, dcérou košického nemeckého ev. a. v. pastora a superintendenta Eliasa Knoglera.) Vyučovanie a povinnosti kantora však Capricorna veľmi neuspokojovali a snažil sa ich čím skôr zbaviť. V roku 1651 teda 23-ročný Capricornus nastúpil na uvoľnený post hudobného riaditeľa (director musicae) nemeckého evanjelického Kostola sv. Trojice (dnešný jezuitský kostol) po Jacobovi Sebaldovi Ludwigovi, ktorý sa vrátil do rodného Norimbergu. Capricornus tu našiel výborné podmienky, na ktoré aj neskôr spomínal iba v dobrom. Po Ludwigovi prevzal bohatú notovú zbierku a inštrumentár, obsahujúci o. i. cinky, trombóny, fagoty, violy da gamba, lutny, flauty a pod. (nie div, že tieto nástroje vo svojej tvorbe z bratislavského obdobia popri tých bežnejších aj bohato využíval). Notová zbierka evanjelického kostola obsahovala desiatky tlačených nôt i rukopisov nielen nemeckých evanjelických (Heinrich Schütz, Michael Praetorius, Johann Hermann Schein a mnohí iní), ale aj talianskych a rakúskych katolíckych skladateľov (Claudio Monteverdi, Antonio Bertali, Giovanni Carissimi, Alessandro Grandi, Antonio Rigatti atď.), ba aj inštrumentálnu hudbu (Giovanni Battista Buonamente, Carlo Farina, Marco Uccellini). Hudobné produkcie počas bohoslužieb bratislavských evanjelikov museli mať teda najvyššiu úroveň.


Navyše Capricornus veľmi usilovne komponoval už aj v Bratislave. Podľa vlastnoručného zoznamu Index operum musicorum Samuelis Capricorni tu vytvoril 112 skladieb, časť z nich vyšla tlačou ešte za jeho života, časť dokonca i po smrti. Prvá tlačená zbierka Opus musicum obsahovala reprezentatívny výber (22 skladieb) z bratislavskej tvorby: 2 omše, magnifikaty, žalmy, Te Deum (v „bertaliovskom“ obsadení pre 8 hlasov, 4 trúbky, 2 huslí a organ) a viaceré skladby menšieho obsadenia. Capricornus túto zbierku vydal vlastným nákladom v Norimbergu v roku 1655, vydanie zrejme podporil významný bratislavský mešťan, viacnásobný richtár a cirkevný dozorca Andreas Segner st., ktorému je zbierka venovaná. Capricornus na toto vydanie určite aj osobne dohliadal, na jeseň 1655 totiž navštívil Norimberg, ako to dokladá malá „dedikačná“ skladbička – tzv. nekonečný a račí kánon Si vis vincere disce pati („Ak chceš zvíťaziť, uč sa byť trpezlivý“). Z Bratislavského obdobia pochádza aj ďalšia reprezentatívna zbierka – Jubilus Bernhardi, ktorú neskôr prepracoval a vydal v Stuttgarte. Už zbierkou Opus musicum si urobil Capricornus dobré meno v celej Európe: napríklad Heinrich Schütz nazval tieto skladby „opera virtuosa“. Capricornus bol však aj veľmi ambiciózny človek, svoje skladby poslal prostredníctvom bratislavského lekára Dr. Zillingera do Ríma, a ten potvrdil, že tam boli dokonca predvedené v prostredí jezuitského Collegia Germanica, teda „bašty“ rekatolizácie, v ktorej vtedy hudobne „vládol“ slávny Giovanni Carissimi, popri Bertalim a Valentinim ďalší z Capricornových kompozičných vzorov. Pre protestantského skladateľa to bol rozhodne veľký úspech...

Dvorský kapelník a skladateľ v Stuttgarte

V čase bratislavskej korunovácie Leopolda I. (1655) ponúkol Capricornovi vyslanec württemberského kniežaťa Dr. Müller, aby sa uchádzal o miesto kapelníka v Stuttgarte. Takú ponuku nemohol Capricornus, samozrejme, odmietnuť, a tak sa v roku 1656 vydal do Stuttgartu, aby tu absolvoval polročné skúšobné obdobie. Keďže bolo úspešné, skladateľ sa vrátil do Prešporka po svoju rodinu a spolu s niekoľkými žiakmi sa v roku 1657 definitívne odsťahoval do Stuttgartu: 7. apríla ešte odovzdal funkciu (spolu s inventárom hudobnej zbierky) v Bratislave svojmu nástupcovi a celoživotnému priateľovi Johannovi Kusserovi st., 24. apríla nastúpil do funkcie v Stuttgarte a 6. mája 1657 dostal menovací dekrét (Bestallungsurkunde). Dvadsaťdeväťročný Capricornus sa tak stal oficiálne dvorským kapelníkom a skladateľom württemberského kniežaťa Eberharda III. (Tento v podstate najvyšší možný hudobnícky post získali okrem neho spomedzi skladateľov pôsobiacich na Slovensku iba Joseph Umstatt a Anton Zimmermann v 18. storočí.)

Kapela württemberského kniežaťa sa v tom čase v podstate nanovo konštituovala a na jej čele to Capricornus nemal spočiatku, ba ani neskôr, vôbec ľahké. Najväčší spor mal s Philippom Friedrichom Böddeckerom (1607–1683), ktorý sa zrejme tiež uchádzal o post kapelníka, ale neuspel. Capricorna teda riadne ohovoril, spochybnil jeho kompetentnosť ako kapelníka i skladateľa. Capricornus odpovedal v rozsiahlom tzv. memoriáli, adresovanom priamo württemberskému kniežaťu Eberhardovi III., v ktorom obhájil svoju hudobnícku česť. Tento vzácny dokument dokladá o. i. Capricornovo vynikajúce kompozičné a teoretické vzdelanie: cituje (spolu s notovými ukážkami) skladby Bertaliho, Valentiniho, Kapsbergera, Carissimiho a pod., ale aj teoretické spisy Ornitoparcha, Gaffuria, Calvisia, Zarlina, Kirchera atď. „Bojovať“ však musel Capricornus so svojimi hudobníkmi v Stuttgarte asi neustále; jednému vyčítal, že „na cinku hrá ako na kravskom rohu“, nepáčilo sa mu, že hudobníci sa vraj venujú viac zábave („pitkám“) ako serióznej práci. Inokedy zasa nesúhlasil s tým, aby sa ďalej vzdelávali v zahraničí, dôvodom bolo podľa neho to, že kapela nemala veľký počet členov. Pritom Capricornus sa snažil o jej systematické budovanie, angažoval napríklad talianskych kastrátov a pod. Aj v Stuttgarte sa naplno rozvinula Capricornova kompozičná aktivita. Nielenže prepracoval a vydal tlačou zbierku Jubilus Bernhardi (1660), skomponovanú už v Bratislave na texty jedného z najväčších stredovekých mystikov sv. Bernarda z Clairvaux, ale tlačou vyšli v krátkom čase ďalšie Capricornove zbierky: Geistliche Concerten (1658), Geistliche Harmonien I a II (1659), Sonaten und Canzonen (1660), Zwey Lieder von dem Leyden und Tode Jesu (1661), Geistliche Harmonien III (1664), Zweyfacher Ehren=Ruff (1664), ba skomponoval tu dokonca aj Ballet de Natur (1660) a operu Raptus Proserpinae (1662), z ktorej sa však zachovalo iba libreto. Samuel Capricornus zomrel v Stuttgarte po krátkej chorobe, v plnom rozkvete síl iba 37-ročný 10. 11. 1665.

Tvorba Capricorna a jej osudy po skladateľovej smrti
Capricornova hudba však po jeho smrti zďaleka neupadla do zabudnutia, ba práve naopak – množstvo skladieb vyšlo v 60. a 70. rokoch 17. storočia ako tzv. posthumné tlače. Pravdepodobne mal na tom zásluhu Capricornov syn Samuel ml., dvorský hudobník v Ansbachu (úroveň svojho otca však nikdy nedosiahol). Už v roku 1669 vyšla zbierka Theatrum musicum, do ktorej sa dostalo aj Carissimiho oratórium Judicium Salomonis (písal o tom zaujímavo Richard Rybarič). O Capricornovu tvorbu však mali zrejme záujem aj vydavatelia, určite sa dobre predávala, a tak vyšlo v krátkom čase ešte niekoľko zbierok: Continuatio Theatri musici (1669), zbierka virtuóznych motet Scelta musicale (1669), Opus Aureum missarum (1670, omše, skomponované už v Bratislave), zbierka svetských kantát Neu=angestimmte und erfreuliche Tafel-Music (1670), ako aj 6 sonát Continuation der neuen wohl=angestimmten Taffel-Lust-Music (1671). Táto zbierka priniesla historikom určite najviac problémov, lebo už o rok vyšlo tých istých 6 Capricornových sonát spolu s ďalšmi šiestimi u rovnakého vydavateľa ako Prothimia suavissima...duodena secunda (1672) s autorským údajom „J.S.A.B.“, čo veľký znalec barokovej hudby S. de Brossard rozlúštil ako „Antonio Bertali“ (a dopísal to vlastnou rukou na svoj exemplár, zachovaný dodnes v Paríži). Keďže vydanie pod menom Bertaliho je vytlačené z tých istých kovových platní ako Capricornovo Continuatio (dokonca bez opráv akýchkoľvek chýb!), ide pravdepodobne o dobrý obchodnícky „trik“ šikovného vydavateľa/vydavateľov – J. a C. Bencardovcov vo Frankfurte, ktorí kúpili práve v tom čase aj jezuitskú tlačiareň v Dillingene. Ako ukázali najnovšie výskumy, pod meno Bertaliho sa „zmestili“ v tomto novom vydaní aj skladby J. H. Schmelzera a D. Pohleho...

Capricornov kompozičný štýl
Capriconus sa netajil svojimi kompozičnými vzormi, viackrát sa priznal predovšetkým k svojim „viedenským učiteľom“, najmä Antoniovi Bertalimu. Samozrejme, prvotným východiskom bola pre neho nemecká evanjelická hudba jeho bezprostredných predchodcov, na prvom mieste Heinricha Schütza. Originalita Capricornovho hudobného jazyka však spočíva v dokonalom prepojení prvkov nemeckej „musiky poetiky“ s talianskou hudbou, nevynímajúc v tom čase „najmodernejšieho“ Carissimiho, a jeho „stylo oratorio“. Takéto pasáže nájdeme napríklad nielen v geniálnej skladbe O Traurigkeit, o Herzeleid (Zwey Lieder, 1661), ale dokonca už v bratislavskej tvorbe z Opus musicum (1655). V tejto zbierke však ponúkol Capricornus celú paletu štýlov, obsadení, kombinácií nástrojov (napr. dva koncertantné fagoty!) a pod., počnúc tzv. kolosálnym, alebo tiež „cisárskym“ barokom, ktoré zastupovali o. i. Bertali a Valentini (okrem spomínaného Te Deum ho reprezentujú aj obe omše z tejto Capricornovej zbierky), a končiac sólistickým duchovným koncertom pre 1–3 spevákov a rovnaký počet rovnocenných nástrojov.

Naopak, 24 motet zo zbierky Jubilus Bernhardi je štýlovo mimoriadne jednotných a vedome výrazovo menej vypätých, k čomu prispela po prepracovaní v Stuttgarte určite aj zmena inštrumentálneho obsadenia (typický „nemecký“ violový consort oproti „talianskemu“ obsadeniu s 2 husľami v bratislavskom, žiaľ, nezachovanom origináli). Capricornov kompozičný štýl sa vyvíjal a v Stuttgarte sa čiastočne zmenil, väčší priestor dostávajú čisto sólistické obsadenie a virtuozita, nielen spevácka (kastráti), ale aj obligátnych nástrojov (viola da gamba, v kapele boli vynikajúci hráči na týchto nástrojoch). Capricornova hudba zahŕňa všeobecne značnú výrazovú paletu, od pašiových Zwey Lieder von dem Leyden und Tode Jesu až po niektoré výrazovo dosť „divoké talianske“ skladby najmä z Theatrum musicum (napr. vokálna ciaccona O felix jucunditas, ktorá sa ani trochu „nepodobá“ na cirkevnú hudbu...), nehovoriac o svetskej hudbe. Kompozičné majstrovstvo, najmä kontrapunktické je zrejmé aj z inštrumentálnej hudby S. Capricorna, skladby ako Sonáta č. 3 (Continuation, resp. „Bertaliho“ Prothimia) v ničom nezaostávajú za hudbou jeho slávnejšieho učiteľa Bertaliho.

Miesto Samuela Capricorna v dejinách hudby
Hudba Samuela Capricorna bola známa už za jeho života, resp. v 17. storočí prakticky v celej Európe, od Škandinávie až po Taliansko, od Francúzska po Sedmohradsko, nechýbala v žiadnej evanjelickej, ba ani katolíckej zbierke. Poznali a cenili si ju tak najväčšie autority – Schütz nazval skladby svojho mladšieho kolegu zo zbierky Opus musicum „opera virtuosa“ –, ako aj „bežní“ kapelníci. Azda najväčšieho uznania sa dostalo Capricornovej hudbe od jedného z najlepších znalcov barokovej hudby S. de Brossarda, ktorý v roku 1724, teda viac než polstoročie po Capricornovej smrti, o. i. napísal, že to „bol jeden z najschopnejších skladateľov v Európe“. Nemožno sa teda čudovať, ak E. Noacková charakterizovala S. Capricona v autoritatívnej encyklopédii MGG (1952) ako „jedného z najvplyvnejších protestantských skladateľov“ medzi Schützom a Bachom. Nás môže tešiť, že na začiatku novodobého, moderného capricornovského výskumu stál Dr. Richard Rybarič, ktorého práce podnietili záujem hudobných historikov o tohto významného skladateľa v USA, Francúzsku, Nemecku a ďalších krajinách. Život Samuela Capricona bol z veľkej časti „bojom“, ako to dobre vystihol v epicédiu jeho syn: v ranej mladosti reálnym bojom o prežitie dieťaťa exulantov, neskôr dôslednou snahou o čo najlepšie vzdelanie (vrátane hudobného), potom ustavičnými „bojmi“ nielen na seba náročného dvorského kapelníka so svojimi hudobníkmi v Stuttgarte... Dokonca sa zdá, že jediné pokojnejšie obdobie zažil tento ambiciózny, zdravo sebavedomý hudobník za 37 rokov svojho (krátkeho) života iba v Bratislave.

Literatúra (výber):

Gester, J.–L.: Premier bilan de l’oeuvre religieuse de Samuel Capricornus et ébauche d’une chronologie. In: Slovenská hudba, roč. 22 (1996), č. 3–4,
s. 424–438.
Kačic, L.: Ein Raubdruck aus den Jahren 1671/1672 – S. Capricornus oder A. Bertali? In: (Ed. J. Sehnal) Musik des 17. Jahrhunderts und Pavel Vejvanovský. Brno 1994, s. 237–240.
Rybarič, R.: Opus musicum Samuela Capricorna. In: Musicologica slovaca V, Bratislava 1974, s. 7–49.
Rybarič, R: Judicium Salomonis – S. Capricornus a G. Carissimi. In: Musicologica slovaca III, Bratislava 1971, s. 161–179.
Seifert, H. Prothimia suavissima – aenigma difficilissima? In: (Ed. G. Gruber) Zur Geschichte und Aufführungspraxis der Musik des 16.–18. Jahrhunderts in Mittel und Osteuropa. Bratislava 2013, s. 168–178.
Sittard J.: Samuel Capricornus contra Philipp Friedrich Böddecker. In: Sammelbände der Internationalen Musik-Gesellschaft, 1901–1902, s. 87–128.

 
Diskografia (výber):

S. Capricornus: Theatrum musicum. Le Parlament de musique,
M. Gester, Opus 111 (1993).
S. Capricornus: Theatrum musicum & Leçons de tenèbres.
La Chapelle Rhénane, B. Haller, K612 (2006).




Aktualizované: 11. 02. 2016