Logo HŽ

Nahrávanie folklóru na území Slovenska X

Béla Bartók a fonografom po Slovensku

V júli 1906 sa Béla Bartók začal venovať systematickému zbieraniu ľudových piesní a pretože si uvedomoval potrebu porovnávať maďarský materiál s piesňami susedných národov, už v auguste sa vybral aj na Gemer, aby nahrával a zapisoval slovenské ľudové piesne. Túto oblasť navštívil po prvý raz v roku 1904, keď prežil niekoľko týždňov na usadlosti neďaleko Hrlice. Vtedy si sem dal previezť klavír, aby mohol nerušene komponovať a cvičiť. V roku 1906 ho do tohto kraja priviedol už uvedomelý, intenzívny záujem o folklór, rovnako vedecký ako skladateľský. Okrem spevákov stretol v Ratkovskom Bystrom aj fujaristu, vďaka čomu pre nás zachoval nahrávku nástroja, ktorý sa päť rokov predtým nepodarilo zachytiť na fonografický valec Karolovi Antonovi Medveckému.

Je to zároveň najstarší zvukový záznam slovenskej inštrumentálnej hudby. Dve z troch nahratých melódií sú publikované v treťom zväzku Slovenských ľudových piesní pod č. 1586 a 1587 (spievaná verzia tejto piesne je uverejnená v prvom zväzku pod č. 11), tretiu fujarovú melódiu využil Bartók vo svojom klavírnom cykle Pre deti. Žiaľ, zberateľ neuvádza meno ani nijaké údaje o informátorovi. V Predhovore k prvému zväzku Slovenských ľudových piesní píše: „Opis menej zložitej fujary a pastierskej píšťalky musím vynechať; fujaru som mal príležitosť vidieť, bohužiaľ, iba r. 1906 v Gemeri a roku 1915 vo Zvolenskej, pričom som si sfonografoval len tri na tomto nástroji zahraté nápevy; konštrukciu som si vtedy nevšímal. Na pastierskej píšťale som nepočul predniesť nič zvláštneho, stavba tohto nástroja je istotne všeobecne známa.“


Je zaujímavé, že Bartóka nezaujala hra na pastierskej píšťalke. Hoci ide konštrukčne naozaj o bežne rozšírený nástroj, hra slovenských pastierov je zaujímavá práve charakteristickým prednesom. Keďže nemáme nijaké údaje o Bartókovom stretnutí s hráčom na pastierskej píšťalke, všetky úvahy by boli iba nepodloženou špekuláciou. Väčšmi nás prekvapí, že ho nezaujala ani konštrukcia fujary. Jedna jeho nahrávka spomínaného neznámeho fujaristu z Ratkovského Bystrého bola publikovaná na zvukovej prílohe ku knihe Very Lampertovej Népzene Bartók műveiben. Jej počúvanie vyvoláva pochybnosť, či ide naozaj o fujaru. Termínom fujara by azda mohol Bartók, alebo aj sám interpret, označiť aj jednoduchú píšťalu – bližšie k pôvodnému významu rumunského slova fluier. Je však možné, že valček bol z neznalosti prehrávaný zvýšenou rýchlosťou – až po spomalení pôsobí ako nahrávka hry na dlhšej fujare.

V rokoch 1907‒1910 sa Bartók venoval zbieraniu piesní v nitrianskej oblasti, ktorá je pre maďarských etnomuzikológov mimoriadne príťažlivá práve pre stretávanie sa maďarského a slovenského etnika. O atmosfére nahrávania v Dražovciach sa dočítame v Bartókovom liste z 3. februára 1909: „Už len to mi chýbalo. Počasie ma strašne oklamalo. Zdanlivé jarné počasie sa zrazu premenilo na snehovú metelicu. A ja tu stojím bez kožucha a bez čižiem. Ale aj tak sa veľmi teším na dedinu, na ľud, na staré piesne... Milý národ! Ako sa zhromažďujú okolo môjho fonografu, ako sa usilujú, aby som nabral čo najviac piesní do tej mašiny. Zaujíma ich predovšetkým veľká ,trúba‘... Aké nevyčerpateľné je tunajšie piesňové bohatstvo, a Dražovce sú pritom celkom malá obec. Bývam a zbieram v jednom sedliackom dome. V utorok bol sviatok, začali ku mne prichádzať okolo štvrtej. Veľkí i malí onedlho zaplnili izbu. A prúd pesničiek sa valil. Medzitým sa odohrali aj milé epizódky. Postavil som pred fonograf urasteného chlapa, úctivo si zložil klobúk. Veľký smiech!“ (citované podľa: ELSCHEKOVÁ, Alica: Béla Bartók a slovenská ľudová pieseň. In: Hudobný život 5, 1981, s. 6, upravené)
V roku 1913 mal Bartók z vlastných výskumov zapísaných asi 73 slovenských piesní, spolu poznal asi 3000 slovenských piesní (predovšetkým z publikovaných zväzkov Slovenských spevov), ktoré analyzoval a triedil. Slovenské spevy si veľmi vážil a v roku 1911 o tejto zbierke napísal: „Slovenské spevy sú takou významnou zbierkou, akých je len málo, takže neskôr ich určite budú využívať mnohí zahraniční bádatelia...“ Už v roku 1910 ponúkol 400 piesní zo svojich zberov na zaradenie do Slovenských spevov. Uskutočneniu tohto plánu zabránili odborné názorové nezhody s redakciou.


V rokoch 1913‒1915 pokračoval Bartók v zbieraní piesní v Honte, kde nachádzal účinnú podporu u osvetového pracovníka a etnografa Samuela Bobála (1879‒1960), ktorý bol od roku 1905 evanjelickým farárom v Kostolných Moravciach. (Z jeho ďalších spolupracovníkov treba spomenúť ešte Štefana Németha-Šamorínskeho a Alexandra Albrechta.) Bartók písal Bobálovi o zámere zozbierať asi 2000‒3000 zápisov piesní, ktoré chcel vedecky spracovať a vydať v Prahe. Bobálovi ponúkol redakčnú spoluprácu na textovej časti zbierky. Úspešný výskum v Kostolných Moravciach, kde zapísal za tri dni 180 piesní, priviedol Bartóka k myšlienke, že by spracoval monografiu tejto obce. Vracal sa sem aj neskôr a zapisoval aj v okolitých obciach, ale medzitým prenikol i do oblasti, ktorá bezprostredne nesusedila s maďarským etnikom – na zvolenské Pohronie a Podpoľanie. Valaská kultúra a valaské piesne pre neho boli takým objavom, že sa začal s nebývalou intenzitou venovať ich zbieraniu. Od jari 1915 do jari 1916 tu nahral a zapísal takmer 1800 melódií. V roku 1920 písal o slovenskom folklóre v americkom časopise Musical Courier: „Budem hovoriť o sedliackej hudbe Slovákov.

Čo sa týka množstva melódií, je mimoriadne bohatá, dokonca výdatnejšia ako maďarská. Medzi Maďarmi iba výnimočne stretneme takých, čo ovládajú repertoár s asi sto melódiami, no u Slovákov je bežné, že možno zaznačiť stopäťdesiat až dvesto melódií u jednej osoby (predovšetkým u žien). V roku 1915 som dokonca stretol štyridsaťročnú ženu, ktorá mi zaspievala viac ako štyristo melódií,“ – Bartók tu mal na mysli Zuzanu Spišiakovú z Poník, od ktorej nahral a zapísal v skutočnosti až 509 piesní. Ale mal aj ďalších informátorov, ktorí mu poskytli viac ako sto piesní. Na cestách za slovenskou ľudovou piesňou navštívil tieto obce: Badín (1915), Baračka (Bardoňovo, 1915), Beňuš (1915), Čierny Balog (Dobroč a Janošovka, 1915–1916), Ratkovské Bystré (1906), Cinobaňa (1916), Filier (1906), Detvianska Huta (1916), Dražovce (1907–1909), Hrlica (1906), Hiadeľ (1915), Hrušové (Bzince pod Javorinou, 1907), Klátova Nová Ves (1908), Klíž (Veľký Klíž, 1908), Krokava (1906), Lapáš (1907), Horné a Dolné Lefantovce (1909), Malá Lehota (1918), Lišov (1914), Lopej (Podbrezová, 1916), Veľká Lúka (1915), Medzibrod (1915), Hontianske Moravce (1913–1914), Nitra (1908–1909), Osrblie (1915–1916), Podkonice (1915), Pohronská Polhora (1915), Poniky (1915–1916), Prenčov (1914), Priechod (1915), Pukanec (1914), Selce (1915), Veľká Slatina (1909), Slatina nad Bebravou (1918), Trenčianske Teplice (1909) a Valaská (1916).
Béla Bartók teda prekročil svoj pôvodný zámer zozbierať 2000‒3000 piesní, kým sa pustí do ich vedeckého spracovania. Z vlastných zápisov mal 3078 melódií, ďalších 145 melódií transkriboval z fonogramov Mártona Vikára z Trenčianskeho Považia a z Kysúc z rokov 1903‒1907. Zoltán Kodály mu poskytol 113 fonogramov a zápisov a od kultúrneho a literárneho historika a archivára Antona Augustína Baníka (1900‒1978) dostal 73 zápisov a opis zvykov pri pálení jánskeho ohňa s piesňami z jeho rodnej Valaskej (tu však ide len o zápisy, Baník nepracoval s fonografom).

 Bartókove Slovenské
ľudové piesne

O priebehu Bartókových prác na zbierke sa dočítame v predslove k prvému zväzku od Oskára Elscheka. Systém triedenia a analýzy ľudových piesní mal Bartók už premyslený a v roku 1919 začal pripravovať slovenské piesne do tlače. Na jeseň 1920 mal vypracovaný koncept celého diela a hotovú časť rukopisu. V októbri 1922 dokončil prvý zväzok, v auguste 1924 druhý zväzok a v máji 1928 tretí zväzok. Zbierku prevzal Viliam Figuš-Bystrý v Budapešti v rokoch 1923 a 1928. Publikovanie sa stále odďaľovalo pre technické problémy, ale aj pre odborné nezhody s redakciou. Bartók prijal návrh na oddelenie melódií od textov a roztriedenie textov podľa tematiky. Jeho pôvodným zámerom bolo aj vypracovanie registra variantov a analytických a súpisových tabuliek. Pre zložitosť diela a ďalšie problémy sa vydanie stále odkladalo, až sa v roku 1935 ujal redakcie sám Bartók. Vypuknutím 2. svetovej vojny a Bartókovým odchodom do USA sa publikovanie Slovenských ľudových piesní odložilo na neurčito. V Matici slovenskej ostali uložené rukopisy troch zväzkov a časť fonogramov, ktorú tejto inštitúcii venoval Bartók (druhá časť je uložená rovnako ako Vikárove a Kodályove valčeky v Národopisnom múzeu v Budapešti).
Už tu by bol na mieste povzdych: „habent sua fata libelli“. Ale peripetie s vydaním tejto veľkolepej zbierky pokračovali aj po vojne. Redakcie sa ujali Alica a Oskár Elschekovci a prvý zväzok vyšiel vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied v roku 1959 – teda 37 rokov po dokončení rukopisu. Druhý zväzok vyšiel v roku 1970, teda 11 rokov po prvom a 46 rokov po rukopise. Tretí zväzok vydalo ASCO Art & Science v roku 2007, čo je už 37 rokov po prvom a celých 79 rokov po dokončení jeho rukopisu. (V roku 2011 vyšiel v Szegede prvý diel Slovenských ľudových piesní ako fototlač Bartókovho rukopisu aj s jeho ďalšími revíziami transkripcií. Je to jeden zo spôsobov publikovania, o akom uvažoval aj sám autor a ktorý poskytuje aj ďalšie možnosti hlbšieho štúdia materiálu zbierky.)
Publikované tri zväzky Slovenských ľudových piesní Bélu Bartóka konečne sprístupnili rukopis, ktorý autor pred dlhými desaťročiami pripravil do tlače. Ale z edičných poznámok Alice a Oskára Elschekovcov sa dozvedáme aj o pripravovanom štvrtom zväzku. Ten má obsiahnuť erotické, lascívne a iné „nevhodné“ texty (ktoré chcel aj autor vydať samostatne), ale aj registre, ktoré za jeho života neboli spracované a bez ktorých je odborné využitie celého diela problematické. Ide o hudobné a textové prehľady, miestne a regionálne registre, zoznamy informátorov. Mimoriadny význam budú mať aj prehľady variantov citovaných z cudzích zbierok. Tu sa žiada dodať, že Bartókovo chápanie variantu bolo oveľa širšie, ako je dnešné, takže v skutočnosti by sa v našom chápaní jeho zbierka rozšírila o množstvo ďalších nápevov. Editori ďalej sľubujú: „V neposlednej miere bude IV. zväzok obsahovať pramenno-kritickú správu, ktorá sa týka všetkých základných otázok výskumu, zápisu, triedenia, analýzy a pracovného procesu Bartóka na nej, ako aj všetky ďalšie potrebné a relevantné edično-technické a redakčné otázky. Bude to pramenno-kritická správa o Bartókovom rukopise a o zapisovateľskej technológii. V IV. zväzku budú zhodnotené unikátne porovnávacie materiály, ktoré vznikli konfrontáciou Bartókových výskumných výsledkov z rokov 1906‒1918 v obciach, ktoré navštívil, so stavom tradície v roku 1970, teda v roku vydania druhého zväzku jeho zbierky. Boli to výskumy uskutočnené v obciach, kde zbieral Bartók, so spevákmi alebo aj s ďalšími rodinnými príslušníkmi spevákov, zamerané na znalosť zachyteného repertoáru a celkové poznanie stavu tradície. Slúžili k objasneniu Bartókom používaného spôsobu terénnej práce a komunikácie so spevákmi. Bude to pohľad na tradíciu s odstupom šesťdesiatich rokov.“ (In: BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 3. Bratislava 2007, s. 10)
Za nemenej dôležité môžeme pokladať sľubované prílohy – Bartókove fotografie a dokumentáciu o interpretoch a kompletný zvukový prepis fonogramov (dúfajme, že tu nebudú chýbať ani valčeky uložené v Budapešti a nahrávky Mártona Vikára a Zoltána Kodálya).
Súčasťou tretieho zväzku je aj 34 zápisov inštrumentálnej hudby, ktorá bola v čase výskumu na Slovensku ešte iba na okraji Bartókovho záujmu. Sú to melódie interpretované na už spomínanej fujare (Ratkovské Bystré, tu označené ako Bystrov), ďalej na pastierskej trúbe (Kostolné Moravce) a na plechovej trúbke (Poniky). Najviac pozornosti venoval Béla Bartók gajdám a k svojim nahrávkam pridal aj transkripcie nahrávok Zoltána Kodálya. Je tu zastúpená hra gajdošov z Lišova, z Koniaroviec (ako Somorová-Lovasovce), z Meroviec (časť Dudiniec), zo Salakúz (Sokolníky, časť Podhorian) a z ďalších bližšie neurčených hontianskych obcí – spolu 28 melódií s variantmi. Ako dodatok je tu zaradený opis zvykov pri pálení ohňov na Jána s piesňami z Valaskej zo zbierky Antona Augustína Baníka.
Najdôkladnejšiu predstavu o Bartókovom triedení, prístupe k nahrávaniu, zápisu, porovnávaniu a o jeho predstavách o charaktere niektorých regiónov získame z jeho 22-stranového predhovoru k prvému zväzku Slovenských ľudových piesní. Autor si určil dva ciele: vedecké publikovanie kompletného materiálu z vlastného zberu doplneného o zbierky Mártona Vikára, Zoltána Kodálya a Antona Augustína Baníka a porovnanie tohto materiálu s publikovanými slovenskými, moravskými a českými zbierkami. Na úvod preberá definície tzv. „sedliackej hudby“ zo svojej knihy Das ungarische Volkslied (1925).
Na ďalších stránkach Bartók podrobne opisuje princípy, podľa ktorých postupoval pri klasifikácii piesňových nápevov. Melódie najprv roztriedil „podľa lexikálneho poriadku“. Po transponovaní na jednotný záverečný tón ich rozdelil na dvojveršové, trojveršové a štvorveršové, potom ich klasifikoval podľa finálneho tónu jednotlivých veršov a napokon podľa počtu slabík jednotlivých veršov a podľa rozsahu melódií. Po tomto mechanickom triedení prišlo na rad rozdelenie do tried, ktoré sa uplatnilo ako definitívna osnova celej zbierky.
Celkovo Bartók zaznamenal v slovenskom materiáli 1620 melodických typov a hoci nezachytil hudobnoštýlovo najbohatšie oblasti (severozápadné, severné a východné Slovensko), a teda ani takáto monumentálna zbierka neprináša obraz o hudobnofolklórnom materiáli z územia celého Slovenska, upozornil práve na bohatstvo spevného materiálu na juhu. Výnimočné je aj jeho dôkladné a dôsledné triedenie, hoci tento systém čiastočne zanedbáva historicko-genetický princíp.

Skladateľ a ľudová pieseň

Prirodzene, pre Bartóka mala rovnaký význam ako zbieranie, triedenie a analýza aj inšpiračná sila ľudovej piesne. Oskár Elschek formuloval štyri typy Bartókovho skladateľského prístupu k folklórnemu materiálu. Boli to transkripcie a jednoduché úpravy (Deťom, Slovenské ľudové piesne), spracovania (ľudová pieseň ako celok sa stáva základnou formovou jednotkou skladby – 44 duet pre dvoje huslí), ďalej voľné využitie melických alebo rytmických prvkov ľudovej hudby (Drevený princ) a napokon invenčne samostatné výtvory, ktoré hudobnoštýlovo a umeleckým výrazom vychádzajú z ľudovej hudby (Mikrokozmos). Slovenské ľudové piesne Béla Bartók citoval a spracoval v týchto skladbách: Štyri slovenské ľudové piesne (1907), Štrnásť skladieb pre klavír (1908), Desať ľahkých skladieb pre klavír (1908), Deťom III a IV (1908 a 1909), Slovenská ľudová pieseň (1916), Slovenské ľudové piesne (1917), Štyri slovenské ľudové piesne (1917), Na dedine (1924), Dedinské scény (1926) a 44 duet pre dvoje huslí (1931). Vera Lampert identifikovala konkrétne inšpirácie maďarskými, slovenskými, rumunskými, rusínskymi, srbskými a arabskými piesňami v Bartókových skladbách a priradila k nim príslušné fonogramy. Možnosť konfrontácie pôvodnej zvukovej podoby folklórnej predlohy, ktorá inšpirovala skladateľa takého tvorivého potenciálu, ako bol Bartók, s jeho vlastným dielom je niečím celkom výnimočným. Na zvukovej prílohe ku knihe Népzene Bartók műveiben je 312 nahrávok z fonogramov, medzi ktorými sú zastúpené aj slovenské piesne. Maďarské fonogramy Bélu Bartóka a ďalších významných zberateľov sú prístupné na http://db.zti.hu/nza/br.asp. V roku 2004 bola Bartókova zbierka slovenských ľudových piesní navrhnutá na zápis do programu UNESCO Pamäť sveta.
Na záver rozprávania o najvýznamnejších maďarských etnomuzikológoch, ktorí fonografovali na území Slovenska, musíme spomenúť aj hudobného skladateľa Lászlóa Lajthu (1892‒1963). Hoci sa v podzoborskej oblasti venoval zberu maďarského folklóru, zaznamenal na valčeky aj hru slovenského gajdoša. Popri maďarských piesňach nahrával v 50. rokoch slovenské piesne László Vikár (Heľpa, Sokolníky, Malý Kereš – Kiskőrös v Maďarsku). Ale celkom na koniec pridáme ešte jednu myšlienku Bélu Bartóka: „Keby sa na výskum ľudovej piesne venovali len tie peniaze, ktoré sa každý rok venujú na celom svete na vojnové prípravy, mohla by sa zhruba zozbierať ľudová hudba celého sveta.“

Literatúra:

BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 1.
Bratislava 1959.
BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 2.
Bratislava 1970.
BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 3.
Bratislava 2007.
BARTÓK, Béla: Szlovák népdalok I. Szeged 2011.
BATEĽ, Július: Neznáme listy Bélu Bartóka. In: Slovenská hudba 2, 1958, č. 1, s. 15-18.
ELSCHEK, Oskár: Úvod. In: BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 1. Bratislava 1959, s. 7‒16.
ELSCHEKOVÁ, Alica – ELSCHEK, Oskár: Edičné poznámky k vydaniu. In: BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 3. Bratislava 2007, s. 9‒12.
ERDÉLYI-MOLNÁR, Klára: Bartók Béla Szlovák népdalfeldolgozásainak dallamanyaga. In: Magyar zene, 52, 2014, č. 1, s. 99‒119.
LAMPERT, Vera: Népzene Bartók műveiben. Budapešť 2005.
PÁVAI, István: Bartók Béla, a népzenekutató. Budapešť 2008.




Aktualizované: 22. 02. 2016