Logo HŽ

Fenomén Boris Turza

Už dvadsaťpäť rokov prešlo od smrti organistu a pedagóga Borisa Turzu (1. 5. 1933–29. 9. 1989). Odišiel predčasne, vo veku 56 rokov. Aj keď slovo „odišiel“ sa mi v jeho prípade zdá nepresné. Boris Turza tak veľmi ovplyvnil nás, svojich žiakov, to, čo robíme a ako to robíme; zrejme nielen ja mám pocit, že ma sprevádza celým životom.

     Narodil sa v Martine, základnú školu navštevoval v rokoch 1939–1945 v Kremnici a Žarnovici, gymnázium v rokoch 1945–1952 v Prievidzi, Lučenci a v Banskej Bystrici. Jeho mama bola učiteľka a otec pracoval ako riaditeľ viacerých lesných podnikov, resp. riaditeľ píly (Žarnovica). Práve zmeny otcovho pôsobiska boli dôvodom častého sťahovania rodiny. Boris bol najstaršie dieťa, rodičom sa po ňom narodili ešte dcéry Milena (vydatá Machová) a Ľubica (vydatá Halová). Základy hudobného vzdelania získal u Rudolfa Országha, dlhoročného riaditeľa chóru farského kostola sv. Kataríny Alexandrijskej v Kremnici. Po absolvovaní gymnázia viedla jeho cesta na bratislavské Štátne konzervatórium, kde v rokoch 1952–1957 študoval organovú hru u Irmy Skuhrovej. Jeho učiteľmi boli tiež Mária Medvecká (klavír), Kornel Schimpl (dirigovanie), Šimon Jurovský a Andrej Očenáš (kompozícia).

Umelec, pedagóg, editor...

    V rokoch 1957–1972 delil Boris Turza svoj čas medzi kariéru koncertného organistu a pedagogickú činnosť na Hudobnej škole Miloša Ruppeldta v Bratislave. Popri tom učil aj súkromne. Bol to, čo dnes nazývame workoholik: učil od ôsmej rána do ôsmej večer, potom si pospal a o polnoci išiel cvičiť na organe v Redute. Ako koncertný umelec vystupoval v Bratislave a Prahe, ale aj v Nemecku, pričom popri klasickom organovom repertoári sa sústavne venoval uvádzaniu skladieb domácich autorov (Bella, M. Moyzes, Kardoš, Pospíšil). Toto obdobie v jeho živote sa skončilo v marci 1972, keď ho počas koncertu v Redute postihla nevoľnosť, ktorá bola, ako sa vzápätí ukázalo, jeho prvým infarktom. Tu z rozhodnutia lekárov končí svoju dráhu koncertného organistu. Zároveň sa lúči s dlhoročnou vernou spoločníčkou cigaretou. Inak však nič nemení na svojom vášnivom prístupe k životu a perfekcionizme vo všetkom od práce až po pestovanie kaktusov.

Ešte viac sa sústreďuje na učenie na Hudobnej škole na Dibrovovom (dnes Františkánskom) námestí, i v súkromí. Pôsobí ako pedagogický metodik, spolupracuje so Štátnym konzervatóriom, Výskumným ústavom pedagogickým a Krajským pedagogickým ústavom v Bratislave. Stáva sa hlavným autorom série dosiaľ neprekonaných cvičebníc a metodických príručiek pre ľudové školy umenia (dnes základné umelecké školy), ktoré vychádzajú od roku 1985 pod názvom Hudobná náuka (v spolupráci s Vierou Slujkovou, Rolandom Fislom a ďalšími, prvé zväzky s krásnymi ilustráciami Petra Kľúčika). Ako editor pripravuje pre vydavateľstvo OPUS na vydanie klavírne diela Johanna Sebastiana Bacha – Malé prelúdiá pre klavír (1987), Dvojhlasné invencie a trojhlasné sinfonie (1989) a Knižočku skladieb Anny Magdalény Bachovej (1991). Pamätám si, ako kvôli svojim bachovským edíciám cestoval (samozrejme na vlastné náklady, ktoré vysoko prevýšili honorár od OPUSu) do NDR, aby si mohol preštudovať bachovské pramene v archívoch. To bolo pre neho príznačné: neuspokojil sa s porovnaním publikovaných vydaní prestížnych zahraničných vydavateľstiev, ale musel sám vidieť archívne pramene. Cesty spájal s návštevami zahraničných priateľov, ktorých mal najmä v Nemecku a Maďarsku.

...a jeho žiaci

     Pomerne priestranný panelákový byt Borisa Turzu na Púpavovej ulici bol preplnený kvetmi, notami, knihami (väčšinou v nemčine) a unikátnou zbierkou gramofónových platní. Bol to zároveň veľmi zvláštny, neformálny duchovný priestor, do ktorého sme sa my, žiaci, nechodili iba cvičiť v klavírnej či organovej hre, harmónii, kontrapunkte, sluchovej analýze, hre z listu a hre partitúr, hudobnému rozboru a kompozícii. Chodili sme tam tiež spoločne počúvať hudbu, rozprávať sa o nej, chápať ju v širších kultúrnych súvislostiach. Učiť sa diskutovať a slobodne, kriticky uvažovať. A tiež riešiť najrôznejšie životné problémy. Lebo nebolo témy, o ktorej by sa s mohutným plešatým mužom z Púpavovej nebolo dalo porozprávať.

Keď bolo treba, ponúkol riešenie, inokedy vyslal len jemný impulz, z ktorého v hlave dotyčného po čase sama dozrela odpoveď či riešenie problému.
Boris Turza nemal v láske socializmus a nemiloval Sovietsky zväz. Skutočnosť, že práve on slávil svoje narodeniny 1. mája, sa vždy znovu stávala zdrojom pobavenia v kruhu jeho priateľov a žiakov. Tí mu aj vyrobili červený transparent s nápisom „Boris Turza zdraví 1. máj“, ktorý každoročne v daný deň vyvesili do okna. Jeho chronické problémy so srdcom mu „vyniesli“ lekárske potvrdenie (veľmi si ho cenil) o tom, že pacient sa nesmie v práci zúčastňovať na povinných ideologicko-politických školeniach, keďže sa má vyhýbať rozčúleniu.
     Dlhý je zoznam jeho žiakov, a nejeden z nich to v hudbe dotiahol ďaleko. Patria k nim Egon Krák, Andrej Šeban, Peter Zagar, Slavomír Jakubek, Peter Feranec, Nora Škuta, Rastislav Štúr, Igor Javorský, Martin Mázik a mnohí ďalší. A dodnes stretávam aj tých jeho žiakov, ktorí sa síce vydali inou cestou, sú právnikmi či manažérmi, ale často ich vidieť na koncertoch, lebo hudba sa pre nich stala celoživotnou potrebou. Nedávno sme sa o Borisovi Turzovi rozprávali s jeho sestrou, pani Ľubou Halovou. Hovorili sme o smútku, ktorý nám vtedy pred rokmi spôsobila jeho náhla smrť. A zhodli sme sa, že dnes, po rokoch, ostáva hlavne vďačnosť. Mali sme šťastie, že sme stretli tohto človeka. A že si – podľa zákona zachovania energie – môžeme niesť so sebou kúsok jeho životnej sily, múdrosti a humoru.




Aktualizované: 23. 02. 2016